„Dajte sa mu v prvom rade poriadne najesť, chýba mu zdravá strava a čerstvý vzduch,“ zahrmel nevľúdny tučný doktor spoza ošúchaného stola. Ani len nevstal, ani zblízka nepozrel. Iba nervózne hundral.
„Tak sa mi vidí, že ste prišli neskoro. Ja mu už pomôcť nepomôžem. Aspoň sa modlite, aby chlapča dlho netrpelo,“ a dal otcovi akýsi biely prášok proti horúčke. Nebolo ho veľa, možno na dvakrát. Veď napokon, načo?! Vyšli von. Iba sa tak triasli. Chlapec zimnicou a otec bezmocnosťou.
„Skúste ešte zájsť k židovi..., dobre vám radím,“ potľapkala zúfalého otca po chrbte akási zvláštna telnatá panička práve vtedy, keď, načisto zúfalý, vykladal na voz slabulinkého Michala. Žena mala na sebe mestské oblečenie. Ošúchané, veruže nie najčistejšie, ale mestské. A v rukavičkách. Bez prstov. S lacnou kabelkou neurčitej matérie prehodenou cez predlaktie ľavej ruky, v druhej obrovský papundeklový kufor. Poriadne ťažký. Pri tej jej predstieranej elegancii ho načisto netrebne a vôbec nie spôsobne takmer ťahala za sebou. Alebo žeby to ťažké kufrisko vláčilo ju...?! Do dedinského prostredia nepasovala.
„Jasné, priekupníčka,“ pomyslel si otec. „Tá už tomu len rozumie...,“ polohlasne zadudral, ale napokon ju predsa len poslúchol. Bez dlhého uvažovania zamierili do blízkeho mestečka. Nepoháňala ho nádej. Iba snaha spraviť pre chudáčika syna to posledné. Bez viery v zázraky.
Lekára Emanuela Löwiho nebolo ťažké nájsť. Kto by už len v malom mestečku nepoznal vysokánskeho poľského žida, ktorý akoby odjakživa nerobil nič inšie, iba liečil miestnu chudobu. Chudobu liečil a chudobným zostal. V tmavom byte, ktorý slúžil i za ordináciu, robil všetko. Vlastne, čo všetko?! Veď iba liečil tých, ktorí v neho vkladali poslednú úfnosť. Lebo imanie nemal, ak práve nie je majetkom tá najlepšia povesť, ktorá sa dávno a veľmi rýchlo rozniesla nielen po meste, ale i po celom širokom okolí. S málokým viedol rozhovory. Začínali i končili radou a naordinovanou medicínou. Vo väčšine prípadov všetko grátis. Aj Michalovi Stankovi a jeho už malomyseľnému otcovi iba zahundral:
„... Ty mi to raz vrátiš, chlapče,“ zamrmlal. Potom vstal, a že ich vyprevadí. Zatváril sa akoby bol jasnovidcom, no pravdepodobne ani on sám netušil kedy a ako. Ba ktovie či sa v tej svojej veľkej duši zaslúženou odplatou niekedy zaoberal?! Nebolo času. Zúfalých neborákov pred dverami doktora Löwiho bolo vždy neúrekom.
Emanuel Löwi. Do mestečka prišiel pred mnohými rokmi a iba on sám vedel odkiaľ. Priviedol si mladú a krásnu Rivku i ešte drobučkého Daniela. Vari ešte v perinke. Mladý, celkom neznámy doktor a v cudzom meste?! Málokto mu dôveroval. Dvere skromnej ošetrovne, ktorú zariadil v jednej z izieb ich neveľmi slnečného bytu, sa nesmelo otvárali trasľavými rukami nemajetných. Je pravdou, tých pribúdalo. Neúrekom. Najmä vtedy, keď sa krajom, mesto nevynímajúc, preháňali nákazy jedna za druhou. Pomáhal ako vládal, staral sa, ako kázalo svedomie. A to odvoľakadiaľ, z toho veľkého, hranatého a vôbec nie pekného tela, ...alebo žeby z tej jeho pridobrej, ušľachtilej duše - dávalo povely: zachraňovať, pomáhať za každú cenu! Zachránených pribúdalo, imania pomenej. Teda, okrem tej dobrej povesti..., ak by dobrá povesť imaním skutočne bola bývala!
V tmavom byte Emanuela Löwiho ešte potemnelo. V jedno predjarné ráno, keď hrozba nákazy už našťastie ustupovala, poslednýkrát vydýchla jeho krásna Rivka. O dva dni po nej aj maličký Daniel. Zvyšky neduhov, ktoré spolu s veľkou nádejou na vyliečenie prinášali neboráci zo širokého ďalekého okolia, zostali v ich skromnom príbytku. Morová nákaza zabila i Löwiho poklady. Nevedel im pomôcť.
Tak ako kázali obyčaje ich vierovyznania, zabalil dve milované telá do plátenných plachiet a pochoval v najpokojnejšom kúte miestneho židovského cmitera.
Ťažoba bezmocnosti zápasila s neopísateľným a nevysvetliteľným previnením. Dom zostal plný smútku.
Löwi sa ocitol celkom sám. Iba so svojou chudobou, so svojím svedomím a ešte väčším úsilím pomáhať. Aspoň iným...!
Jedno bolo isté, chorľavý chlapec si mrmlanie židovského lekára veľmi dobre zapamätal.
„Chodieval som k nemu často. A rád!“ S láskou i patričnou úctou v hlase, i v pohľade skonštatoval farár Michal Stanko. „Týždne, mesiace zvláštnej liečby. A viete, že ma uzdravil? Nikdy zo mňa nebol neviemaký chlap, ale bol som zdravý,“ hovoril to tak presvedčivo, akoby chcel všetkých vo farskej hosťovskej izbe presvedčiť o nepopierateľných zásluhách lekára. Na radosť Michalovho otca a na jeho obrovskú vôľu čo najskôr poslať chlapca k šustrovi do učenia, Emanuel Löwi, vysokánsky, kostnatý poľský žid s nebovomodrými, vyblednutými očami a riedkou ryšavou šticou, s plachosťou dieťaťa vyriekol jediné:
„Žiadne remeslo! Pôjde do škôl!“ Povedal rozhodne.
„Tak, ako by bol do škôl išiel môj syn Daniel...,“ to si už ale iba pomyslel.
Stalo sa! Starnúci samotársky židovský doktor poslal do škôl kresťanského chlapca.
Paulo. Človečia, či vlastne ešte len detská karikatúra, ktorá nevyvolávala úsmev, skôr poľutovanie. Jeho návraty domov, ba či možno nazvať domovom spustnutý domec, z ktorého sa dymilo naozaj málokedy, bývali zvláštne. Niekedy dennodenne takmer po tme, inokedy ledva sa vlečúc, nadránom. Z kúpeľov do dediny bolo najviac päť kilometrov, ustatému ešte ani nie mládenčekovi i to stačilo. Do svojho nehostinného domova vliekol chudorľavé tielko, aby sa aspoň prevalilo na špinavý slamník. O jedle sa mu mohlo v túžobne očakávanom spánku iba tak snívať. Ak sa mu neušlo v kúpeľoch v niektorej z kuchýň liečebných domov, istota núteného pôstu bola zaručená. Boleli ho chudé ramená končiace, na dieťa neprirodzenými, neprimeranými dlaňami veľkými ako lopaty. Bolel ho celý krk i chrbát, predčasne ohýbaný pod ťarchou vlhkého, ba mokrého nákladu. Veľké plechové taniere plné mazľavého čierneho bahna vláčil ako živá príšera pomedzi pavilóniky liečebných domov. Zo vzácneho bahna kvapkala teplá voda a cícerkami zatekala Paulovi takmer pod kožu. Bahno mu ťažobou smrdelo a ani vedomie, že čierna mazľavina dopomáha ku zdraviu, nepresvedčili nedospelého neboráka.
„Komu ku zdraviu, komu nie...,“ hovorieval poväčšine sám pre seba.
„Zbytočne sa ponáhľaš,“ uštipačne pokrikovala za Paulom dolná suseda práve vtedy, keď ustatý chlapec už-už míňal jej bráničku. „Mater ti práve odviezli pánkovia z mesta. A veruže, veselí pánkovia...!“ Zachechtala sa ponad plot. „Už je to len za matku, čo dieťaťu ani najesť nedá, ba ani nevie kde sa jej chlapec túla,“ kričala viacmenej posmešne, aby počul nielen Paulo, ale aby začuli aspoň do druhého, tretieho dvora.
„Kde by som sa túlal. Iba v kúpeľoch. Vláčim bahno, veď predsa viete, že treba zarobiť, aby sme tu vyžili,“ vykoktal Paulo nielen na vysvetlenie svojich akože túlačiek, ale i na nepriame ospravedlnenie matky, ktorá od prvej chvíle svojím svojráznym životom poburovala celú dedinu. Jej počínanie nemohol prehliadnuť, či poodpúšťať nik, okrem jej syna. Paulo za každú cenu hľadal dôvody matkinho počínania a zo zlej, nezodpovednej matere, ako ju hodnotilo ich okolie, v jeho očiach zostávala v prvom rade jeho mamou!
Róza Talbert a honosné spoločnosti užívajúcich si kúpeľníkov..., začínali v sladkom likérovom opojení, ktoré prechádzalo stavmi jedinečnosti, úžasných nezabudnuteľných dobrodružstiev, ba i chvíľkových milostných avantúr. A končili? Spravidla zúfalstvom, opovrhnutím a krutým vytriezvením. Nestačila jedna, druhá skúsenosť – všetko sa opakovalo mnoho, mnohokrát, až sa napokon ich život skladal z matkiných ľahkomyseľných a nahlas nevysvetľovaných jeden i viacdňových, či skôr nočných pobytov v spoločnosti oddychujúcich a najmä užívajúcich si kúpeľných hostí a Paulovej driny. Jednoducho: matka hýrila, Paulo - ešte predsa len dieťa - dennodenne nakladal plné plechové taniere bahna, aby ich potom na hlave, pridŕžajúc ich hoci detskými, tými rukami veľkými ako lopaty, vláčil tam, kde bahno zaručovalo zdravie. Matka priotrávená cigaretovým dymom, alkoholmi všetkého možného druhu i bujarou zábavou, ktorú neraz nadránom privážali na bričke až do dediny, pred dom, padala nielen únavou, ale i vytriezvením, ktoré jej ukázalo pravú tvár života, ktorý žili.
Chlapec, pokiaľ bol doma, vtieral sa jej svojskou úslužnosťou. Nemohla si to nevšimnúť. Nemotornú chlapčenskú lásku prejavoval naozaj osobite. Nebolo pre neho nič nemožné. Ešte doteraz vždy sa postaral o smradľavé, ušpinené a i mľandravé telo veruže ešte mladej ženy, ktoré bola jeho matkou. Tá sa mnohokrát zmohla iba na zachrípnuté vrieskanie, ktoré malo byť jedným z mála prejavov rodičovskej výchovy:
„Paulo, nech ťa nevidím vstúpiť do židovkinho domu! Aj s tým jej chlapčiskom si daj pokoj. Nás tak učili – židia, to je háveď. Pochytajú cudzie deti, potom ich podrežú a pijú ich krv...! Ďaleko od nich; najlepšie by bolo, keby odtiaľto zmizli. Preč s nimi!“
Paulo nerozumel, ale ani sa nezamýšľal. Vídaval peknú, ba podľa neho krásnu frau Evu Raubner, ako v tmavých bodkovaných šatách sedí na Hanziho voze a okolo pliec objíma svojho malého syna Johana. Nič krvilačného sa mu na tej žene nezdalo. Práve naopak. Johanova mama bola pôvabná, hoci neustále smutná. Johanova matka bola láskavá, bola starostlivá, a bola stále doma..., so svojím synom.
Lenže tá jeho, Paulova, bola mu raz povedala, čo povedala: „... zberba, chamrať, pohroma!“ A čo raz tvrdila jeho mama, to bolo sväté. A bolo po obdive.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová-Faklová
{jcomments on}






























5. časť.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-