Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 9. časť Doporučený
Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
9. časť
Farár Stanko sa vzorne staral o svoje ovečky. Z návršia, od kostola i od fary bol vcelku sledovateľný a aj veľmi príjemný pohľad na celú dedinu, ba i ďalej. Dlhá rovná cesta na križovatku ku tej hlavnej, z ktorej sa po niekoľkých desiatkach metroch odbočovalo do kúpeľov. Pekná prechádzka, ktorú neabsolvoval príliš často. Nebol najmladší a ani najzdravší. Studenosť kamenných múrov, desaťročia prežité v ich útrobách, a či v zime, či v lete ľadový kostol – to všetko sa podpísalo na beztak málo odolnom farárovom zdraví.
Raz, dvakrát do mesiaca si však cestu ku prameňom neodpustil. So
Počasie už viac dní prialo, inú povinnosť nateraz nemal, a tak sa pomaličky chystal na cestu. Iba si obul pohodlné topánky, na plátennú košeľu bez goliera prehodil ľahký krátky kabát a na hlavu slamený klobúk, ktorým bol v dedine povestný. Ani nie žeby práve takýto kalap pasoval farárskemu stavu, na to však nedbal a obliekal to, čo mu bolo príjemné a pohodlné. Veď pri prameni v kúpeľoch kúpeľníci ani netušia, že je kňaz. Všetko samá cudzota. A domáci? Dávno si zvykli. Keby vybočil zo svojich zvyklostí, prekvapili by sa.
Zišiel po schodoch, vyprevádzaný príjemným šumom dlhého a mohutného stromoradia. Lahodné, oblažujúce – pomyslel si. Veď aleja urobila hotový špalier zelenej, voňavej a najmä živej krásy. A túto skutočnosť si kňaz uvedomoval zakaždým keď tadiaľ prechádzal. Prirodzene, nebolo to ani prvý, ani po stý krát. Nespočetné vystupovanie, nespočetné zostupovanie po desiatkach schodov, bezpočetné schádzanie od domova, návraty ku domu – zakaždým iný pocit. Lebo, aj taká je pravda, stromoradie vedelo byť i celkom inakšie. Búrilo sa, hrozilo, zastrájalo. Metalo listy, konáre, konáriky – stačila letná búrka alebo neskorá jesenná pľušť. A v zime? Tvárilo sa, akoby načisto a naveky umrelo. Iba stálo, trčalo do neba. Svojimi oholenými, okmásanými vetvami, ktoré boli akurát tak dobré na udržanie ťažkej bielej ľadovej periny. Napriek všetkému, veľkolepá bola brána do farského i chrámového sveta. Zároveň dôstojnou púťou do tichej záhrady večného spánku tých, ktorých duše už dávno nemali nič spoločné s telom.
„Božia tíšina, božská aróma...,“ nosom, nozdrami potiahol vôňu dažďom umytej zelene a nechal sa unášať lahodnosťou ovzdušia. Farár Michal Stanko. Už mal svojich šesťdesiat, napriek tomu hustá šedivá hriva s priam chlapčenskou kečkou, tá mu po celý život akosi neposlušne padala do čela. Nikdy nebol krásavcom, jediné čo si však nebolo možné nevšimnúť, boli jeho nebovo belasé oči, ktoré mali mnoho vlastností: v smútku, trápení navidomoči tmavli, v radosti sa rozjasnili, ba až žiarili. Stav jeho duše nič tak dokonale neprezrádzalo, ako jeho oči. V jeho prípade platilo viac ako na inom – boli hlbokými studničkami do jeho dobráckej duše. A v tých studničkách bola číra, číročistá voda s odrazom belavej oblohy.
Svojou výškou by bol impozantný, ibaže – hrbil sa a akoby večne rozjímajúcu hlavu vťahoval medzi plecia. Málokedy dvíhal bradu, či zrak, pohľad obyčajne predchádzal pomalým krokom a dôstojnej gestikulácii. Každopádne, impozantná persóna, ktorá dedinu nielen sledovala, ale v pravý čas napomínala. Keď bolo treba utešovala, ba stalo sa - samozrejme - že i karhala. Mohol si to dovoliť. Prirodzená autorita bezúhonného človeka. A just takýchto býva i na farách, i v chrámoch pomenej.
So svojím povestným trojlitrovým demižónikom, o ktorom každý vedel, že nie je na víno, ale na kyslú vodu z povestného prameňa Ferdinand, ktorá údajne robila zázraky najmä boľavým žalúdkom, pobral sa dolu alejou. Bol presvedčený, že vystihol čas. Nevidel žiaden dôvod na nepokoj, náhlenie sa, či zmarený úmysel.
Vánok, šumenie topoľov a líp nedovolili začuť vreskot, ktorý sa síce len na chvíľu, ale predsa ozval spoza hustých kríkov. Na dedine, kde kadejakých zvukov je neúrekom, vykrikovanie, škriepky i vresky detí, brechanie psov či krákorenie sliepok si už málokto povšimne. Ani teraz, nič nevšedného počuť nebolo. Len z hustej zelene na dve úplne opačné strany sa mihli dve chlapčenské postavy. Jedna trielila krížom cez priekopy a hocijako popri plotoch na dolný koniec dediny, druhá sa odplazila do vysokej trávy v kríkoch na začiatku stúpajúcej aleje.
Paulo sa triasol. Ťažko povedať čím. Zlosťou, zúrivosťou, strachom, či úplným vyčerpaním?! Záchvat nevraživosti povytriasal z chorľavého chlapca posledné sily, ktoré reskíroval na spor, ktorého semiačka pomaličky, ale iste do jeho chlapčenskej dušičky vysievala jeho vlastná matka. Rástol ako divá, zabudnutá, nepovšimnutá plánka, bez akéhokoľvek usmernenia, bez starostlivosti o telo, ale najmä bez opatery duše. Ba práve naopak. Celá starostlivosť o neho spočívala v hrozbách, výstrahách voči nebezpečenstvu, ktoré mu údajne hrozilo zo strany dvoch ľudí židovskej viery, ktorí vraj poškvrňovali rýdzosť obce.
„Pošlite ich preč, pán farár, len vy to môžete urobiť...!“ vytrčil z trávy Paulo červenú tvár, na ktorej ešte stále trónil nepokojný, ba až zdivočený výraz. Vo svojom zlostnom záchvate nemohol sa vyhnúť zamyslenému kňazovi, ktorý musel prejsť popri chlapcovi. Ten okamžite využil situáciu, aby vo svojom spravodlivom hneve vyhľadal útočisko - u koho najlepšie - u farára, ktorý sa mu zdal i spravodlivým i neomylným.
„Koho by som mal poslať, ... a kde?“ začudoval sa vyrušený kňaz. V prvom rade ho prekvapil samotný Paulo, ako vyzeral, že sa správal ako divé zvieratko, a o nič menej chlapcova zúfalá prosba. Pri všetkej svojej skúsenosti i fantázii by nebol ani len tušil, čo sa odohráva v Paulovom vnútri. Položil demižón do trávy a usúdil, že mu nezostáva nič iné, len dieťa upokojiť a pomôcť mu. Zatiaľ však netušil v čom by mala spočívať jeho záchrana.
Do farského stromoradia sa vstupovalo večne pootvorenou bráničkou, ktorá sa kyvotala na dvoch pántoch konča dlhého kamenného oplotenia. Múrik nebol vysoký. Čo vyšší, mohol sa naň oprieť, alebo poskočiť a posadiť sa. Tak to farár aj urobil. Priam chlapčensky sa odrazil a na zapretých rukách sa potiahol, aby si sadol na múr. Pred ním stál chlapec, ktorého telo sa každým dňom vyvíjalo akosi nesúmernejšie. Iba dlhé nohy, ešte dlhšie ruky, ktoré akoby upevnené v hrboľatých kĺboch dvíhal nad seba. Alebo kýval nimi popri vychudnutom trupe.
„Budeš mi musieť povedať čo sa vlastne deje. Pekne zaradom. Niekto ti ublížil, alebo, nedajbože, si sa pobil s chlapcami?“ vyzvedal farár zatiaľ pokojne. „Máločo ťa vídavam, ale takéhoto...?!“ ani nedokončil.
Paulo mu skočil do reči. V tranze svojej huckanej mysle sa znova rozkričal: „... To diablovo chlapčisko! Raz ho zabijem! Darmo mi jeho židovská mater posiela koláče..., kto by ich žral?! Radšej zdochnem od hladu! Hej, od hladu, smädu, i od zimy..., i od tej smradľavej roboty, od bahna...! vykričal svoju krivdu Paulo. „Hej, pán farár, tak vám vravím: radšej zdochnem, akoby som jedol židovkine koláče.“ Zdupľoval o niečo pokojnejšie a rozreval sa. Prvýkrát čo plakal ani nie tak zlosťou, ako bezmocnosťou.
Kňaz neveril vlastným ušiam. Všeličo mu preletelo mysľou. V hlave – a to sa mu teda málokedy stávalo – nastal obrovský zmätok z prekvapenia, z poznania nečakanej situácie, z istej bezútešnosti, ktorá mu už dávno vírila vnútrom a znepokojovala jeho predvídavé myslenie. Vyľakal sa pravdy, ktorej sa ocitol tvárou v tvár. Počúval čoraz častejšie správy z okolia, z mestečka, z dedín, ktoré sa dali tisíckrát vypočuť, potom nad nimi pokrútiť hlavou, ba odsúdiť ich. Boli však iba udalosťami, ktoré sa síce do ich chotára priniesli, ale jeho sa netýkali. Ich dedina nič také a ani tomu podobné nezažívala.
Z chlapcových slov sa na prvý pohľad dal tušiť detský spor medzi Johanom, synom frau Evy Raubner a o málo starším Paulom, nešťastným dieťaťom Rózy Talbert, ženy pochybných mravov. Ale iba na prvý pohľad. Do Paulovej chlapčenskej duše však voľakto vysieval - úplne jedno či menšiu, či väčšiu - nenávisť voči dvom utekajúcim ľuďom, ktorí vinou svojho pôvodu zutekali z mesta, aby v tejto dedine, hoci nemeckej, našli útočište, pokoj a bezpečie. Hej, v Hobgarde bol pokoj, ale z vedľajšej vyhnali prihrbeného starého krčmára Weigla, ktorý ani tak nebohatol, ako svojou ľstivosťou a zdanlivou úslužnosťou premieňal najmocnejších chlapov na pálenkou nasiaknuté dedinské kreatúry. Weigl sa ukláňal, popod nos pochechtával, zbieral halierik k halieriku, nakladal sudy so všelijakým ovocím a pálil. Pálil pálenku, ktorej mal plnú pivnicu. Rudolf Weigl sa za života voľačo naukláňal, naobsluhoval. Schudobnené a prepité hlavy dedinčanov neprišli na nič múdrejšie, iba zlikvidovať Weigla i s jeho litríkmi, dobre schovanými v tmavej studenej pivnici. Dobre ho nezabili. Palicami, sekerami, vidlami zmasakrovali krčmu, v ktorej nezostal kameň na kameni. Pravdaže, okrem demižónov, žiadne bohatstvo nenašli. Weigl, ktorý roky žil sám, opustený - žena, mladá Rebeka mu zomrela a deň po nej i narodená Evička - schmatol v poslednej chvíli iste dávno nachystaný batoh a ušiel. Nevedno kam. Divý dav čo mohol, to zničil a na zásobách pálenky sa chlapi medzi sebou dobreže nepozabíjali. Ešte len vtedy a tam bolo rozoznať ich pravú biedu...
V Hobgarde židia neboli. Ani v konzume, ani v miestnej krčme. Iba nebohá tante Ester bola výnimkou. Teda pokiaľ žila. Lenže na tú a jej bylinky sa nikto neopovážil. Prečo by aj! Medikamenty mali pomôcť a keď už niekomu nie je dobre, dá i posledné za záchranu. Do jej sveta nikto nevidel, ani tí jej najbližší - teda ani súkmeňovci nie. So svojím bohatstvom odišla na druhý svet, pričom akosi nikto nepociťoval potrebu prekopávať záhradu, otĺkať omietky, či prehadzovať čo len zásuvky v komode a hľadať zlato, peniaze či inakšie vzácnosti.
Frau Evu Raubner prichýlil dom tante Ester presne po takej rabovačke, ako bola tá v susednej dedine. Niežeby Raubnerova galantérka bola bývala zdrojom neviemakých príjmov, ani o Jákobove gobelíny sa ľudia nepotrebovali trhať, ale predsa - čo keď...?! Úplne stačilo, že sa mladí obchodníci pekne vyobliekali, že dennodenne otvárali svoj malý krámik v kúte námestíčka, že milá a aj pekná frau Raubner s láskavou úslužnosťou merala celé metre tkaných harasiek, že do papierových kornútkov balila emailové gombíky, ktorých mala od krásy..., hádam i tisícky; že po stenách viseli romantické obrázky Jákobových gobelínov, nad ktorými sa on, chudák, hrbil i dvanásť, štrnásť hodín do dňa... Že ten najkrajší, ktorý nazval sám Jákob - kým bol živý a s nimi - Rajom červených ruží, že bol by býval z mnohých pekných predsa len najkrajší...! Hej, veru, bolo čo závidieť, bolo v čom rabovať, bolo čo kradnúť v obchode frau Evy Raubner. Z pohľadu krásne drobnosti, úlovok však nestál za nič. Škoda námahy. Ale aspoň - dav sa uspokojil - židovka bola na druhý deň z námestíčka nadobro preč.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-