Daniela Hroncová - Faklová: MAMELE - 9. časť Doporučený
Napísal(a) PhDr. Daniela Hroncová-Faklová
9. časť
Farár Stanko sa vzorne staral o svoje ovečky. Z návršia, od kostola i od fary bol vcelku sledovateľný a aj veľmi príjemný pohľad na celú dedinu, ba i ďalej. Dlhá rovná cesta na križovatku ku tej hlavnej, z ktorej sa po niekoľkých desiatkach metroch odbočovalo do kúpeľov. Pekná prechádzka, ktorú neabsolvoval príliš často. Nebol najmladší a ani najzdravší. Studenosť kamenných múrov, desaťročia prežité v ich útrobách, a či v zime, či v lete ľadový kostol – to všetko sa podpísalo na beztak málo odolnom farárovom zdraví.
Raz, dvakrát do mesiaca si však cestu ku prameňom neodpustil. So
Počasie už viac dní prialo, inú povinnosť nateraz nemal, a tak sa pomaličky chystal na cestu. Iba si obul pohodlné topánky, na plátennú košeľu bez goliera prehodil ľahký krátky kabát a na hlavu slamený klobúk, ktorým bol v dedine povestný. Ani nie žeby práve takýto kalap pasoval farárskemu stavu, na to však nedbal a obliekal to, čo mu bolo príjemné a pohodlné. Veď pri prameni v kúpeľoch kúpeľníci ani netušia, že je kňaz. Všetko samá cudzota. A domáci? Dávno si zvykli. Keby vybočil zo svojich zvyklostí, prekvapili by sa.
Zišiel po schodoch, vyprevádzaný príjemným šumom dlhého a mohutného stromoradia. Lahodné, oblažujúce – pomyslel si. Veď aleja urobila hotový špalier zelenej, voňavej a najmä živej krásy. A túto skutočnosť si kňaz uvedomoval zakaždým keď tadiaľ prechádzal. Prirodzene, nebolo to ani prvý, ani po stý krát. Nespočetné vystupovanie, nespočetné zostupovanie po desiatkach schodov, bezpočetné schádzanie od domova, návraty ku domu – zakaždým iný pocit. Lebo, aj taká je pravda, stromoradie vedelo byť i celkom inakšie. Búrilo sa, hrozilo, zastrájalo. Metalo listy, konáre, konáriky – stačila letná búrka alebo neskorá jesenná pľušť. A v zime? Tvárilo sa, akoby načisto a naveky umrelo. Iba stálo, trčalo do neba. Svojimi oholenými, okmásanými vetvami, ktoré boli akurát tak dobré na udržanie ťažkej bielej ľadovej periny. Napriek všetkému, veľkolepá bola brána do farského i chrámového sveta. Zároveň dôstojnou púťou do tichej záhrady večného spánku tých, ktorých duše už dávno nemali nič spoločné s telom.
„Božia tíšina, božská aróma...,“ nosom, nozdrami potiahol vôňu dažďom umytej zelene a nechal sa unášať lahodnosťou ovzdušia. Farár Michal Stanko. Už mal svojich šesťdesiat, napriek tomu hustá šedivá hriva s priam chlapčenskou kečkou, tá mu po celý život akosi neposlušne padala do čela. Nikdy nebol krásavcom, jediné čo si však nebolo možné nevšimnúť, boli jeho nebovo belasé oči, ktoré mali mnoho vlastností: v smútku, trápení navidomoči tmavli, v radosti sa rozjasnili, ba až žiarili. Stav jeho duše nič tak dokonale neprezrádzalo, ako jeho oči. V jeho prípade platilo viac ako na inom – boli hlbokými studničkami do jeho dobráckej duše. A v tých studničkách bola číra, číročistá voda s odrazom belavej oblohy.
Svojou výškou by bol impozantný, ibaže – hrbil sa a akoby večne rozjímajúcu hlavu vťahoval medzi plecia. Málokedy dvíhal bradu, či zrak, pohľad obyčajne predchádzal pomalým krokom a dôstojnej gestikulácii. Každopádne, impozantná persóna, ktorá dedinu nielen sledovala, ale v pravý čas napomínala. Keď bolo treba utešovala, ba stalo sa - samozrejme - že i karhala. Mohol si to dovoliť. Prirodzená autorita bezúhonného človeka. A just takýchto býva i na farách, i v chrámoch pomenej.
So svojím povestným trojlitrovým demižónikom, o ktorom každý vedel, že nie je na víno, ale na kyslú vodu z povestného prameňa Ferdinand, ktorá údajne robila zázraky najmä boľavým žalúdkom, pobral sa dolu alejou. Bol presvedčený, že vystihol čas. Nevidel žiaden dôvod na nepokoj, náhlenie sa, či zmarený úmysel.
Vánok, šumenie topoľov a líp nedovolili začuť vreskot, ktorý sa síce len na chvíľu, ale predsa ozval spoza hustých kríkov. Na dedine, kde kadejakých zvukov je neúrekom, vykrikovanie, škriepky i vresky detí, brechanie psov či krákorenie sliepok si už málokto povšimne. Ani teraz, nič nevšedného počuť nebolo. Len z hustej zelene na dve úplne opačné strany sa mihli dve chlapčenské postavy. Jedna trielila krížom cez priekopy a hocijako popri plotoch na dolný koniec dediny, druhá sa odplazila do vysokej trávy v kríkoch na začiatku stúpajúcej aleje.
Paulo sa triasol. Ťažko povedať čím. Zlosťou, zúrivosťou, strachom, či úplným vyčerpaním?! Záchvat nevraživosti povytriasal z chorľavého chlapca posledné sily, ktoré reskíroval na spor, ktorého semiačka pomaličky, ale iste do jeho chlapčenskej dušičky vysievala jeho vlastná matka. Rástol ako divá, zabudnutá, nepovšimnutá plánka, bez akéhokoľvek usmernenia, bez starostlivosti o telo, ale najmä bez opatery duše. Ba práve naopak. Celá starostlivosť o neho spočívala v hrozbách, výstrahách voči nebezpečenstvu, ktoré mu údajne hrozilo zo strany dvoch ľudí židovskej viery, ktorí vraj poškvrňovali rýdzosť obce.
„Pošlite ich preč, pán farár, len vy to môžete urobiť...!“ vytrčil z trávy Paulo červenú tvár, na ktorej ešte stále trónil nepokojný, ba až zdivočený výraz. Vo svojom zlostnom záchvate nemohol sa vyhnúť zamyslenému kňazovi, ktorý musel prejsť popri chlapcovi. Ten okamžite využil situáciu, aby vo svojom spravodlivom hneve vyhľadal útočisko - u koho najlepšie - u farára, ktorý sa mu zdal i spravodlivým i neomylným.
„Koho by som mal poslať, ... a kde?“ začudoval sa vyrušený kňaz. V prvom rade ho prekvapil samotný Paulo, ako vyzeral, že sa správal ako divé zvieratko, a o nič menej chlapcova zúfalá prosba. Pri všetkej svojej skúsenosti i fantázii by nebol ani len tušil, čo sa odohráva v Paulovom vnútri. Položil demižón do trávy a usúdil, že mu nezostáva nič iné, len dieťa upokojiť a pomôcť mu. Zatiaľ však netušil v čom by mala spočívať jeho záchrana.
Do farského stromoradia sa vstupovalo večne pootvorenou bráničkou, ktorá sa kyvotala na dvoch pántoch konča dlhého kamenného oplotenia. Múrik nebol vysoký. Čo vyšší, mohol sa naň oprieť, alebo poskočiť a posadiť sa. Tak to farár aj urobil. Priam chlapčensky sa odrazil a na zapretých rukách sa potiahol, aby si sadol na múr. Pred ním stál chlapec, ktorého telo sa každým dňom vyvíjalo akosi nesúmernejšie. Iba dlhé nohy, ešte dlhšie ruky, ktoré akoby upevnené v hrboľatých kĺboch dvíhal nad seba. Alebo kýval nimi popri vychudnutom trupe.
„Budeš mi musieť povedať čo sa vlastne deje. Pekne zaradom. Niekto ti ublížil, alebo, nedajbože, si sa pobil s chlapcami?“ vyzvedal farár zatiaľ pokojne. „Máločo ťa vídavam, ale takéhoto...?!“ ani nedokončil.
Paulo mu skočil do reči. V tranze svojej huckanej mysle sa znova rozkričal: „... To diablovo chlapčisko! Raz ho zabijem! Darmo mi jeho židovská mater posiela koláče..., kto by ich žral?! Radšej zdochnem od hladu! Hej, od hladu, smädu, i od zimy..., i od tej smradľavej roboty, od bahna...! vykričal svoju krivdu Paulo. „Hej, pán farár, tak vám vravím: radšej zdochnem, akoby som jedol židovkine koláče.“ Zdupľoval o niečo pokojnejšie a rozreval sa. Prvýkrát čo plakal ani nie tak zlosťou, ako bezmocnosťou.
Kňaz neveril vlastným ušiam. Všeličo mu preletelo mysľou. V hlave – a to sa mu teda málokedy stávalo – nastal obrovský zmätok z prekvapenia, z poznania nečakanej situácie, z istej bezútešnosti, ktorá mu už dávno vírila vnútrom a znepokojovala jeho predvídavé myslenie. Vyľakal sa pravdy, ktorej sa ocitol tvárou v tvár. Počúval čoraz častejšie správy z okolia, z mestečka, z dedín, ktoré sa dali tisíckrát vypočuť, potom nad nimi pokrútiť hlavou, ba odsúdiť ich. Boli však iba udalosťami, ktoré sa síce do ich chotára priniesli, ale jeho sa netýkali. Ich dedina nič také a ani tomu podobné nezažívala.
Z chlapcových slov sa na prvý pohľad dal tušiť detský spor medzi Johanom, synom frau Evy Raubner a o málo starším Paulom, nešťastným dieťaťom Rózy Talbert, ženy pochybných mravov. Ale iba na prvý pohľad. Do Paulovej chlapčenskej duše však voľakto vysieval - úplne jedno či menšiu, či väčšiu - nenávisť voči dvom utekajúcim ľuďom, ktorí vinou svojho pôvodu zutekali z mesta, aby v tejto dedine, hoci nemeckej, našli útočište, pokoj a bezpečie. Hej, v Hobgarde bol pokoj, ale z vedľajšej vyhnali prihrbeného starého krčmára Weigla, ktorý ani tak nebohatol, ako svojou ľstivosťou a zdanlivou úslužnosťou premieňal najmocnejších chlapov na pálenkou nasiaknuté dedinské kreatúry. Weigl sa ukláňal, popod nos pochechtával, zbieral halierik k halieriku, nakladal sudy so všelijakým ovocím a pálil. Pálil pálenku, ktorej mal plnú pivnicu. Rudolf Weigl sa za života voľačo naukláňal, naobsluhoval. Schudobnené a prepité hlavy dedinčanov neprišli na nič múdrejšie, iba zlikvidovať Weigla i s jeho litríkmi, dobre schovanými v tmavej studenej pivnici. Dobre ho nezabili. Palicami, sekerami, vidlami zmasakrovali krčmu, v ktorej nezostal kameň na kameni. Pravdaže, okrem demižónov, žiadne bohatstvo nenašli. Weigl, ktorý roky žil sám, opustený - žena, mladá Rebeka mu zomrela a deň po nej i narodená Evička - schmatol v poslednej chvíli iste dávno nachystaný batoh a ušiel. Nevedno kam. Divý dav čo mohol, to zničil a na zásobách pálenky sa chlapi medzi sebou dobreže nepozabíjali. Ešte len vtedy a tam bolo rozoznať ich pravú biedu...
V Hobgarde židia neboli. Ani v konzume, ani v miestnej krčme. Iba nebohá tante Ester bola výnimkou. Teda pokiaľ žila. Lenže na tú a jej bylinky sa nikto neopovážil. Prečo by aj! Medikamenty mali pomôcť a keď už niekomu nie je dobre, dá i posledné za záchranu. Do jej sveta nikto nevidel, ani tí jej najbližší - teda ani súkmeňovci nie. So svojím bohatstvom odišla na druhý svet, pričom akosi nikto nepociťoval potrebu prekopávať záhradu, otĺkať omietky, či prehadzovať čo len zásuvky v komode a hľadať zlato, peniaze či inakšie vzácnosti.
Frau Evu Raubner prichýlil dom tante Ester presne po takej rabovačke, ako bola tá v susednej dedine. Niežeby Raubnerova galantérka bola bývala zdrojom neviemakých príjmov, ani o Jákobove gobelíny sa ľudia nepotrebovali trhať, ale predsa - čo keď...?! Úplne stačilo, že sa mladí obchodníci pekne vyobliekali, že dennodenne otvárali svoj malý krámik v kúte námestíčka, že milá a aj pekná frau Raubner s láskavou úslužnosťou merala celé metre tkaných harasiek, že do papierových kornútkov balila emailové gombíky, ktorých mala od krásy..., hádam i tisícky; že po stenách viseli romantické obrázky Jákobových gobelínov, nad ktorými sa on, chudák, hrbil i dvanásť, štrnásť hodín do dňa... Že ten najkrajší, ktorý nazval sám Jákob - kým bol živý a s nimi - Rajom červených ruží, že bol by býval z mnohých pekných predsa len najkrajší...! Hej, veru, bolo čo závidieť, bolo v čom rabovať, bolo čo kradnúť v obchode frau Evy Raubner. Z pohľadu krásne drobnosti, úlovok však nestál za nič. Škoda námahy. Ale aspoň - dav sa uspokojil - židovka bola na druhý deň z námestíčka nadobro preč.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.


































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-