Bez veľkého rozjímania spoznal hrab pred domom tante Ester. Vtedy bol malý, iba stromček. Presne tak ako Johan - ľudské mláďatko. Teraz? Prihnutý starec, ktorý na rozdiel od stromu - čo donekonečna mohutnie - on stráca na sile. Isté situácie sa blízkym prostredím vynárajú. Vo farbách, so svojimi vôňami, ba i zvukmi.
Moja prvá smelá výprava medzi hobgárdskych cigáňov. Jeden krôčik poznania naviac v čase, keď chlapčenská nebojácnosť prekonáva prvé strachy z nových pomerov. Bol som hrdý na vlastnú dávku smelosti, i na objavený svet, ktorý som dovtedy poznať nemohol. Starý Žigo s kŕdľom svojich detí, dlhé rady naskladaných nepálených tehál, dym koliby i škrekot, ktorému som nerozumel – to je obrázok plný čmudu i iných pachov, viacfarebnosti či patričného ozvučenia zážitku, ktorý nikdy a za žiadnych okolností nemôže vyprchať.
Moja drahá mama! Nebolo lepšej spoločníčky, nebolo prajnejšej dušičky, nebolo rozumnejšej a rozvážnejšej...! Plný tanier napečených koláčov, ktoré som v ten augustový podvečer predsa len odniesol do domu oproti, chudorľavému Paulovi, mám neustále na pamäti vo vzťahu s udalosťami, ktoré sa vtedy udiali, a ktoré v inom rozmere, ďaleko rozhodujúcejšom, nasledovali neskoršie.
V prítmí neusporiadanej izby, v rozhádzaných špinavých perinách sedel Paulo. Tenké, bosé a ufúľané nohy dieťaťa mu bezmocne viseli zo starej postele. Opustený, drhol, len sa tak ohlášalo. Ani ma nezbadal. Darmo som ho nesmelo oslovil – pre kašeľ počuť nemohol.
„Doniesol som ti buchty. Moja mama pečie každý piatok. Sú naozaj fajné...!“ snažil som sa ho prehlušiť. Aj sa mi videlo, že nepočúva, ale pomedzi odŕhanie s námahou odvrkol: „Nechaj si svoje buchty! Povedz tej židovke, že od nej žiadne buchty jesť nebudem!“A zase sa rozkašľal, tentoraz zlosťou. Položil som tanier na stôl plný všelijakého haraburdia a vytrielil som z Paulovho domu. Celý červený, nešťastný, rozhorčený spravodlivým hnevom som zastal iba v matkinom náručí. Bol som o dva - tri roky mladší od Paula a nedokázal som pochopiť jeho odmietnutie, jeho zlosť hraničiacu s nenávisťou.
Vtedy si moja mama iba potichu vzdychla: „... už je to tu!“
Vôbec som jej nerozumel.
Potom s pokojom dodala: „Nenávidí nás. Nenávidí židov. Nepozná naše náboženstvo. Nevie o ňom celkom nič. Naučili ho iba nenávidieť. Paulo je - jednoducho - zle vychovaný...!“
Kopiace sa myšlienky vrátili starca do udalostí, ktoré ho vlastne hnali celým životom. Musel s tým predsa rátať v ovzduší, do ktorého sa vrátil pre pamiatku. Z nánosu desaťročí, novôt i samozrejmých zmien, ustavične odniekiaľ vytŕčali pohnútky ich údelu.
Starec iba poobzeral známe priečelie domu a ani len nezastal. Vykročil strmšie. Do blízkych kúpeľov by bola dobrá polhodinka chôdze.
Nedalo mu.
Opäť zamieril do ticha už nebohej minulosti...
Ráno voňalo po daždi. V noci spŕchlo, ale neschladilo sa. Práve naopak. Zem sa parila, stúpajúce slnko vysúšalo. Všetko navôkol, okrem hory. Tá si svoju vlahu podržala.
Hanzi sa motal okolo domu. Vždy si našiel takú robotu, ktorá bez veľkých dohôd zostávala iba na ňom. A on ju s ochotou a so spolupatričnosťou k tomuto príbytku vykonával. Teraz iba schytil starý košík a poďho do kopca, za cintorín prudko do vrchu.
„Hanzi, zober i mňa,“ kričal za ním nesmelý Johan.
„Aleže budeš kráčať ako riadny chlap!“ pohrozil sa Hanzi chlapcovi a na krátku chvíľu zastal, aby ho upachtené dieťa dobehlo. Potom sa obaja stratili v neďalekej hore. Za hubami sa vedeli túlať celé hodiny.
Prvý sa vrátil Hanzi, za ním dobiehal Johan, ktorý pravdaže nešiel najkratšou cestou. Paholok si ho akože nevšímal, ale po očku vždy vedel, kde sa dieťa pohybuje. Košík bol plný dubákov, masliakov a žltých kuriatok. Johan ani nemal takú radosť z hubovej večere, ako z pohľadu na tú kopu, ktorú prinesie matke. Za kostolom, pri cintorínskom múre sa bez slova rozdelili. Hanzi vybral najkrajšie z hríbov a iba tak naukladal do okraja vykasanej košele. Že odnesie na faru. Nepísaný zvyk. Akoby išiel domov. Zvyšok teperil Johan poza cintorín, po záhumniach ku domu. Keď míňal posledné kríky, ktorými začínala aleja stromov, vyskočil spoza nich, priamo Johanovi do tváre, Paulo.
Žiadna náhoda.
Zúril. Nemusel sa ho ani dotknúť, a Johan v ľaku pustil takmer plný košík do vysokej buriny a sám, zakopnúc o Paulovu nohu, zvalil sa do štipľavej žihľavy. Mal čo robiť, aby sa vyhrabal. No v tom ho už držal Paulo za košeľu a vrešťal:
„Povedz tej tvojej židovke, že ma z tých jej koláčov len brucho bolelo... Nech ťa už viac nenapadne prísť do nášho domu, nieto že by som ja musel jedávať zo židovského hrnca. Do nášho domu môže vstúpiť iba kresťan...! Ani sa len nenadýchol. Jedovatosťou očervenel.
„Aby si vedel, Johan, to ti odkazuje moja mama! Rozumel si?!“ ešte stále ho šklbal, až nakoniec a z posledných síl sotil Johana do hrude. Ten sa zapotácal, ale spadnúť nespadol. Len sa mu zatočil svet. Pred očami videl zlosťou znetvorenú tvár Paula a viac nevnímal už celkom nič, len ohlášajúce sa nadávky a vyhrážanie.
„Ty židáčik s prekliatou krvou! Nenávidím ťa, i tú tvoju židovskú mať! A vyhýbaj sa mi, kde len môžeš! Takých ako ste vy treba kynožiť. Raz a navždy!!!“ Paulo vyvreskúval, že až pľul.
„Raz ťa zabijem!“ fľochol mu rovno medzi oči.
Zastavil ho len silný záchvat kašľa, ktorý ho načisto premáhal. Kašľal a chriakal. Johan si nemohol nevšimnúť, že i niečo červené. Netušil síce, že to môže byť krv a už vôbec nevedel, čo to znamená. V ušiach mu hučalo, nenávistné slová syna parádnej Rózy Talbert sa prevaľovali v jeho detskej duši ako neprekonateľné balvany, tvár i ruky pálili od mohutnej, starej a tým i silnej žihľavy. Popred zrak sa mu v tom nevídanom zmätku mihala červená škvrna. Nielen na Paulovej košeli, ale dokonca i na vyschnutej zaprášenej tráve povedľa cesty.
Ani nevedel ako pozbieral zopár uváľaných a dolámaných hríbov, o zvyšné sa neveľmi staral, a letel ozlomkrk domov k matke. Nahlas fňukal a pomedzi vzlykanie vyvolával: „Hanzi, Hanzi..., kde si odišiel?“ Ten ho však počuť nemohol. V chládku fary, na podstienke chlípal Karolíninu ešte teplú polievku. Spokojný.
(POKRAČOVANIE)
Daniela Hroncová - Faklová
{jcomments on}

































8. časť
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-