Hlasy neutíchali. Ozývali sa stále v nepravidelných intervaloch. K nim sa pridali nové zvuky: kovový cvengot, nárazy, štrkotanie. Mlynár nedýchal. Pritláčal tvár tuhšie k oknu. Líca mu zbeleli, prsty zaseknuté do rámov stŕpli vo vzrušenom očakávaní.
Tmu preťal lúč lampy ako čerstvá vráska. V jeho záblesku, zachytenom na zlomok sekundy, spoznal starý mlynár hostí, čo sa motali okolo mlyna, hundrali, štrkotali a rachotili kovovými taniermi, ktoré vyberali z debien a ukladali pozdĺž potoka, kde bol brod.
Hádam to bol ten lúč svetla, čo rozsvietil poznanie v mysli starého. Myšlienky cválali, hnali sa ako divé žrebce, narážali jedna o druhú krížili sa a vybuchovali nemým zmyslom. V jasnom, oslnivom výbuchu poznania na pozadí vedomia rozsvietila sa biela obálka s úradným tlačivom, podľa ktorého Jano, jeho jediný syn, padol hrdinskou smrťou v boji proti židoboľševizmu na východnom fronte. Obálka svietila do tmy a starý vedel, kto sú temné postavy, motajúce sa okolo jeho mlyna, kto sú tí hostia, čo tu chcú, čo robia, a nebolo ťažké domyslieť si, na čo sa chystajú. Medzitým hlasy zamreli, odišli so svojimi majiteľmi, bodaj sa už viac nikdy nevrátili. Veď tu nemajú čo hľadať, psi prašiví. Starý zhlboka dýcha, čelo mu rosia kvapky potu, trasie sa na celom tele. Preberá sa z polosna, čo ho opantal , keď prišla biela obálka. Vtedy zavrel zrešetené dvere, sadol si za stôl, položil šedivú hlavu do mozoľnatých dlaní a sedel...
Ale teraz, vláda sa mu vracia do roztrasených nôh, telo nadobúda silu a svaly istotu. Starý ožíva, ožíva hroznou nenávisťou k špinavozeleným uniformám, k čiernej reverende a rozškľabeným ústam, plným Boha a národa, ktorým sprvu uveril a ktoré potom zabili jeho syna, čo zabili aj jeho dušu v starom zrobenom tele.
A starý už vie, čo treba urobiť. Už to vie naisto. Chytá lampáš a zapaľuje v ňom sviecu. O chvíľu začne svitať Tak rýchlo!
Vychádza na dvor, mieri k potoku. Posvieti, prstami ohmatá rozorvaný breh, opatrne, veď ide o život – odhrabáva, odkrýva povrchné maskovanie, vyberá kovové taniere, dychčiac námahou a vzrušením, odnáša ich do opustenej mlynice. Tak. Už neublížite nikomu. Tu ticho ležte! Nahlas hundre, aby prehlušil napätie. Znovu a znovu sa vracia k potoku. Horúčkovito hľadá. Aha, ešte jedna! Poď, potvora, poď, aby ťa porantalo!
Dnes už nik nezistí, prečo sa vtedy nepozvaní hostia vrátili späť k mlynu. Jedno, že sa vrátili, je však isté. Isté je aj, že nadránom, keď sa zabeleli nad obzorom prvé zore a na hranici chotára zarachotili ruské tanky a autá, ležal starý mlynár pri brode povyše náhona. Ležal, hornú časť tela mu obmývala kalná voda z topiaceho sa snehu, a už nežil. Život mu ušiel z prestrelenej hrude dolu potokom.
Tak ho aj našli. Pochovali ho spolu s dvomi ruskými vojakmi, čo ich doviezli strašne dorantaných zo susednej dediny.
Starého mlynára pochoval hrobár. Poslednú mínu mútna voda, práve tam, kde našli starého. Kým sa voda vyčistila od kalu a bahna, mínu prikryli drobné kamienky a zrnká piesku.
Tam driemala ako sýta šelma a čakala....
Oooooooooo
Pri starom mlyne, obklopenom húšťavou ovocných stromov a smutných vŕb, sa odjakživa hrávali chlapci. Vábila ich atmosféra tohto miesta, zaváňajúca trocha dobrodružstvom, trocha tajomstvom. Starý mlynár bol už dávno mŕtvy, mlyn opustený, lebo mladý mlynár Jano sa nevrátil z východného frontu, a tak mlyn pustol, chradol, pomaly sa rozpadával. Jedinými jeho obyvateľmi boli veľké potkany, ktoré sa s pišťaním rozutekali do dier, len čo počuli podozrivý zvuk.
A tak si dedinskí chlapci opustený mlyn privlastnili. Dovnútra sa vkrádali cez dieru pri hriadeli obrovského mlynského kolesa, ktoré smutne stálo, obrastalo machom a hnilo. Pod ním, v hustej, zapáchajúcej vode, plnej zelených rias, smutne kŕkali veľké žaby.
Vo vnútri všetko ostalo tak, ako to nechal starý, nebohý mlynár. Zariadenie – ešte použiteľné – stálo zahalené do obrovských pavučinových sietí, ktoré sa zdali byť pospletané z neuveriteľne hrubých vláken, lebo na ne nasadal jemný múčny prach. Po zemi sa povaľovalo staré haraburdie, v ktorom sa chlapci s obľubou hrabali. A keď ich už omrzelo zakrádať sa po tajomných zákutiach v mlyne, hrávali sa pri brode povyše náhona.. Zbierali biele žabice a hádzali ich po hladine vody, púšťali drevené halúzky a triesky , ktoré sa v ich fantázii menili na zaoceánske parníky, bojové torpédoborce a krížniky. Tak to bolo aj v onen slnečný a teplý deň.
Slnko pripekalo už dlhšiu dobu, voda v potoku klesla, dno vystrčilo spod hladiny svoju tvár, posiatu bielymi okruhliakmi a drobným štrkom. V malej, teplej vode čľapotali chlapci bosými nohami.
- Fagani, vodu vychlípali ryby a šli sa opaľovať, - vrieskal Ondrej a plieskal nohami v teplej mláke vedľa hlavného prúdu.
- Bojová flotila nemôže vyplávať.
- Ale, čoby, len sa musí tej vody trocha nazháňať, - s vážnymi tvárami sa radili starší Dušan a Mišo. Len Lacko stál neďaleko a vŕbovým prútom dráždil malú žabku, ktorej z mláky vytŕčali len vystrašené oči.
Od slov k činom nebolo ďaleko. O chvíľu sa nad náhonom belela hrádza z okrúhleho kamenia, ktoré chlapci naznášali z koryta potoka. Škáry pozapchávali trsmi trávy a hlinou z jeho brehu. Voda sa zakrútila, zažblnkotala a začala napĺňať hrádzu.. Pod ňou sa ukázalo dno, pokryté bahnom a pieskom.
- Ešte jednu navrch a bude to, – povedal Ondrej a hmatkajúc v kalnej vode, hľadal niečo väčšieho, tľapkavejšieho na spevnenie prostriedku hrádze. Ostatní, zabraní do rozhovoru a zodpovednej roboty, si ho veľmi nevšímali.
Odrazu sa Ondrovi ruka skĺzla po niečom hladkom a ploskom.
Odhrabal rukami piesok a bahno, nie, to nie je kameň. Iste to bude nejaký starý lavór, zavlečený búrkou z dediny. Zaťal prsty do výčnelku a ťahá, ťahá... Nad vodou sa objavila horná časť kovového taniera. Jeho povrch matne svietil, pokrývali ho vlisované sústredené kruhy a z prostriedku vyčnieval nejaký výčnelok – akási rúročka. Žiarila matným červenkastým leskom.
- Aha, fagani, čo som našiel – volal Ondrej a chytil nález za držadlá, ktoré vyčnievali na oboch stranách, teperil ho na suché miesto. Chlapci sa zhŕkli okolo Ondreja a prekrikujúc sa hádali, čo to môže byť.
- Nože, skúsme to otvoriť, možno je v tom nejaký poklad – mudroval Mišo a už zháňal vhodný nástroj
- Nie! Ja! Ja som to našiel, ja to otvorím, - volal Ondrej.
Chytil do rúk kameň a dal sa predmet otĺkať po obvode. Plech sa trocha skrivil, ale nepovolil. No ani Ondrej sa nevzdával.
- Dušan, Dušan, - ozvalo sa volanie spoza ohybu cesty, čo sa krútila okolo mlynskej záhrady.
- Och, mama, - preľakol sa Dušan.
- Dušan, obedovať!
Mama sa vynorila spoza zákruty.
- A poďte aj vy, chlapci, aspoň mu bude lepšie chutiť.
Len že chlapci mali inú, zaujímavejšiu robotu, ako upokojovať škŕkajúci žalúdok.
- Poď aspoň ty, Lacko, veď sa len dozvieme, čo je v tom, keď sa vrátime. No nie? - zaprosil Dušan.
- Nedbám, poďme!
Zašli za ohyb cesty.
Odrazu zadunelo.
Mohutná detonácia rozkývala konáre stromov, nebo stemnelo špinavým mrakom. Voda zovrela a vystrekla do výšky, na starom mlyne sa vysypali z rámov zvyšky okenných tabúľ.
Kamene spŕchli, ozvena doznela.
Znova zaspievali vtáci.
Vystrašená, napoly omráčená žena sa rozbehla k potoku.
Na mieste, kde sa predtým hrali chlapci, zívala plytká, široká jama. Na jej okraji dolu tvárou ležal Mišo, spod neho vytekala červená mláka spenenej krvi.
Ondreja po kúskoch pozbierali ľudia z dediny po okolí.
Mišo umrel o tri dni v nemocnici. Pred smrťou sa prebral z bezvedomia a pýtal si kyslého mlieka. Napil sa a skonal.
Boli to posledné obete vojny v dedine. Päť rokov po jej skončení. Chlapcov zabila mína, ktorú starý mlynár nestihol ukryť v mlyne a ktorú prikryl svojím mŕtvym telom povyše brodu.
Chlapcov pochovali po oboch stranách mlynárovho hrobu, do hrobov zasadili biele kríže. Svietia tam dodnes a žalujú... Načo prišli? Čo tu chceli?...
{jcomments on}

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-