Z dediny Nemci utekali svinským krokom. Utekali tak rýchlo, že sa nestačili ani pomstiť dedinčanom, nestihli zapáliť ani jeden dom. Za hranicou chotára už totiž duneli ruské kanóny a kaťuše, čo naháňali údesný strach smrtihlavom.Viedol ich poručík, ešte mladý, s hladko vyholenou tvárou a mútnymi modrými očami. Viedol ich a zúril. V duchu vymýšľal nevídané kliatby a nadávky. Čo ho tak hnevalo? Môj Bože! To partizánske hniezdo. Ten všivavý brloh plný partizánskej hávede. Do psej matere! To predsa nemôže tak nechať, voľačo musí vymyslieť!
Obzrel sa dozadu. Dedinu vidieť nebolo, hoci nebola ďaleko. Zakrýval ju chrbát nevysokého kopca, husto porasteného smrečinou. A vtom ho napadla vynikajúca myšlienka. Sám sa čudoval, že na ňu skôr neprišiel. Veď má mínomety! A kopu munície! Míny vystrieľa tam, na tú prašivú dedinu. Mínomety bez mín sú nanič, tu ich nechá, aspoň sa im bude ľahšie utekať. To je nápad!
Hneď vydal potrebné rozkazy. Vojaci zastali, zhodili zo seba ťažký náklad, rozostavili mínomety, chystali strelivo.
„Fritz, vrátiš sa späť na hrebeň. Vystrelíme pokusnú salvu. Sleduj, kde dopadnú míny a podaj hlásenie,“ povedal poručík.
„Rozkaz!“ povedal Fritz a zrazil opätky.
Pustil sa zasneženou stráňou k hranici lesa. Prikrčený bežal, šmýkal sa a nadával. Nadával na poručíka, čo ho preháňa, nadával na celý svet, na Hitlera, čo začal túto všivavú vojnu.
Fritz stúpal do svahu, kde bol strmší, pomáhal si rukami. Les sa pomaly blížil, hradba stromov rástla, približovala sa. Na dlhých konároch smrekov a jedlí visela snehová vata. Pri prudšom náraze vetra sa sypali dolu snehové iskričky, ligotali sa v zapadajúcom slnku a lenivo si líhali na zem.
Fritz vošiel do lesa. Hrebeň bol neďaleko, pomedzi hrubé kmene stromov videl modré nebo za čiarou hrebeňa. V lese bolo snehu málo, šlo sa ľahšie, iba čo suché konáre sem-tam zachytávali maskovací plášť a škrípavo švihali po sivozelenej prilbe.
Fritz sa predral pomedzi stromy a zastal na malej čistinke. Pod ním, hlboko v doline, učupená medzi vrchmi, pokojne ležala dedina. Domce ako štyri rady bielych pátričiek ležali okolo zamrznutého potoka. Uprostred mierila prstom do neba vežička kostola. Za dedinou cigánska osada, poväčšine drevené zruby, ale i múranice. Dlhšia budova uprostred dediny – to je škola. Hej, škola, - ale aj partizánska nemocnica...
Fritz vedel, že dedina je partizánskym hniezdom. Veľmi im to zdôrazňoval poručík, keď sa v dedine usadili. Partizáni – banditi, zabíjajú od chrbta, nešetria nikoho, rabujú, zbíjajú, znásilňujú... A predsa im dedinčania pomáhali. Zo strachu? Všetci? Tak ako to vlastne je? Fritz rozmýšľa, díva sa na dedinu, na dymové stuhy vinúce sa z komínov, na drobné ľudské postavičky, vlečúce sa po zasnežených cestách. Partizánske hniezdo!
A naraz Fritz pochopil, prečo dedinčania kryli partizánov, prečo im pomáhali. Boli to ich ľudia. Ich blízki! A oni, Nemci, boli cudzí, nik ich nevolal, sami prišli... Čo prišli! Nasilu vtrhli a ešte chceli, aby ich miestni obyvatelia vítali...!
Ale poručík kázal zničiť, rozstrieľať, rozbiť! Keď rozbiť, tak rozbiť...! Veď aj nemecké mestá rozbíjajú bomby spojencov!
Fritz vytiahol signálnu pištoľ a vystrelil. Červená raketa s dymiacim chvostom kľučkujúc syčala vzduchom.
Ale títo ľudia vojnu nezačali, oni ju nechceli, oni sú doma a čakajú na slobodu a my ich ideme pobiť...
Nad Fritzovou hlavou zasvišťali tri mínometné strely. Poručík mieril dobre. Prvá mína spadla na ulicu pred kostolom. Druhá strhla časť školskej strechy, tretia vybuchla v cigánskej osade...
V dedine nastal zmätok. Fritz videl, ako ľudia pobehujú, ako sa bezmocne hemžia, sem-tam, hore-dolu, do domov, von... Strach.
Strach! Fritz sa v okamihu otočil, rozbehol sa lesom, potom dolu stráňou. Padal do snehu, kotúľal sa, zase vstával a bežal. Keď sa blížil k palebnému postaveniu, zúrivo kýval rukami. Poručík pomaly spustil napnutú ruku, ktorou chcel dať povel na ďalšiu salvu.
„Pán poručík, počkajte!“ vyjachtal Fritz.
„Zle ste zamerali. Míny spadli poniže dediny. Musíme strieľať vyššie!“ doložil a pevne sa díval poručíkovi do vodnatých modrých očí.
Na ostreľovanie dediny doplatil iba mladý chlapec, ktorému pred kostolom výbuch odtrhol obe chodidlá. Zakrátko vykrvácal a zomrel.
Ostatné míny spadli na lúku nad dedinou. Lúka sa volá Gažovka. V lete tu dozrievajú šťavnaté jablká, lebo orať sa nedá... V zime sa tu veselo sánkujú a lyžujú deti a už ani nevedia, prečo je Gažovka taká zvláštna - samá jama a samý hrboľ...
Podľa skutočnej udalosti napísal Peter Mirvaj
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.