Viedol ich poručík, ešte mladý, s hladko vyholenou tvárou a mútnymi modrými očami. Viedol ich a zúril. V duchu vymýšľal nevídané kliatby a nadávky. Čo ho tak hnevalo? Môj Bože! To partizánske hniezdo. Ten všivavý brloh plný partizánskej hávede. Do psej matere! To predsa nemôže tak nechať, voľačo musí vymyslieť!
Obzrel sa dozadu. Dedinu vidieť nebolo, hoci nebola ďaleko. Zakrýval ju chrbát nevysokého kopca, husto porasteného smrečinou. A vtom ho napadla vynikajúca myšlienka. Sám sa čudoval, že na ňu skôr neprišiel. Veď má mínomety! A kopu munície! Míny vystrieľa tam, na tú prašivú dedinu. Mínomety bez mín sú nanič, tu ich nechá, aspoň sa im bude ľahšie utekať. To je nápad!
Hneď vydal potrebné rozkazy. Vojaci zastali, zhodili zo seba ťažký náklad, rozostavili mínomety, chystali strelivo.
„Fritz, vrátiš sa späť na hrebeň. Vystrelíme pokusnú salvu. Sleduj, kde dopadnú míny a podaj hlásenie,“ povedal poručík.
„Rozkaz!“ povedal Fritz a zrazil opätky.
Pustil sa zasneženou stráňou k hranici lesa. Prikrčený bežal, šmýkal sa a nadával. Nadával na poručíka, čo ho preháňa, nadával na celý svet, na Hitlera, čo začal túto všivavú vojnu.
Fritz stúpal do svahu, kde bol strmší, pomáhal si rukami. Les sa pomaly blížil, hradba stromov rástla, približovala sa. Na dlhých konároch smrekov a jedlí visela snehová vata. Pri prudšom náraze vetra sa sypali dolu snehové iskričky, ligotali sa v zapadajúcom slnku a lenivo si líhali na zem.
Fritz vošiel do lesa. Hrebeň bol neďaleko, pomedzi hrubé kmene stromov videl modré nebo za čiarou hrebeňa. V lese bolo snehu málo, šlo sa ľahšie, iba čo suché konáre sem-tam zachytávali maskovací plášť a škrípavo švihali po sivozelenej prilbe.
Fritz sa predral pomedzi stromy a zastal na malej čistinke. Pod ním, hlboko v doline, učupená medzi vrchmi, pokojne ležala dedina. Domce ako štyri rady bielych pátričiek ležali okolo zamrznutého potoka. Uprostred mierila prstom do neba vežička kostola. Za dedinou cigánska osada, poväčšine drevené zruby, ale i múranice. Dlhšia budova uprostred dediny – to je škola. Hej, škola, - ale aj partizánska nemocnica...
Fritz vedel, že dedina je partizánskym hniezdom. Veľmi im to zdôrazňoval poručík, keď sa v dedine usadili. Partizáni – banditi, zabíjajú od chrbta, nešetria nikoho, rabujú, zbíjajú, znásilňujú... A predsa im dedinčania pomáhali. Zo strachu? Všetci? Tak ako to vlastne je? Fritz rozmýšľa, díva sa na dedinu, na dymové stuhy vinúce sa z komínov, na drobné ľudské postavičky, vlečúce sa po zasnežených cestách. Partizánske hniezdo!
A naraz Fritz pochopil, prečo dedinčania kryli partizánov, prečo im pomáhali. Boli to ich ľudia. Ich blízki! A oni, Nemci, boli cudzí, nik ich nevolal, sami prišli... Čo prišli! Nasilu vtrhli a ešte chceli, aby ich miestni obyvatelia vítali...!
Ale poručík kázal zničiť, rozstrieľať, rozbiť! Keď rozbiť, tak rozbiť...! Veď aj nemecké mestá rozbíjajú bomby spojencov!
Fritz vytiahol signálnu pištoľ a vystrelil. Červená raketa s dymiacim chvostom kľučkujúc syčala vzduchom.
Ale títo ľudia vojnu nezačali, oni ju nechceli, oni sú doma a čakajú na slobodu a my ich ideme pobiť...
Nad Fritzovou hlavou zasvišťali tri mínometné strely. Poručík mieril dobre. Prvá mína spadla na ulicu pred kostolom. Druhá strhla časť školskej strechy, tretia vybuchla v cigánskej osade...
V dedine nastal zmätok. Fritz videl, ako ľudia pobehujú, ako sa bezmocne hemžia, sem-tam, hore-dolu, do domov, von... Strach.
Strach! Fritz sa v okamihu otočil, rozbehol sa lesom, potom dolu stráňou. Padal do snehu, kotúľal sa, zase vstával a bežal. Keď sa blížil k palebnému postaveniu, zúrivo kýval rukami. Poručík pomaly spustil napnutú ruku, ktorou chcel dať povel na ďalšiu salvu.
„Pán poručík, počkajte!“ vyjachtal Fritz.
„Zle ste zamerali. Míny spadli poniže dediny. Musíme strieľať vyššie!“ doložil a pevne sa díval poručíkovi do vodnatých modrých očí.
Na ostreľovanie dediny doplatil iba mladý chlapec, ktorému pred kostolom výbuch odtrhol obe chodidlá. Zakrátko vykrvácal a zomrel.
Ostatné míny spadli na lúku nad dedinou. Lúka sa volá Gažovka. V lete tu dozrievajú šťavnaté jablká, lebo orať sa nedá... V zime sa tu veselo sánkujú a lyžujú deti a už ani nevedia, prečo je Gažovka taká zvláštna - samá jama a samý hrboľ...
Podľa skutočnej udalosti napísal Peter Mirvaj
{jcomments on}

































Z dediny Nemci utekali svinským krokom. Utekali tak rýchlo, že sa nestačili ani pomstiť dedinčanom, nestihli zapáliť ani jeden dom. Za hranicou chotára už totiž duneli ruské kanóny a kaťuše, čo naháňali údesný strach smrtihlavom.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-