Absolvovala som pártýždňový pobyt na rôznych oddeleniach nemocníc Gemera, ale aj „negemera“. S chorobou pána Gordiana končí Podsádok. Bolo to prekrásne, ale hlavne, že to bolo. Po mojich neriešených problémoch s tlakom som skončila tam, kde som skončila: „na novinárskom študijnom pobyte“. A tak z prvej ruky a na vlastnej koži som zažila to, čo teraz píšem aj s poučeniami, hlavne pre seba. Cmorík nám vyspevoval: Kde som rozum dal? a na mojom vnútornom internete sa zavesil Manifest adepta Eutanázie: Už nie som človek, som vec, ktorú nezvládam, neovládam, ale kontrastne ju ešte veľmi milujem, a ešte ju nechcem zahodiť. Je to vec s minulosťou, plnou lásky, priateľstiev a krásy Moje nemocničné zážitky:
Na JISke v Brezne na neurológii bol „nový“ pacient L. Ťažký – murár zo Závadky nad Hronom. Každého vyspovedal, poznal a pamäť mu to nepostihlo. Ako zdroj pre seriál veľmi vhodný, použiteľný, pre príbeh svojho života, poznania a pod. Vrele odporúčam, ja na neho nemám.
O prevozoch: Česi majú Pendolíno, Japonci mali Hikari, my sanitku nežnú. Po jej použití človek čaká ďalší infarkt, alebo príhodu, a keď to prežije, vie, že sa dožije ešte najbližších narodenín. Chýba im len diaľnica Brezno – Revúca.
Záber z filmu Základný inštinkt, keď Sharon Stone si prehadzuje nohy bez nohavičiek, mi pripomenul nás, čo sme na vozíčkoch chodili na všelijaké vyšetrenia. Nohavičky sme síce mali značky Pampers, no a sanitári nám ich taktne zamotali do županov. Vďaka Miňo!
Sestričky nás naučili piť tekutiny – čaje. A tak môj obľúbený strek je hadička vymočená v minerálke, alebo v čaji.
Môj obdiv a úcta patrí všetkým lekárom, sestrám, sanitárom, aj kuchárkam v zdravotníctve. Sledovala som to, a viem o čom hovorím. Kde sa hrabem ja, bývalá učiteľka, síce nervy ta-tam, ale nočné sme mať nemuseli.
Moja obľúbená téma sú obyčajní ľudia – pacienti. Večný zdroj humoru a príbehov. Tu sú napríklad niektoré výroky:
Pani H.: Komentovanie správ z rádia: hľadajú Kadáfiho? No, na našej izbe nie je. - No a tá chyžná, to sa ona šuchla o toho poslanca, veď keď žena nechce..., a to bolo tak, že jej nevyhovel, tak ho zažalovala. - Ráno doma som vždy pootvárala okná na poschodí, večer pozatvárala, a keď som zabudla zatvoriť, aspoň som ráno nemusela otvárať. - Ranná toaleta: intímne, ale rozkošné: Idem si poumývať tú moju chamajdu, veď tá toho zažila. Deti porodila, a môj muž, čo sa na nej narobil.
Odpočutý mobil: Áno, som na nemocnici, serem ako lion... a k nedeľnému obedu vám prajem dobrú chuť. Slovo ako slovo, hovoril môj bývalý kolega I. Z.
Nádherná téma sú huby, zvlášť ženy - hubárky. O hubároch - mužoch je príbehov dosť. Napr. môj brat J. v júli, keď boli huby, chodil do hory s lopatkou a vyberal ňou celé súsošia. Potom ich švagrovi O. M. naaranžoval pod čerešňu či jabloň, a ten spočiatku tomu, že tam narástli, aj uveril.
No a títo vtipálkovia vhodnej obeti na srandičku povedali, že bedle sú dobré ako rezeň, mysleli na trojobal. Keď sa ho pýtali ako im chutili, odpovedal: „Juj, lietalo to ako páperie!“ Je jasné, že ich vyklepával.
Ďalší mal v mrazničke košík s hubami. V teplú jeseň pred Vianocami ho doniesol do krčmy a dal ho nenápadne na prázdnu stoličku. Všetci sa začudovane pýtali: „Kde si bol?“ Až keď pod stoličkou vznikala kaluž, vedeli, že sa dali dobehnúť.
No a v Revúcej bola skupinka žien, ktorá podnikala výjazdy za hubami od Šivetíc po Hron. Menovať ich nebudem, ony sa spoznajú.
Ich hovorkyňou bola Margita R.: „Išli sme na Hiag, ja som sa odtárala a zišla do Ratkovskoho Bystrého. Tam žena pásla kravy a opýtala sa ma, skade som. Z Revúcej? To sa vás môžu načakať! - Požičala som si od známych peniaze na autobus a pred 22-hou hodinou som bola doma. Môj muž reagoval asi takto: „Rozkopem Ti košík, ešte raz pôjdeš sama! Zavriem Ťa do špajze na dva týždne a nedám Ti jesť. Čo sa mám hanbiť, keď Ťa budú žandári so psami hľadať a noviny a televízia o Tebe písať?“
- Išli sme na Hron autobusom. Popŕchalo, kúpili sme si od cigánov huby tak, aby nám zostalo aj na autobus späť.
Háklivé, až nevhodné: S kamarátkou sme išli do Šivetíc. Mala teplé čučo, od smädu sme ho vypili. A to sme nemali. Hnačka ako hrom. Vtedy chodili často autobusy, tak sme každá prišla iným spojom, aby ten smrad bol rozdelený.“
Pani F.: - Bola som s mužom na Stolici (za Kohútom) na huby a zablúdili sme. Hovorím mužovi: Vylez na smreka a pozri kde je Kráľova hoľa, pôjdeme tým smerom. A tak aj bolo. Prišli sme do Dlhej Doliny (alebo inej) a potom sme už vedeli kde sme.
- Môj otec bol sklár z Muránskej Huty – oblošér. Chodili sme na Maďare zasklievať okná. Mali učňa, čo v noci pobehal okolité dediny a primerane sem-tam vytĺkol obloky. Zasklievať sa chodilo vtedy, keď bola pauza v poľnohospodárskych prácach. Aj deti sa rodili po návrate po deviatich mesiacoch. V zime sa vyrábali aj šindle, aj to ma otec naučil.
Ponaučenie nielen pre seniorov:
1. Keď sa cítite čudne, informujte svoju rodinu, alebo známych. Keď voláte nejakú pomoc telefonicky, môžu sa vás spýtať či ste pili, alebo drogovali. Môžete totiž hovoriť neartikulovane, vzhľadom na vašu zdravotnú situáciu. 2. Kašlite na celozrnné produkty, sú pre zdravých a nie pre väčšinu starých ľudí s oslabeným trávením. To platí aj pre jablká a iné produkty podľa nášho zváženia len preto, že to je tzv. zdravé. Pani XY po určitej pilulke hnačkovala, ani príbuzní, ani lekári jej neverili, a tak si ju vysadila sama. Pri odchode z nemocnice ukázala počet pilúl, toľko prezlečení postele ušetrila personálu. 3. Sú pacienti: suchá eutanázia, zoslabia vám životnú silu. Tí by mali obálky dávať svojim spoluležiacim a nie napr. personálu. (Nič som nevidela.) 4. Že vraj eutanázia nie, že ju zneužívajú. A koľko som stretla nesvojprávnych a bezdomovcov a duší bez domova, ktorí nevedeli kde sú a kde vlastne bývajú. A načo sú vlastne ešte tu, ktorým to všetko už stačilo. Je to už len týranie tela a hlavne duše.
Výroky:
- Ľudstvo umrie vo veľkej múdrosti, na veľkú múdrosť (Sibylla).
- Koniec tohto sveta, už zajtra by bolo pozde (N.N.).
- Chrchlú, takže ešte počujeme.
- Nespíme, takže ešte žijeme.
- Na môj vkus príliš rušná noc. (Päť príjmov, no nie je posledná.)
- Pusť Hronca do domca a vyženie Ťa z domca.
- Uvidíme, povedal slepý a išiel do kina.
Dojmy: Pavučinová nitka hrá dúhovými farbami, nebo je svetlomodré a je zima. - Zo západu na východ toľko zábleskov života – lietadlá. Môj záblesk ešte trvá.
O mne: Ste ako moja druhá sestra, keď Vás vidím, som šťastná.
Ja: Hrám sa na samaritánku, ale v skutočnosti nie som. - Zachraňovala som dve osy, jedna ma džobla do brucha, a tak obe skončili v splachovači. - Aj na dobré si musíme zvykať.
Diagnózy: To tu mi pokazili tlak, doma som mala horný od 160 – 200, to tu 120 - 110. Preto ma moce. Nie som zvyknutá.
- Tlak mám dobrý, krv v poriadku, tak načo som tu?
A celé je to o láske, ako to hovorí najznámejší seriál. Čo tu zostane, nebudú hmotné statky, ale láska, ktorú sme precítili, prežili. Ja som ju precítila od mojich príbuzných a priateľov. Moja úcta a obdiv k tomuto fenoménu patrí mojim sestrám Márii (1952) a Elene (1954) a ich rodinám, ktorí boli pri tom. keď mi robili rekonštrukčné práce v dome. A ja som si hovela na "novinárskej stáži". Tá vďaka je neskonalá a večná. Je zavesená na vesmírnom internete.
Alžbeta Zatrochová
Poznámka: Fotokópie pripojených obrazov, ktoré namaľovala autorka textu.
{gallery}kultura/umenie/az{/gallery}
{jcomments on}
Zmaturoval na Vyššej hospodárskej škole v Košiciach, pokračoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach a na Vysokej vojenskej škole v Bratislave. Plnil vojenské rozkazy v Charkove, v Banskej Bystrici a v Bratislave. V r. 1944 sa stal vedúcim oddelenia na Vojenskom ústredí v Banskej Bystrici a pripravoval zapojenie slovenskej armády do SNP, bol vymenovaný za náčelníka štábu Veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku. 
Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity. Ako lekár pôsobil v Košiciach, potom bol obvodným lekárom na rôznych miestach. Od r. 1965 bol obvodným lekárom v Lenartovciach. Bol činný aj literárne. Poviedky publikoval v periodikách Ľud, Svet, Život, Pravda, Práca, Roháč a v zborníku Zvítanie. Posmrtne mu vyšla zbierka sci-fi poviedok 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. Do roku 1944 pracoval v Továrni na káble v Bratislave. Zapojil sa do ilegálneho protifašistického hnutia, podieľal sa na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil na Povereníctve priemyslu a obchodu v Košiciach, od r. 1963 bol ministrom priemyslu a stavebníctva. Bol vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia.
V rokoch 1826 – 1829 študoval na gymnáziu v Rožňave, potom študoval teológiu v Prešove, v Bratislave a vo Viedni. Pôsobilako farár v Liptovskom Mikuláši. Bol popredný reprezentant slovenského národného hnutia v 19. storočí, vedúca osobnosť generácie štúrovcov. Vyšiel s návrhom vydávať pre slovenský ľud poučné a náučné časopisy. Mal podstatný podiel na Prosbopise liptovského seniorátu o znovuzriadenie Katedry reči a literatúry českoslovanskej na lýceu v Bratislave. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra a J. M. Hurbana v snahách o organizovanosť slovenského národného hnutia. Podieľal sa na kodifikácii stredoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka a na založení kultúrno-politického spolku Tatrín. Vydal brožúru Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo, proklamáciu Hlas k národu slovenskému a iné. Jeho hlavné literárne diela vznikli v porevolučných rokoch.
V Ratkovej prežil detstvo a v roku 1957 tu ukončil základné vzdelanie. Po maturite na JSŠ v Moldave nad Bodvou študoval v rokoch 1960 – 1965 ruský jazyk a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. Celý život pracoval v v Historickom ústave SAV v Bratislave, bol členom vo vedeckej organizácii Slovensko – maďarská komisia historikov. V práci sa orientoval na výskum obdobia druhej polovice 19. storočia, resp. prelomu 19. a 20. storočia, predovšetkým na politické a kultúrne dejiny Slovenska v uhorskom kontexte v epoche dualizmu. Rovnako ho zaujímali aj cirkevné dejiny slovenských evanjelikov. Jeho výskumná a publikačná činnosť je veľmi bohatá, napísal množstvo odborných a vedeckých článkov a štúdií v rôznych monografiách, zborníkoch, periodikách, venoval sa aj mnohým osobnostiam našich národných dejín.
Od r. 1926 pracoval ako stavbyvedúci na Slovensku, zúčastnil sa na rekonštrukcii mostov a ciest v okolí Brezna, Červenej Skaly, Tisovca a Revúcej, v r. 1949 – 1954 pôsobil v Dobšinej ako úsekový vedúci a hlavný inžinier stavby prečerpávacej vodnej elektrárne – hydrocentrály, potom riaditeľ Trate družby, od r. 1956 Inžinierskych stavieb v Košiciach. Spolupracovník ilegálneho protifašistického odboja v SNP, ako člen útvaru technickej pohotovosti povstaleckej armády viedol výstavbu vojenského letiska Rohozná pri Brezne. V r. 1955 bol vyznamenaný Radom práce.
Po maturite v Rožňave študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity. Pôsobil na Gymnáziu v Revúcej, na Učiteľskej akadémii v Bratislave, na Telovýchovnom ústave Pedagogickej fakulty SU, kde vyučoval športové hry, participoval aj na výučbe korčuľovania a lyžovania a viedol semináre zo športovej psychológie. V r. 1960 sa stal vedúcim Katedry teórie a metodiky hier na ITVŠ UK v Bratislave (neskôr FTVŠ), kde vykonával tiež funkciu prodekana. Bol jedným zo zakladajúcich členov TJ Slávia UK a zakladateľom i trénerom jej volejbalového oddielu, s ktorým získal v r. 1966 prvý titul majstra ČSSR. Publikoval v športových časopisoch a je autor knižných publikácií a vysokoškolských učebníc – 
Do USA odišiel v roku 1909, kde neskoršie študoval teológiu. V júni 1921 bol inštalovaný za farára Slovenskej evanjelickej cirkvi v Akrone a Barbetone v štáte Ohio, neskôr pôsobil v Evanjelickom zväze v Johnstowne a v Michigane. V slovenských cirkevných zboroch zakladal rôzne spolky, skupiny a potom v nich pôsobil v národnom duchu: v nedeľnej škole, v ženskom i mužskom pomocnom spolku. Založil aj detský spevokol, pôsobil v divadelnom klube, v luteránskej lige, založil a dirigoval cirkevný orchester. Bol aktívny aj na poli občianskom, literárnom a politickom, bol plodným publicistom, písal i poéziu. V júni 1970 navštívil Maticu slovenskú v Martine. V evanjelickom kostole v Rejdovej sa konali v dňoch 24. – 26.8.2007 spomienkové slávnosti pri príležitosti jeho 111. výročia narodenia.
Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Štátnej opery v Budapešti. Bola poprednou interpretkou operných postáv vo svojom žánri (alt) a interpretkou piesní a oratórií. Často hosťovala v zahraničí na všetkých popredných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Zaslúžila sa o propagáciu diel B. Bartóka a Z. Kodálya. 
Krátko učila a od päťdesiatych rokov pôsobila v Okresnej knižnici v Rožňave, kde založila odbor regionálnej literatúry a spracovala bibliografiu osobností spätých s Rožňavou, ktorá vyšla i knižne. Od sedemdesiatych rokov pracovala v Štátnom okresnom archíve v Brzotíne. Tu spracovala stredoveké a časť novovekých archiválií o Rožňave, včítane katalógov. Zvýšenú pozornosť venovala remeselníctvu a dejinám lekárstva a lekárnictva, popísala aj históriu vzniku rožňavského dobrovoľného hasičského zboru.
Študoval na polytechnike v Grazi a v Karlsruhe, na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. Banský a hutnícky odborník, autor početných posudkov pre súkromné banské spoločnosti o využití uhoľných a rudných ložísk. 26 rokov pôsobil ako banský a hutnícky správca v Brzotíne, neskôr v železničiarskej úč. spol. Union vo Zvolene. Písal o ložiskách železnej rudy v okolí Rožňavy, o mangánových rudách v Čučme a Betliari, o oloveno-zinkových ložiskách v Ardove, o výskyte chromitu v Tibe pri Plešivci, spracoval históriu antimónových a železorudných baní pri Rožňave a erárnych baní v Tisovci. Jeho najvýznamnejšim dielom je súpis lokalít s výskytmi železnej rudy, vypracovaný z poverenia Uhorskej prírodovednej spoločnosti (1880). Prispieval do odborných časopisov.
Po štúdiách na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Levoči študoval teológiu a právo v Prešove. Po celý život pôsobil v Revúcej: ako profesor na Prvom slovenskom gymnáziu, po jeho zatvorení ako advokát, neskôr profesor a správca na Čs. štátnom reálnom gymnáziu, kde zriadil Spolok pre podporovanie nemajetných študentov, napokon ako verejný notár. Bol členom ústredia Slovenskej národnej strany a pracoval v evanjelickom cirkevnom zbore. Patril k tvorcom národnej koncepcie dejín Slovenska, bol zakladajúci člen Muzeálnej slovenskej spoločnosti a popredný predstaviteľ národného a kultúrneho života v Gemeri. Sústavne sa venoval štúdiu histórie, spracoval monografie významných osobností slovenského národného života, je autorom mnohých historických a miestopisných článkov o Gemeri. Vydal historické práce 
Študoval na gymnáziu a učiteľskom ústave v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ v Drienčanoch, Kyjaticiach, Jelšave (tu z jeho triedy vyšla botanička Izabela Textorisová), vo Vyšnej Slanej, naposledy v Tisovci. Pracoval aj ako správca v tlačiarni Karola Salvu v Ružomberku a ako kustód v SNM Martine. Bol významným botanikom, kultúrnym a múzejným pracovníkom a redaktorem, venoval sa aj meteorológii a astronómii, bol zakladateľom organizovanej turistiky v Tisovci, bol aj členom spevokolu Tatran v Liptovskom Mikuláši. Najväčší úspech dosiahol v botanike. Objavil lokality viacerých rastlinných druhov v Tatrách a v okolí Tisovca. Písal odborné botanické články, zhotovil 200 botanických hesiel pre vtedy pripravovaný náučný slovník. Vytvoril vlastný herbár, ktorý daroval Národnému múzeu v Martine (vyše 5000 položiek) a menší herbár daroval meštianskej škole v Tisovci. Na vrchu Tŕstie je umiestnená jeho pamätná tabuľa (1930).