Moje nemocničné zážitky:
Na JISke v Brezne na neurológii bol „nový“ pacient L. Ťažký – murár zo Závadky nad Hronom. Každého vyspovedal, poznal a pamäť mu to nepostihlo. Ako zdroj pre seriál veľmi vhodný, použiteľný, pre príbeh svojho života, poznania a pod. Vrele odporúčam, ja na neho nemám.
O prevozoch: Česi majú Pendolíno, Japonci mali Hikari, my sanitku nežnú. Po jej použití človek čaká ďalší infarkt, alebo príhodu, a keď to prežije, vie, že sa dožije ešte najbližších narodenín. Chýba im len diaľnica Brezno – Revúca.
Záber z filmu Základný inštinkt, keď Sharon Stone si prehadzuje nohy bez nohavičiek, mi pripomenul nás, čo sme na vozíčkoch chodili na všelijaké vyšetrenia. Nohavičky sme síce mali značky Pampers, no a sanitári nám ich taktne zamotali do županov. Vďaka Miňo!
Sestričky nás naučili piť tekutiny – čaje. A tak môj obľúbený strek je hadička vymočená v minerálke, alebo v čaji.
Môj obdiv a úcta patrí všetkým lekárom, sestrám, sanitárom, aj kuchárkam v zdravotníctve. Sledovala som to, a viem o čom hovorím. Kde sa hrabem ja, bývalá učiteľka, síce nervy ta-tam, ale nočné sme mať nemuseli.
Moja obľúbená téma sú obyčajní ľudia – pacienti. Večný zdroj humoru a príbehov. Tu sú napríklad niektoré výroky:
Pani H.: Komentovanie správ z rádia: hľadajú Kadáfiho? No, na našej izbe nie je. - No a tá chyžná, to sa ona šuchla o toho poslanca, veď keď žena nechce..., a to bolo tak, že jej nevyhovel, tak ho zažalovala. - Ráno doma som vždy pootvárala okná na poschodí, večer pozatvárala, a keď som zabudla zatvoriť, aspoň som ráno nemusela otvárať. - Ranná toaleta: intímne, ale rozkošné: Idem si poumývať tú moju chamajdu, veď tá toho zažila. Deti porodila, a môj muž, čo sa na nej narobil.
Odpočutý mobil: Áno, som na nemocnici, serem ako lion... a k nedeľnému obedu vám prajem dobrú chuť. Slovo ako slovo, hovoril môj bývalý kolega I. Z.
Nádherná téma sú huby, zvlášť ženy - hubárky. O hubároch - mužoch je príbehov dosť. Napr. môj brat J. v júli, keď boli huby, chodil do hory s lopatkou a vyberal ňou celé súsošia. Potom ich švagrovi O. M. naaranžoval pod čerešňu či jabloň, a ten spočiatku tomu, že tam narástli, aj uveril.
No a títo vtipálkovia vhodnej obeti na srandičku povedali, že bedle sú dobré ako rezeň, mysleli na trojobal. Keď sa ho pýtali ako im chutili, odpovedal: „Juj, lietalo to ako páperie!“ Je jasné, že ich vyklepával.
Ďalší mal v mrazničke košík s hubami. V teplú jeseň pred Vianocami ho doniesol do krčmy a dal ho nenápadne na prázdnu stoličku. Všetci sa začudovane pýtali: „Kde si bol?“ Až keď pod stoličkou vznikala kaluž, vedeli, že sa dali dobehnúť.
No a v Revúcej bola skupinka žien, ktorá podnikala výjazdy za hubami od Šivetíc po Hron. Menovať ich nebudem, ony sa spoznajú.
Ich hovorkyňou bola Margita R.: „Išli sme na Hiag, ja som sa odtárala a zišla do Ratkovskoho Bystrého. Tam žena pásla kravy a opýtala sa ma, skade som. Z Revúcej? To sa vás môžu načakať! - Požičala som si od známych peniaze na autobus a pred 22-hou hodinou som bola doma. Môj muž reagoval asi takto: „Rozkopem Ti košík, ešte raz pôjdeš sama! Zavriem Ťa do špajze na dva týždne a nedám Ti jesť. Čo sa mám hanbiť, keď Ťa budú žandári so psami hľadať a noviny a televízia o Tebe písať?“
- Išli sme na Hron autobusom. Popŕchalo, kúpili sme si od cigánov huby tak, aby nám zostalo aj na autobus späť.
Háklivé, až nevhodné: S kamarátkou sme išli do Šivetíc. Mala teplé čučo, od smädu sme ho vypili. A to sme nemali. Hnačka ako hrom. Vtedy chodili často autobusy, tak sme každá prišla iným spojom, aby ten smrad bol rozdelený.“
Pani F.: - Bola som s mužom na Stolici (za Kohútom) na huby a zablúdili sme. Hovorím mužovi: Vylez na smreka a pozri kde je Kráľova hoľa, pôjdeme tým smerom. A tak aj bolo. Prišli sme do Dlhej Doliny (alebo inej) a potom sme už vedeli kde sme.
- Môj otec bol sklár z Muránskej Huty – oblošér. Chodili sme na Maďare zasklievať okná. Mali učňa, čo v noci pobehal okolité dediny a primerane sem-tam vytĺkol obloky. Zasklievať sa chodilo vtedy, keď bola pauza v poľnohospodárskych prácach. Aj deti sa rodili po návrate po deviatich mesiacoch. V zime sa vyrábali aj šindle, aj to ma otec naučil.
Ponaučenie nielen pre seniorov:
1. Keď sa cítite čudne, informujte svoju rodinu, alebo známych. Keď voláte nejakú pomoc telefonicky, môžu sa vás spýtať či ste pili, alebo drogovali. Môžete totiž hovoriť neartikulovane, vzhľadom na vašu zdravotnú situáciu. 2. Kašlite na celozrnné produkty, sú pre zdravých a nie pre väčšinu starých ľudí s oslabeným trávením. To platí aj pre jablká a iné produkty podľa nášho zváženia len preto, že to je tzv. zdravé. Pani XY po určitej pilulke hnačkovala, ani príbuzní, ani lekári jej neverili, a tak si ju vysadila sama. Pri odchode z nemocnice ukázala počet pilúl, toľko prezlečení postele ušetrila personálu. 3. Sú pacienti: suchá eutanázia, zoslabia vám životnú silu. Tí by mali obálky dávať svojim spoluležiacim a nie napr. personálu. (Nič som nevidela.) 4. Že vraj eutanázia nie, že ju zneužívajú. A koľko som stretla nesvojprávnych a bezdomovcov a duší bez domova, ktorí nevedeli kde sú a kde vlastne bývajú. A načo sú vlastne ešte tu, ktorým to všetko už stačilo. Je to už len týranie tela a hlavne duše.
Výroky:
- Ľudstvo umrie vo veľkej múdrosti, na veľkú múdrosť (Sibylla).
- Koniec tohto sveta, už zajtra by bolo pozde (N.N.).
- Chrchlú, takže ešte počujeme.
- Nespíme, takže ešte žijeme.
- Na môj vkus príliš rušná noc. (Päť príjmov, no nie je posledná.)
- Pusť Hronca do domca a vyženie Ťa z domca.
- Uvidíme, povedal slepý a išiel do kina.
Dojmy: Pavučinová nitka hrá dúhovými farbami, nebo je svetlomodré a je zima. - Zo západu na východ toľko zábleskov života – lietadlá. Môj záblesk ešte trvá.
O mne: Ste ako moja druhá sestra, keď Vás vidím, som šťastná.
Ja: Hrám sa na samaritánku, ale v skutočnosti nie som. - Zachraňovala som dve osy, jedna ma džobla do brucha, a tak obe skončili v splachovači. - Aj na dobré si musíme zvykať.
Diagnózy: To tu mi pokazili tlak, doma som mala horný od 160 – 200, to tu 120 - 110. Preto ma moce. Nie som zvyknutá.
- Tlak mám dobrý, krv v poriadku, tak načo som tu?
A celé je to o láske, ako to hovorí najznámejší seriál. Čo tu zostane, nebudú hmotné statky, ale láska, ktorú sme precítili, prežili. Ja som ju precítila od mojich príbuzných a priateľov. Moja úcta a obdiv k tomuto fenoménu patrí mojim sestrám Márii (1952) a Elene (1954) a ich rodinám, ktorí boli pri tom. keď mi robili rekonštrukčné práce v dome. A ja som si hovela na "novinárskej stáži". Tá vďaka je neskonalá a večná. Je zavesená na vesmírnom internete.
Alžbeta Zatrochová
Poznámka: Fotokópie pripojených obrazov, ktoré namaľovala autorka textu.
{gallery}kultura/umenie/az{/gallery}
{jcomments on}

































Absolvovala som pártýždňový pobyt na rôznych oddeleniach nemocníc Gemera, ale aj „negemera“. S chorobou pána Gordiana končí Podsádok. Bolo to prekrásne, ale hlavne, že to bolo. Po mojich neriešených problémoch s tlakom som skončila tam, kde som skončila: „na novinárskom študijnom pobyte“. A tak z prvej ruky a na vlastnej koži som zažila to, čo teraz píšem aj s poučeniami, hlavne pre seba. Cmorík nám vyspevoval: Kde som rozum dal? a na mojom vnútornom internete sa zavesil Manifest adepta Eutanázie: Už nie som človek, som vec, ktorú nezvládam, neovládam, ale kontrastne ju ešte veľmi milujem, a ešte ju nechcem zahodiť. Je to vec s minulosťou, plnou lásky, priateľstiev a krásy
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-