a snažila sa mi hneď pomôcť ako vedela. Uložila ma v komôrke na posteľ a tam mi na koleno prikladala potrebné liečivé bylinky. Nikde som s tým nešiel. Veď aj ako, keď k lekárovi od nás bolo najmenej päť kilometrov. A doprava do mesta, okrem konského povozu, v tom čase od nás nebola takmer žiadna. Koleno sa mi po niekoľkých dňoch zahojilo a mne po ostrej rane zostala až doteraz neveľká jazva.
piatok, 28 november 2014 10:37
Čo patrilo v minulosti výhradne babkám bylinkárkam dnes patrí aj chlapom
Napísal(a) Ondrej Doboš - MAJ GEMER
Pri pozeraní nedávnej časti televíznej relácie Relax som si spomenul na moje detské roky. Práve vysielali niečo o význame využívania liečivých rastlín, ktorými sa v minulosti na dedinách väčšinou zaoberali babky. Svoje skúsenosti s liečivými rastlinami využívali na hojenie rán a pomáhali pri rôznych zdravotných neduhoch. S ich liečivými účinkami som prišiel do styku aj ja už ako malý chlapec. Upútal ma náš sused, ktorý kosil lúku a ja som sa rozhodol preskočiť jeho zákos. Tento môj nápad nebol vôbec dobrý a dopadlo to dosť dramaticky. Sused ma nevidel, lebo pokus som sa rozhodol spraviť keď bol ku mne obrátený chrbtom. Začul môj beh a zbadal ma až v poslednej chvíli, keď som sa práve chystal preskočiť jeho zákos. Nastalo to, s čím som vôbec nerátal. Aby ma nezranil, zdvihol kosu, no nešťastiu celkom nezabránil, lebo mne pritom zasiahol ľavé koleno. Samozrejme, že ma to zabolelo a začala sa z kolena liať krv. Môj krkolomný kúsok videl aj otec a jeho prvou reakciou bolo potrestať ma za to. Môj srdcervúci plač počula moja stará mať, ktorá nebola od nás ďaleko
Neskoršie, keď otec vážne ochorel, som s mamou za odporúčaným bylinkárom cestoval až do Prahy, kde chodili viacerí ľudia aj z našej obce. Otcovu chorobu sa mu síce nepodarilo vyliečiť pre jej rozsah a závažnosť, ale z týchto prípadov mi bolo jasné, že ľudia sa od dávna zaoberali aj liečiteľstvom s využitím prírodných liečivých rastlín.
Televízna relácia potvrdila aj mne, že liečiteľstvom a pestovaním liečivých rastlín sa dnes zaoberajú nielen babky, ale zaoberajú sa tým aj niektorí muži v zrelom, či pokročilom veku, ako ich priblížila kamera pri nakrúcaní v Muránskej Dlhej Lúke na strednom Gemeri, či v Turci. Jeden z nich, pán Ján Kekeňák sa vyznal, že dlholúcke lúky sú pre neho lúky apatieky. Zberu liečivých rastlín sa venuje už 25 rokov a odkedy v jeho rodine pravidelne užívajú prírodné čaje, klesla u nich chorobnosť o polovicu. Teda na prírodnú lekáreň, ktorú využíva na prechádzkach prírodou, nedá dopustiť. Takých lúk je v našej prírode habadej, iba nie všetky poznáme, nie všetci na ne počas roka chodíme. Ján Obuch z Turca sa zase zaoberá pestovaním liečivých rastlín na svojom pozemku. Vraj ich tam má zasiatych až 40 druhov. Pravda, mohol by ich aj viacej pestovať, ale má na parcele iba také, ktoré vie prakticky používať. Spoločnosť mu robil ďalší Dlholúčan, pán Peter Mariňák, ktorý sa zdôveril s tým, ktorú liečivú rastlinu kedy a na čo používať. Napríklad - zemežlč má také isté zloženie ako 
horec a používa sa na tráviaci trakt, pamajorán pôsobí protizápalovo a používa sa na výplach ústnej dutiny, tiež pôsobí ukľudňujúco na nervový systém. Bazu používame v rôznych doplnkoch a zložkách v období zimy. Používa sa pri chrípkových ochoreniach. Ak ste to vysielanie sledovali, iste si spomínate čo použiť pri chrípkovom ochorení, čo pri zažívacích ťažkostiach, čo pri získaní novej energie a na čo sa používa nám známe imelo. Mnohí sa s ním stretávajú v predvianočnom období ako s dekoráciou vhodnou práve na tieto sviatky. Iní vedia, že imelo pôsobí pri vyrovnaní tlaku. Tak ako spomínal pán Obuch, ktorý ho pred niekoľkými rokmi mesiac užíval, keď pociťoval hučanie v ušiach. Čaj pripravený z imela mu takto pravidelným pitím veľmi pomohol. Pri jeho rozprávaní som sa aj pousmial, keď spomínal aké účinky má valeriána, ktorá má aj takú zvláštnu výraznú vôňu. Vraj pri jej očisťovaní vypadávajú z nej korienky na zem, na ktoré sa potom chodia váľať mačky, aby tak získali trochu vzrušenia.
Dobré skúsenosti s použitím liečivých rastlín majú určite mnohí z nás a aj preto je každá zmienka o týchto vzácnych daroch prírody vždy zaujímavá.
Ondrej Doboš
Foto: markiza.sk
Zverejnené v
Liečivé rastliny
Najnovšie od Ondrej Doboš - MAJ GEMER
- Navždy odišiel vzácny človek, zaslúžilý člen DPO SR Marián Kapusta
- Seniori zo ZO JDS Revúcka Lehota opäť aktívni
- Na futbalových ihriskách horného Gemera zavládlo ticho, ktoré bude trvať do konca marca 2024
- Boj o prvé miesto vo futbale trvá do konca ročníka
- Cyklistické preteky Muránskou dolinou – II. ročník
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.