On bol znalec prírody v okolí Dobšinej už od malička a asi toho pochodil oveľa viac ako ja, hoci bol odo mňa o 10 rokov mladší. Raz sa ma takto spýtal: „A ty vieš kde pramení Hnilec?“ Priznal som, že nie, a tak slovo dalo slovo a vyrazili sme.
Úplne horný tok Hnilca sa nachádza, označený na turistickej mape Slovenský raj z roku 1986, v Zadnej doline, t. j. medzi Besníkom a Horským hotelom Pusté Pole. Na nových mapách Slovenského raja je však Zadná dolina situovaná vpravo od Horského hotela Pusté Pole, bližšie ku rázcestiu Rožňava, Poprad, Brezno, hneď vedľa vrchu Popová.
Nechajme popis popisom, ku ktorému sa ešte vrátim, pretože to má vplyv na moje najnovšie blúdenie ku prameňu Hnilca a vráťme sa do rokov 1960. Pri nástupe na horné povodie Hnilca každého človeka musí uchvátiť svojou nádherou panoráma Nízkych Tatier s mohutnou Kráľovou hoľou v pozadí. Riečka Hnilec, ktorá sa kľukatí smerom pod Kráľovu hoľu je zväčša obrastená jelšinou, prípadne aj smrekovým porastom, ale vedľa je pohodlná lesná cesta, ktorá je v súčasnosti asfaltovaná, takmer až po samotný prameň. Čo však človeka nenechá ľahostajným je nádherná príroda, lúčky a lúky s pôvabnými vŕškami vôkol a prekrásnymi lesmi. Asi v polovici cesty sme došli na rozsiahlu lúku s útulným salašom, pretože v tejto dobe tam bola vždy pastva - či už kravičiek, alebo oviec. Pri salaši sa nachádzala pomerne veľká reklamná tabuľa s popisom, kde sa človek nachádza, že je to Horné povodie Hnilca, zákonom chránené územie a povodie v Národnom parku Nízke Tatry, pod Kráľovou hoľou. Bol tam popis nadmorskej výšky, prietok vody a všetko možné. Len jedno nechápem. Tabuľa bola vyhotovená zo smaltovaného povrchu, čiže písmo by malo pretrvať veky, lenže pri terajšej mojej návšteve dňa 20.8.2011, všetko bolo preč a po tabuli nebolo ani pamiatky. To isté ma čakalo aj pri samotnom prameni Hnilca, kde bola obdobná tabuľa a tiež jej niet.
Teraz dôjdem vlastne k tomu, prečo som sa takto v úvode rozpisoval. Môj zámer vrátiť sa ku prameňu Hnilca bol už deň pred tým, t. j. 19.8.2011. Vedel som zhruba kde mám ísť, ale nechcel som nechať parkovať auto pri ceste, tak som sa rozhodol, že ho zaparkujem na parkovisku pri Horskom hoteli Pusté Pole a odtiaľ ako správny turista pôjdem ďalej pešo. Trocha som stratil tú správnu orientáciu po rokoch, ale keďže pri hoteli pracovali lesní robotníci z okolia, pretože mali autoznačku BR, čo značí Brezno, nedalo mi, aby som sa neopýtal na tú správnu cestu ku prameňu Hnilca. Pracovník v lesníckej uniforme ma poinformoval, že pôjdem ďalej cestou, za hotelom prejdem mostík ponad Hnilec a potom asfaltkou len hore a hore. Ale že vraj kde je prameň Hnilca, že to nevie. Hovorím si v mysli, správne, ide sa cestou hore. Nuž spočiatku sa to aj podobalo na údolie ako som si ho pamätal z minulosti, len svah bol akýsi strmší a po lúkach ani stopy. V duchu som si hovoril - je to možné, že po 30 až 40 rokoch to azda aj mohlo tak zarásť. Nič ku foteniu nebolo, všade hlboký les. Narazil som síce asi po hodine na mohutný prameň, ale nebol to ten, čo som si pamätal ako prameň Hnilca a potôčik dosť mohutný zhora pokračoval. Potom sa dolina rozdvojila a už som vedel, že je zle, takto to nemalo byť. Napriek tomu som ešte pokračoval už len po lesnej ceste bez asfaltu stále strmšie hore, a prameň nikde. Až keď som zazrel po mojej ľavici vrchol hrebeňa Kráľovej hole, som si uvedomil, že som na cestičke ku Trom studničkám pod Kráľovou hoľou. Nuž už s poriadnou svalovicou v nohách, ma ešte čakala cesta dole. Došiel som do Dobšinej a nazrel som do turistickej mapy. Bol som síce v Zadnej doline, správne pri Hnilci, ale o jednu dolinu ďalej ako v roku 1960, keď som bol s bratom. Kde je teraz pravda? Kde je ten pravý prameň Hnilca?
Takže na druhý deň mi to ozaj nedalo a tento raz som už odstavil auto pri ceste a šiel som známym údolím Hnilca proti prúdu riečky. Otvárali sa mi známe nádherné panorámy tejto prekrásnej doliny. Salaš už schátralý, šindle takmer vyhnité, vnútri dosť veľký neporiadok, akurát tak pre bezdomovca, napriek tomu to zvonku má ešte stále svoje čaro. Došiel som konečne ku prameňu Hnilca, tak, ako to bolo v rokoch 1960 označované. Voda vytekala z prameňa už akoby potokom. Je to možno aj tým, ako som čítal asi pred dvoma rokmi, že kdesi nad prameňom Hnilca v masíve Kráľovej hole objavili jaskyniari dosť veľké jaskynné priestory, ktoré sú ešte neprebádané, takže tam sa môže nazbierať tak ohromné množstvo vody, že prameň je už prakticky ako potok. Pretože som chcel urobiť snímok aj samotného prameňa, som sa vyzul, zobliekol nohavice a iba tak v trenírkach som vošiel do vody. Bože, tá bola ľadová. Neviem či mala vôbec do 6 stupňov Celzia. Pichalo ma až kdesi pri srdci. A nie len chlad pichal, aj podložie prameňa bolo z akýchsi vápencových kryštálikov, na ktoré sa veľmi stúpať nedalo a rýchlo som to vzdal, ku samotnému otvoru som v tento deň nedošiel.
Vedľa prameňa Hnilca asi tak
V Košiciach 23.8.2011
Rudolf Pellionis
Dodatok ku prameňom Hnilca - 27.8.2011
Ako som uvažoval v závere článku, ako je to vlastne s prameňmi Hnilca, teda že som riadne zapochyboval o prameni ktorý je ten hlavný, reakciu som dostal pomerne skoro a dá sa povedať od riadneho znalca toho prostredia, Igora Gecelovského, ktorý strávil na Kráľovej holi kopu času, ako zamestnanec. Kto by už teda o tom prostredí vedel viac keď nie práve on a tak mi napísal: „Prameň Hnilca... tiež jedna "srdcovka" z mojich rokov strávených na TV Kráľova hoľa. To bolo slávy, keď technika dokázala otočiť tok vody a dopraviť ju na vrchol kopca. Žiaľ, musím Ťa sklamať. To, čo si nafotil, je síce Hnilec, ale nie jeho počiatočné pramene, ktoré sú ďaleko vyššie nad Martaluskou v cca 1 500 m n. m. Pôvodne voda vytekala z 8. prameňov. Ale keď stavali základy čerpačiek stanice, tak odstreľovali kamenné podložie a dva pramene sa stratili.“
Za týmto mi poskytol nasledovný link na najnovšiu turistická mapu okolia Hnilca.
http://mapy.hiking.sk/?y=48.
Na tejto mape je zreteľne vidieť, že Hnilec pramení takmer na samotnom vrcholu Kráľovej hole. Aj tam som už bol ale veľmi za mlada, ale bez fotoaparátu. Zrejme v minulosti samotní vodohospodári neboli jednotení, kde vlastne hlavný prameň Hnilca vyviera a došlo sa ku tomu postupnými konzultáciami. Inak si neviem vysvetliť, prečo na miestach, na ktorých som bol a ktoré som fotil, boli v rokoch 1960 tabule, že sa jedná o horné povodie Hnilca, ako aj o označenia prameňa Hnilca, ktoré sa tam v súčasnosti nenachádzajú.
Takže prakticky dňa 19.8.2011, som bol v tej správnej doline „Zadná dolina“ po toku rieky Hnilec, ale bolo to už nad moje sily, aby som došiel prakticky na vrchol Kráľovej hole, k súčasnému označovanému prameňu Hnilca. Z mojich osobných poznatkov však Hnilec sa skutočne skladá z bezpočetne mnohých, pomerne mohutných prameňov. Tak mi ostáva naďalej pocit, že som napokon u jedného z nich predsa len bol, najmä s prihliadnutím na fakt, že v starých turistických mapách bola Zadná dolina situovaná v miestach, kde som fotil. Záverom sa týmto chcem Igorovi Gecelovskému poďakovať, že stav ohľadne prameňov Hnilca takto priblížil a zreálnil.
V Košiciach dňa 26.8.2011
Rudolf Pellionis
{gallery}priroda/rieky{/gallery}
{jcomments on}
































Čarokrásna riečka Hnilec, ktorá preteká aj časťou nášho horného Gemera pod Ostrou skalou pri Dobšinskej ľadovej jaskyni, či nádherným Stratenským kaňonom s jeho úchvatnými skalnými výtvormi, ďalej cez obec Stratenú a Stratenskú Pílu, do priehrady Palcmanská Maša, zvanej aj Dedinky. Vyteká však ďaleko vo vysokých horách Nízkych Tatier. O svojej ságe pri hľadaní prameňa Hnilca by som sa rád zmienil nižšie. Aby som vystihol podstatu zamyslenia sa nad prameňmi Hnilca, musím sa vo svojich spomienkach vrátiť do rokov okolo 1960, keď som prvý raz navštívil prameň Hnilca, vďaka svojmu už nebohému bratovi Rajmundovi.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-