On bol znalec prírody v okolí Dobšinej už od malička a asi toho pochodil oveľa viac ako ja, hoci bol odo mňa o 10 rokov mladší. Raz sa ma takto spýtal: „A ty vieš kde pramení Hnilec?“ Priznal som, že nie, a tak slovo dalo slovo a vyrazili sme.
Úplne horný tok Hnilca sa nachádza, označený na turistickej mape Slovenský raj z roku 1986, v Zadnej doline, t. j. medzi Besníkom a Horským hotelom Pusté Pole. Na nových mapách Slovenského raja je však Zadná dolina situovaná vpravo od Horského hotela Pusté Pole, bližšie ku rázcestiu Rožňava, Poprad, Brezno, hneď vedľa vrchu Popová.
Nechajme popis popisom, ku ktorému sa ešte vrátim, pretože to má vplyv na moje najnovšie blúdenie ku prameňu Hnilca a vráťme sa do rokov 1960. Pri nástupe na horné povodie Hnilca každého človeka musí uchvátiť svojou nádherou panoráma Nízkych Tatier s mohutnou Kráľovou hoľou v pozadí. Riečka Hnilec, ktorá sa kľukatí smerom pod Kráľovu hoľu je zväčša obrastená jelšinou, prípadne aj smrekovým porastom, ale vedľa je pohodlná lesná cesta, ktorá je v súčasnosti asfaltovaná, takmer až po samotný prameň. Čo však človeka nenechá ľahostajným je nádherná príroda, lúčky a lúky s pôvabnými vŕškami vôkol a prekrásnymi lesmi. Asi v polovici cesty sme došli na rozsiahlu lúku s útulným salašom, pretože v tejto dobe tam bola vždy pastva - či už kravičiek, alebo oviec. Pri salaši sa nachádzala pomerne veľká reklamná tabuľa s popisom, kde sa človek nachádza, že je to Horné povodie Hnilca, zákonom chránené územie a povodie v Národnom parku Nízke Tatry, pod Kráľovou hoľou. Bol tam popis nadmorskej výšky, prietok vody a všetko možné. Len jedno nechápem. Tabuľa bola vyhotovená zo smaltovaného povrchu, čiže písmo by malo pretrvať veky, lenže pri terajšej mojej návšteve dňa 20.8.2011, všetko bolo preč a po tabuli nebolo ani pamiatky. To isté ma čakalo aj pri samotnom prameni Hnilca, kde bola obdobná tabuľa a tiež jej niet.
Teraz dôjdem vlastne k tomu, prečo som sa takto v úvode rozpisoval. Môj zámer vrátiť sa ku prameňu Hnilca bol už deň pred tým, t. j. 19.8.2011. Vedel som zhruba kde mám ísť, ale nechcel som nechať parkovať auto pri ceste, tak som sa rozhodol, že ho zaparkujem na parkovisku pri Horskom hoteli Pusté Pole a odtiaľ ako správny turista pôjdem ďalej pešo. Trocha som stratil tú správnu orientáciu po rokoch, ale keďže pri hoteli pracovali lesní robotníci z okolia, pretože mali autoznačku BR, čo značí Brezno, nedalo mi, aby som sa neopýtal na tú správnu cestu ku prameňu Hnilca. Pracovník v lesníckej uniforme ma poinformoval, že pôjdem ďalej cestou, za hotelom prejdem mostík ponad Hnilec a potom asfaltkou len hore a hore. Ale že vraj kde je prameň Hnilca, že to nevie. Hovorím si v mysli, správne, ide sa cestou hore. Nuž spočiatku sa to aj podobalo na údolie ako som si ho pamätal z minulosti, len svah bol akýsi strmší a po lúkach ani stopy. V duchu som si hovoril - je to možné, že po 30 až 40 rokoch to azda aj mohlo tak zarásť. Nič ku foteniu nebolo, všade hlboký les. Narazil som síce asi po hodine na mohutný prameň, ale nebol to ten, čo som si pamätal ako prameň Hnilca a potôčik dosť mohutný zhora pokračoval. Potom sa dolina rozdvojila a už som vedel, že je zle, takto to nemalo byť. Napriek tomu som ešte pokračoval už len po lesnej ceste bez asfaltu stále strmšie hore, a prameň nikde. Až keď som zazrel po mojej ľavici vrchol hrebeňa Kráľovej hole, som si uvedomil, že som na cestičke ku Trom studničkám pod Kráľovou hoľou. Nuž už s poriadnou svalovicou v nohách, ma ešte čakala cesta dole. Došiel som do Dobšinej a nazrel som do turistickej mapy. Bol som síce v Zadnej doline, správne pri Hnilci, ale o jednu dolinu ďalej ako v roku 1960, keď som bol s bratom. Kde je teraz pravda? Kde je ten pravý prameň Hnilca?
Takže na druhý deň mi to ozaj nedalo a tento raz som už odstavil auto pri ceste a šiel som známym údolím Hnilca proti prúdu riečky. Otvárali sa mi známe nádherné panorámy tejto prekrásnej doliny. Salaš už schátralý, šindle takmer vyhnité, vnútri dosť veľký neporiadok, akurát tak pre bezdomovca, napriek tomu to zvonku má ešte stále svoje čaro. Došiel som konečne ku prameňu Hnilca, tak, ako to bolo v rokoch 1960 označované. Voda vytekala z prameňa už akoby potokom. Je to možno aj tým, ako som čítal asi pred dvoma rokmi, že kdesi nad prameňom Hnilca v masíve Kráľovej hole objavili jaskyniari dosť veľké jaskynné priestory, ktoré sú ešte neprebádané, takže tam sa môže nazbierať tak ohromné množstvo vody, že prameň je už prakticky ako potok. Pretože som chcel urobiť snímok aj samotného prameňa, som sa vyzul, zobliekol nohavice a iba tak v trenírkach som vošiel do vody. Bože, tá bola ľadová. Neviem či mala vôbec do 6 stupňov Celzia. Pichalo ma až kdesi pri srdci. A nie len chlad pichal, aj podložie prameňa bolo z akýchsi vápencových kryštálikov, na ktoré sa veľmi stúpať nedalo a rýchlo som to vzdal, ku samotnému otvoru som v tento deň nedošiel.
Vedľa prameňa Hnilca asi tak
V Košiciach 23.8.2011
Rudolf Pellionis
Dodatok ku prameňom Hnilca - 27.8.2011
Ako som uvažoval v závere článku, ako je to vlastne s prameňmi Hnilca, teda že som riadne zapochyboval o prameni ktorý je ten hlavný, reakciu som dostal pomerne skoro a dá sa povedať od riadneho znalca toho prostredia, Igora Gecelovského, ktorý strávil na Kráľovej holi kopu času, ako zamestnanec. Kto by už teda o tom prostredí vedel viac keď nie práve on a tak mi napísal: „Prameň Hnilca... tiež jedna "srdcovka" z mojich rokov strávených na TV Kráľova hoľa. To bolo slávy, keď technika dokázala otočiť tok vody a dopraviť ju na vrchol kopca. Žiaľ, musím Ťa sklamať. To, čo si nafotil, je síce Hnilec, ale nie jeho počiatočné pramene, ktoré sú ďaleko vyššie nad Martaluskou v cca 1 500 m n. m. Pôvodne voda vytekala z 8. prameňov. Ale keď stavali základy čerpačiek stanice, tak odstreľovali kamenné podložie a dva pramene sa stratili.“
Za týmto mi poskytol nasledovný link na najnovšiu turistická mapu okolia Hnilca.
http://mapy.hiking.sk/?y=48.
Na tejto mape je zreteľne vidieť, že Hnilec pramení takmer na samotnom vrcholu Kráľovej hole. Aj tam som už bol ale veľmi za mlada, ale bez fotoaparátu. Zrejme v minulosti samotní vodohospodári neboli jednotení, kde vlastne hlavný prameň Hnilca vyviera a došlo sa ku tomu postupnými konzultáciami. Inak si neviem vysvetliť, prečo na miestach, na ktorých som bol a ktoré som fotil, boli v rokoch 1960 tabule, že sa jedná o horné povodie Hnilca, ako aj o označenia prameňa Hnilca, ktoré sa tam v súčasnosti nenachádzajú.
Takže prakticky dňa 19.8.2011, som bol v tej správnej doline „Zadná dolina“ po toku rieky Hnilec, ale bolo to už nad moje sily, aby som došiel prakticky na vrchol Kráľovej hole, k súčasnému označovanému prameňu Hnilca. Z mojich osobných poznatkov však Hnilec sa skutočne skladá z bezpočetne mnohých, pomerne mohutných prameňov. Tak mi ostáva naďalej pocit, že som napokon u jedného z nich predsa len bol, najmä s prihliadnutím na fakt, že v starých turistických mapách bola Zadná dolina situovaná v miestach, kde som fotil. Záverom sa týmto chcem Igorovi Gecelovskému poďakovať, že stav ohľadne prameňov Hnilca takto priblížil a zreálnil.
V Košiciach dňa 26.8.2011
Rudolf Pellionis
{gallery}priroda/rieky{/gallery}
{jcomments on}

































Čarokrásna riečka Hnilec, ktorá preteká aj časťou nášho horného Gemera pod Ostrou skalou pri Dobšinskej ľadovej jaskyni, či nádherným Stratenským kaňonom s jeho úchvatnými skalnými výtvormi, ďalej cez obec Stratenú a Stratenskú Pílu, do priehrady Palcmanská Maša, zvanej aj Dedinky. Vyteká však ďaleko vo vysokých horách Nízkych Tatier. O svojej ságe pri hľadaní prameňa Hnilca by som sa rád zmienil nižšie. Aby som vystihol podstatu zamyslenia sa nad prameňmi Hnilca, musím sa vo svojich spomienkach vrátiť do rokov okolo 1960, keď som prvý raz navštívil prameň Hnilca, vďaka svojmu už nebohému bratovi Rajmundovi.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-