Nad touto otázkou sa zamýšľame nielen my pedagógovia a zamestnanci Strednej odbornej školy, Generála Viesta č. 6 v Revúcej, ale aj zamestnávatelia nášho regiónu. V súčasnosti sa na krajských odborných fórach konštatuje, že potreba odborníkov v našom kraji je v najbližších rokoch okolo 30 tisíc a zo stredných škôl príde len 5 tisíc absolventov. Je to nepomer a znamená to, že absolventi žiadaných odborov štúdia nebudú mať problém s uplatnením sa na pracovnom trhu a aj tak sa málo rodičov zaujíma o to čo bude s ich dieťaťom po ukončení štúdia na strednej škole. Ak sa nad týmto vážne nezamyslíte vy, rodičia, ktorí sa rozhodujú spolu so svojimi deviatakmi, možno sa zakrátko dožijeme doby, keď remeselné a iné odborné práce nebude mať kto vykonávať (možno imigranti alebo utečenci). Prečo sa takto negatívne zamýšľam? Snáď je to tým, že napriek 100% kvalifikovanosti pedagogického zboru školy, množstvu propagačných aktivít v škole a jej okolí, je záujem o tieto odbory štúdia nízky. Naša škola svojou technickou na krajských súťažiach odbornej zručnosti Zenit v strojárstve, Zenit v elektrotechnike a SOČ, odborne nezaostáva vo vzdelávaní žiakov oproti školám pôsobiacim v centre Banskobystrického kraja. Veď v decembri 2014 dosiahli v krajských kolách žiaci Ján Kotlarčík 2. miesto v Zenite v strojárstve v kategórii B2 a Erik Timko 3. miesto v Zenite v elektrotechnike v kategórii
B. Takéto úspešné umiestnenie umožní vedeniu školy uznať tieto práce ako praktickú časť odbornej zložky maturitnej skúšky. Druhým dôležitým faktom je uplatniteľnosť absolventov na trhu práce, ktorý posudzuje nezávislá Analýza inštitútu INEKO za rok 2014, kde Stredná odborná škola, Generála Viesta č.6 v Revúcej je najlepšia medzi odbornými školami v Revúcej, aj keď dosiahla len 15. miesto v Banskobystrickom kraji. V našom kraji pôsobí 70 stredných škôl, preto sú výsledky našej školy dostatočným argumentom na to, že vieme vychovať dobrých odborníkov pre prax a uspokojenie potrieb zamestnávateľov.
Veľmi dobrá je aj spolupráca s najväčšími zamestnávateľmi nášho regiónu ako sú SMZ, a. s. Jelšava a Slovmag, a. s. Lubeník, ako aj s inými menšími zamestnávateľmi. Žiaci našej školy môžu vykonávať odbornú prípravu priamo vo firmách a potom po úspešnom absolvovaní štúdia dostávajú už takmer päť rokov reálnu pracovnú ponuku s nástupom do svojho prvého pracovného pomeru.
Ešte stále si myslíte, že je pre vaše dieťa najlepšie „vypadnúť z rodného hniezda - Revúcej“ a dochádzať do vzdialenejších miest alebo znášať nástrahy väčšieho centra a ubytovania na internátoch a ich nekontrolovateľného trávenia voľného času ?
Ak ste sa zamysleli nad týmito riadkami, príďte sa presvedčiť, či vám ponúkame serióznu ponuku a víziu reálneho uplatnenia sa v živote.
Všetkým čitateľom týchto riadkov chcem popriať krásne a pokojné vianočné sviatky.
Ing. František Lukáš
riaditeľ školy
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.