V piatok 14.9.2012 pokračovali v Revúcej oslavy 150-teho výročia založenia Prvého slovenského gymnázia. Revúcu navštívil minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič. Prvým bodom jeho programu bolo zasadenie pamätnej lipy - symbolu Slovanstva na pôde Prvého slovenského literárneho gymnázia. A robota mu šla veru od ruky. Pozrite si, čo všetko sa v piatok v Revúcej udialo.Minister ocenil to, čo dosiahli osobnosti pôsobiace v Revúcej pred 150. rokmi. Skonštatoval však, že dnes je situácia samozrejme iná a naši učitelia môžu vyučovať po slovensky bez obmedzení. Spoločenský status učiteľa a s tým súvisiace ohodnotenie ale nie je dobré. Vníma požiadavky pedagógov ako legitímne, no treba byť pevne na zemi.
Pod zriaďovateľskú pôsobnosť ministerstva školstva by chcel Čaplovič dostať ďalšie stredné školy s celoslovenskou pôsobnosťou. Ako dnes v Revúcej prezentoval, jednou z nich by sa mohlo stať aj Prvé slovenské literárne gymnázium. "Najskôr však treba nájsť zhodu so súčasnými zriaďovateľmi. Školám s celoslovenskou pôsobnosťou budem potom hľadať možnosti ako vytvoriť priaznivé finančné a študijné podmienky," dodal minister školstva.
Minister na konferencii ocenil Dušana Dubovského a odovzdal mu ocenenie za jeho významnú celoživotnú činnosť súvisiacu so zbieraním historických faktov o Revúcej a Gemeri. Taktiež zemou z Prvého slovenského gymnázia slávnostne pokrstil Dubovského najnovšiu knihu s názvom Svätyňa a osveta vzdelanosti.
Z rúk predsedu Matice slovenskej si ocenenia prevzali primátorka mesta Eva Cireňová, riaditeľka Prvého slovenského literárneho gymnázia Ľuboslava Lacjaková, Dušan Dubovský a evanjelická farárka Danica Hudecová.
Primátorka Revúcej odovzdala taktiež niekoľko ďakovných listov osobnostiam z Revúcej za ich dlhoročnú prácu v prospech Revúcej. Konferencia pokračovala popoludní odbornou časťou.
Večer program osláv pokračoval slávnostným zasadnutím Mestského zastupiteľstva. Krásnym spevom a hrou na klavíri ho spríjemnil spevácky súbor Quirin, ktorý funguje pri Základnej umeleckej škole v Revúcej. Zastupiteľstva sa zúčastnilo množstvo významných hostí, ako napríklad poslanci, primátori a starostovia okolitých miest a obcí, ale aj zástupcovia partnerských miest z Čiech, Maďarska a Poľska.
Na zasadnutí sa udeľovali najvýznamnejšie ocenenia mesta - Cena primátorky mesta, Plaketa mesta a Zlatý Quirin. Dostali ich ľudia, ktorí sa významnou mierou pričinili o rozvoj a šírenie dobrého mena Revúcej. Ocenenými boli :Michal Breznaník, Kvetoslava Slaná, Ľuboslava Lacjaková, Tlačiarne Roven, Miloš Kovačka, Zuzana Homoliaková a Ján Molnár. Zlatého Quirina dostal Pavol Ferdinandy za rozsiahlu spoločenskú a kultúrnu činnosť v meste.
Večer už patril koncertu Štátnej filharmónie z Košíc so sólistkou Ivanou Boggerovou - harfa a pod taktovkou dirigenta Gabriela Rovňáka. Ich úžasné vystúpenie si aj v piatkový slávnostný večer vyslúžilo "standing ovation".
(Zdroj: revuca24.sk)
{jcomments on}
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.