Najmladším oceneným je 28-ročný učiteľ informatiky a počítačových systémov na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Košiciach Michal Copko. Učí šesť rokov a popri pedagogickej práci zabezpečuje odborné súťaže, je autorom aj koordinátorom niekoľkých medzinárodných projektov, tvorcom aj správcom web stránky školy, autorom a realizátorom bezdrôtovej wi-fi siete na škole. Napriek tomu, že vekom patrí medzi mladších pedagógov, patrí medzi najaktívnejších.
Predseda KSK Zdenko Trebuľa v slávnostnom príhovore poďakoval pedagógom za ich prácu i za pochopenie a rešpektovanie zložitých úsporných krokov, ktoré musela samospráva urobiť v posledných troch rokoch a dotkli sa aj stredných škôl. „Zlú situáciu cítite aj vy. Pri úbytku peňazí spôsobenom krízou sa nám však spoločne s vami podarilo optimalizovať organizáciu škôl a nastaviť rozpočty tak, aby chod škôl nebol obmedzený. Aj keď sa spomalil vývoj, naše školy majú dobré hospodárenie , dobre nastavené rozpočty. Rád by som za to poďakoval riaditeľom, ekonómom, vedeniam škôl, pretože pochopili situáciu a zaujali veľmi pragmatický postoj. Uvedomili si, že výdavky za aktivity musia byť veľmi striedme. Stotožnili sa s našou žiadosťou uskromniť sa, posudzovať každý jeden výdavok, aby sme zachovali rozvoj aj za cenu spomalenia tempa,“ povedal Zdenko Trebuľa. Vyzdvihol podiel škôl na príprave centier odborného vzdelávania, ktoré začal KSK ako prvý kraj na Slovensku zavádzať do praxe. Ocenil ochotu učiteľov zapájať sa so žiakmi do dlhodobých športových súťaži, ktoré sú takisto ojedinelou aktivitou v republike. „Určite ste si tisíckrát položili otázku či vám to treba, či by ste nemali robiť niečo jednoduchšie, niečo lepšie zaplatené, niečo menej stresujúce, niečo viac ohodnotené celou spoločnosťou. Viem, že dôležitým faktorom pri rozhodovaní, či odísť, alebo ostať, sú existenčné otázky, nie veľký, ale stály príjem. Som ale presvedčený, že vo veľkej väčšine učiteľov víťazí záujem o prácu a fakt, že ju vnímajú stále ako poslanie. Možno to znie ako z romantického filmu, ale je to tak. Patrí vám za to nielen moja úcta, ale úcta všetkých občanov nášho kraja.“
V programe vystúpili žiaci dvoch košických stredných umeleckých škôl - Konzervatória a Spojenej školy na Exnárovej 8. O kvetinovú výzdobu sa postarali študenti a pedagógovia SOŠ poľnohospodárstva a služieb na vidieku na Kukučínovej ulici, hostí vítali vo vlastnoručne navrhnutých a zhotovených historických kostýmoch dievčatá zo SOŠ na Gemerskej ulici. Pohostenie v historickej sále Východoslovenskej galérie pripravili žiaci a učitelia SOŠ Bocatiova, Hotelovej akadémie a SOŠ potravinárskej na Južnej triede a Školského internátu A. Garbana na Werferovej ulici.
Plaketu predsedu KSK za zodpovednú a náročnú prácu na poste riaditeľa školy prevzali dvaja riaditelia: Ján Pituch – riaditeľ SOŠ technickej na Kukučínovej ulici v Košiciach a Ladislav Makó, CSc. - riaditeľ SPŠ hutníckej na Alejovej ulici v Košiciach.
Ďakovné listy za zodpovednú pedagogickú, ale aj riadiacu a manažérsku prácu prevezali ôsmi ďalší riaditelia stredných škôl: Jozef Pištey – Gymnázium, Opatovská 7 v Košiciach, Bartolomej Buraš – Konzervatórium, Košice, Michal Gič – SOŠ obchodu a služieb, Sobrance, Helena Turisová – Stredná zdravotnícka škola, Kukučínova 40, Košice, Anton Škovran – SOŠ, Hviezdoslavova 5, Rožňava, Štefan Dubík – SOŠ, Pribeník, Anna Brhlíková – Obchodná akadémia, Michalovce, Milan Kudrík – Hotelová akadémia, SNV.
Ďakovný list predsedu KSK prevzalo 31 pedagógov: Ondrej Majerník – SPŠ strojnícka, SNV, Malvína Dudášová - SPŠ stavebná, Rožňava, Marian Raďaš – SOŠ technická, Michalovce, Tatiana Znancová – Gymnázium, Krompachy, Alžbeta Vartovníková – Hotelová akadémia, SNV, Michal Copko - SPŠ elektrotechnická, Košice, Adél Eszenyi – Gymnázium, Veľké Kapušany, Marián Glaubic – Gymnázium, Poštová 9, Košice, Angela Lattová – SOŠ, Pribeník, Milan Lazorčák – SOŠ technická, Košice, Albert Klein – SOŠ drevárska, SNV, Nataša Babicová – Gymnázium, Exnárova 10, Košice, Dorota Sabolčáková – SOŠ, Veľké Kapušany, Alexander Štefanko – Gymnázium,
Zuzana Bobríková,
hovorkyňa predsedu KSK
{gallery}skola/stredna{/gallery}
{jcomments on}


































Predseda KSK Zdenko Trebuľa ocenil pri príležitosti Dňa učiteľov 41 riaditeľov a učiteľov stredných škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického samosprávneho kraja. Na slávnosti vo Veľkej sále Historickej radnice na Hlavnej ulici v Košiciach v stredu 30. marca prevzalo plakety a ďakovné listy 22 žien a 19 mužov. Pedagógom z celého kraja kultúrnym programom symbolicky poďakovali aj študenti stredných umeleckých škôl.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-