Najmladším oceneným je 28-ročný učiteľ informatiky a počítačových systémov na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Košiciach Michal Copko. Učí šesť rokov a popri pedagogickej práci zabezpečuje odborné súťaže, je autorom aj koordinátorom niekoľkých medzinárodných projektov, tvorcom aj správcom web stránky školy, autorom a realizátorom bezdrôtovej wi-fi siete na škole. Napriek tomu, že vekom patrí medzi mladších pedagógov, patrí medzi najaktívnejších.
Predseda KSK Zdenko Trebuľa v slávnostnom príhovore poďakoval pedagógom za ich prácu i za pochopenie a rešpektovanie zložitých úsporných krokov, ktoré musela samospráva urobiť v posledných troch rokoch a dotkli sa aj stredných škôl. „Zlú situáciu cítite aj vy. Pri úbytku peňazí spôsobenom krízou sa nám však spoločne s vami podarilo optimalizovať organizáciu škôl a nastaviť rozpočty tak, aby chod škôl nebol obmedzený. Aj keď sa spomalil vývoj, naše školy majú dobré hospodárenie , dobre nastavené rozpočty. Rád by som za to poďakoval riaditeľom, ekonómom, vedeniam škôl, pretože pochopili situáciu a zaujali veľmi pragmatický postoj. Uvedomili si, že výdavky za aktivity musia byť veľmi striedme. Stotožnili sa s našou žiadosťou uskromniť sa, posudzovať každý jeden výdavok, aby sme zachovali rozvoj aj za cenu spomalenia tempa,“ povedal Zdenko Trebuľa. Vyzdvihol podiel škôl na príprave centier odborného vzdelávania, ktoré začal KSK ako prvý kraj na Slovensku zavádzať do praxe. Ocenil ochotu učiteľov zapájať sa so žiakmi do dlhodobých športových súťaži, ktoré sú takisto ojedinelou aktivitou v republike. „Určite ste si tisíckrát položili otázku či vám to treba, či by ste nemali robiť niečo jednoduchšie, niečo lepšie zaplatené, niečo menej stresujúce, niečo viac ohodnotené celou spoločnosťou. Viem, že dôležitým faktorom pri rozhodovaní, či odísť, alebo ostať, sú existenčné otázky, nie veľký, ale stály príjem. Som ale presvedčený, že vo veľkej väčšine učiteľov víťazí záujem o prácu a fakt, že ju vnímajú stále ako poslanie. Možno to znie ako z romantického filmu, ale je to tak. Patrí vám za to nielen moja úcta, ale úcta všetkých občanov nášho kraja.“
V programe vystúpili žiaci dvoch košických stredných umeleckých škôl - Konzervatória a Spojenej školy na Exnárovej 8. O kvetinovú výzdobu sa postarali študenti a pedagógovia SOŠ poľnohospodárstva a služieb na vidieku na Kukučínovej ulici, hostí vítali vo vlastnoručne navrhnutých a zhotovených historických kostýmoch dievčatá zo SOŠ na Gemerskej ulici. Pohostenie v historickej sále Východoslovenskej galérie pripravili žiaci a učitelia SOŠ Bocatiova, Hotelovej akadémie a SOŠ potravinárskej na Južnej triede a Školského internátu A. Garbana na Werferovej ulici.
Plaketu predsedu KSK za zodpovednú a náročnú prácu na poste riaditeľa školy prevzali dvaja riaditelia: Ján Pituch – riaditeľ SOŠ technickej na Kukučínovej ulici v Košiciach a Ladislav Makó, CSc. - riaditeľ SPŠ hutníckej na Alejovej ulici v Košiciach.
Ďakovné listy za zodpovednú pedagogickú, ale aj riadiacu a manažérsku prácu prevezali ôsmi ďalší riaditelia stredných škôl: Jozef Pištey – Gymnázium, Opatovská 7 v Košiciach, Bartolomej Buraš – Konzervatórium, Košice, Michal Gič – SOŠ obchodu a služieb, Sobrance, Helena Turisová – Stredná zdravotnícka škola, Kukučínova 40, Košice, Anton Škovran – SOŠ, Hviezdoslavova 5, Rožňava, Štefan Dubík – SOŠ, Pribeník, Anna Brhlíková – Obchodná akadémia, Michalovce, Milan Kudrík – Hotelová akadémia, SNV.
Ďakovný list predsedu KSK prevzalo 31 pedagógov: Ondrej Majerník – SPŠ strojnícka, SNV, Malvína Dudášová - SPŠ stavebná, Rožňava, Marian Raďaš – SOŠ technická, Michalovce, Tatiana Znancová – Gymnázium, Krompachy, Alžbeta Vartovníková – Hotelová akadémia, SNV, Michal Copko - SPŠ elektrotechnická, Košice, Adél Eszenyi – Gymnázium, Veľké Kapušany, Marián Glaubic – Gymnázium, Poštová 9, Košice, Angela Lattová – SOŠ, Pribeník, Milan Lazorčák – SOŠ technická, Košice, Albert Klein – SOŠ drevárska, SNV, Nataša Babicová – Gymnázium, Exnárova 10, Košice, Dorota Sabolčáková – SOŠ, Veľké Kapušany, Alexander Štefanko – Gymnázium,
Zuzana Bobríková,
hovorkyňa predsedu KSK
{gallery}skola/stredna{/gallery}
{jcomments on}































Predseda KSK Zdenko Trebuľa ocenil pri príležitosti Dňa učiteľov 41 riaditeľov a učiteľov stredných škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti Košického samosprávneho kraja. Na slávnosti vo Veľkej sále Historickej radnice na Hlavnej ulici v Košiciach v stredu 30. marca prevzalo plakety a ďakovné listy 22 žien a 19 mužov. Pedagógom z celého kraja kultúrnym programom symbolicky poďakovali aj študenti stredných umeleckých škôl.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.