samotnému prístupu.
Aký teda bol?
Ak som na prvom rodičovskom združení v prvom ročníku na chvíľku privrela oči a počula som len slová triednej, mala som pocit, že čas sa niežeby zastavil, ale dokonca vrátil o desať rokov späť do škôlkarského obdobia našich detí. Tak milo a citlivo sa pani triedna snažila rozptýliť obavy rodičov a detí z nového začiatku. V podobnom duchu sa niesli aj ďalšie stretnutia rodičov na pôde Gymnázia v Dobšinej. Samozrejme časom pribúdalo aj kritiky, oprávnených obáv (napr. sms typu: Váš syn dnes nebol v škole. Je chorý?), napomenutí („mal by sa viac posnažiť, má na to“), nespokojnosti, ale nikdy nie odsúdenia. Nikdy som necítila, že by niekto zaškatuľkoval deti do krabice s názvom „zlí, neprispôsobiví, leniví a iní už nebudú“. Ak bolo niečo zlé, bez pozlátka sa to aj povedalo, ale ak bolo niečo dobré, tak to bolo aj ocenené. Často som premýšľala nad tým, prečo je to tak. Či je to náhoda, či je to preto, lebo je táto škola predurčená na označenie „škola rodinného typu“, alebo je to Boží dar, ktorý učitelia s plným priehrštím prijali, alebo ... alebo... Prišla som len na to, že nemá význam pátrať. Najdôležitejšie je to, že pedagógovia na Gymnáziu v Dobšinej vedia, že tam študujú mladí ľudia, osobnosti – Božie originály s mnohými nedostatkami a chybami, ale aj s množstvom dobrých vlastností, pevným charakterom a citlivým vnútrom. Za toto si zaslúži Gymnázium v Dobšinej jednu veľkú „1“.
Večný vlečný čas dotiekol, obavy vyprchali, štvrtácke duše si vydýchli a na ďalší nový začiatok si pripili na spoločnom slávnostnom obede spolu so svojimi pedagógmi. Všetkým absolventom a celému kolektívu učiteľov z Gymnázia v Dobšinej prajem veľa pevného zdravia, ozajstného šťastia, pravej lásky, úspechov a trpezlivosti.
-mama-
Fotila: Ing. Mária Zahoranská z Gymnázia v Dobšinej
{gallery}skola/stredna/dobsina/mat{/gallery}
pondelok, 06 jún 2011 16:15
Pedagógovia na Gymnáziu v Dobšinej vedia, že tam študujú mladí ľudia, osobnosti Doporučený
Napísal(a) mama
Uplynul čas, ktorý sa v niektorých okamihoch zdal večným. Čas, ktorý si každý tohtoročný maturant na Gymnáziu v Dobšinej želal prežiť čo najrýchlejšie a hlavne bez vážnej újmy na zdraví rodičov J. No nie o čase chcem písať. Ani o dosiahnutých maturitných úspechoch, ktoré ma naplnili hrdosťou a šťastím. Chcem písať ako mama. Mama hľadajúca, porovnávajúca, aj kritizujúca a hnevajúca, ale najmä ako mama spokojná s prístupom učiteľov k deťom. Nemám právo hodnotiť odbornú stránku práce učiteľov a zároveň si dovolím pre túto chvíľu odseparovať študijné výsledky (aby si náhodou niekto nemyslel, že tento článok píšem len preto, lebo sa maturita dobre skončila), a budem sa venovať len
Zverejnené v
Stredné školy
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-