Stretnutie absolventov Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej stále s vetrom vo vlasoch
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Jeseň mnohým evokuje čas pokoja a zamyslenia sa, možno spomínania. Hlavne kvôli tomu, že leto je preč a zima ešte neprišla. Ešte v nás znejú dojmy z leta, počujeme šum mora, ktorý je v skutočnosti už len šumom farebného lístia v šedivých uliciach mesta.
Jeseň sme si nevybrali zámerne na naše stretnutie. Celkovo toto zídenie sa po rokoch bolo zvláštne. Býva tradíciou zísť sa po každom piatom roku od ukončenia školy. Nebrali sme to do úvahy a stretli sme sa jednoducho teraz – po ôsmich rokoch, lebo sa nám jednoducho chcelo. Samozrejme, vysvetlili sme si to po svojom – že osem rokov to vlastne znamená, že by sme stihli otočiť štvorročné štúdium presne dvakrát.
Jeseň nám pripadala vhodná, keďže každý je z iného kúta Slovenska a niektorí sa rozutekali až za hranice, je ťažko zosúladiť toľko ľudí na jeden termín, aby to každému vyhovovalo a mohol prísť. Preto sa nastolili prísne pravidlá... Nediskutovalo sa, termín sa jednoducho stanovil a bolo hotovo! :)
Celé to zorganizovať mi zobralo moju mladosť, ako s humorom hovorievam. Kto neskúsi, nevie. Mám pocit, že som obtelefonovala aj pána Boha, len aby sa mi podarilo zohnať slušnú chatu v okolí Revúcej pre toľkú háveď :) Ale podarilo sa... Našla som úplnou náhodou chatu, kde sme už zhodou okolností raz boli, ešte v gymnaziálnych časoch. Verte či nie, mne až srdce poskočilo samou radosťou, že sa opäť stretneme práve tam, práve tomu je 10 rokov, čo sme na tej chate boli a myslím, že každý na ňu spomína len s úsmevom. Týmto veľmi pekne ďakujem pánovi Petrovi Hrivnákovi, ktorý bol veľmi ochotný a milý a chatu nám zapožičal, nakoľko sa to bežne nerobieva, keďže patrí cirkvi, konkrétne Bratskej jednote baptistov.
Vyzbierali sa vstupné poplatky, urobili sme s organizačným výborom nákup a hybaj hore na miesto činu. Kúsok za Muránskou Zdychavou sa pod lesom ukrýva chata BJB, miesto stretnutia absolventov Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej, kde sme pôsobili v rokoch 1998 – 2002. Rýchlo zakúriť, očistiť zeleninu, nakrájať mäso a postaviť kotlík na guláš. Teda – riadny kotol, kým sa pomaly dopĺňali spolužiaci prúdiaci z rôznych končín Slovenska a dokonca jeden až z Brna. Vítanie, objímanie, debata, úsmevy..., ako dakedy za starých čias.
Tri dni ubehli ani neviem ako.... Zrazu bola nedeľa, keď zase bolo treba všetko zbaliť a rozísť sa na všetky strany sveta. Čo je krásne, toho veľa nebýva, aby sme si na to nezvykli, pretože už by nebolo nič, čo by sme mohli považovať za krásne a odlišné.
Potešilo ma, že sme sa zišli aspoň v polovičnom počte, aj to je niečo, a tí čo neboli, môžu ľutovať, že sa s nami nevrátili do starých čias. Každý, kto pozrie na fotky si povie, že sme sa nezmenili, že sme to stále my – štvrtáci s vetrom vo vlasoch. Dokonca prišla aj naša triedna učiteľka, ktorú sme teraz prijali medzi seba ako priateľku, ako jednu z nás, nie ako odstrašujúcu autoritu, s ktorou sme niekedy bojovali a búrili sa voči nej, ale ako rovnocennú bytosť, bez ktorej by sme netvorili celok – našu 4. A.
Chcem vysloviť svoje ďakujem môjmu organizačnému výboru, teda Andymu a Horvišovi, mojim skvelým chalanom, ktorí mi pomohli všetko dotiahnuť do víťazného konca, vďaka ktorým sa to všetkým páčilo a nadobudli sme pocit, že stretnúť sa o 5 rokov je hlúposť..., stretneme sa o rok! Hoci som sa zaprisahala, že sa na túto nevďačnú rolu organizátora už nikdy nedám nahovoriť, mám predtuchu, že ma opäť zlomia a dám tento kolektív znova dokopy, pretože si týchto ľudí vážim, mám ich rada a len vtedy si človek uvedomí, ako mu chýbajú, keď ich vidí po rokoch a zdajú sa mu rovnako blízki ako vtedy, keď sme drali školské lavice a behali poza školu.
Tiež ďakujem všetkým mojim spolužiakom, ktorí prišli aj zďaleka, len aby si aspoň na jeden víkend spomenuli, ako nám bolo niekedy spolu fajn a nevymenili by sme to za nič iné, ďakujem aj tým, ktorí prísť chceli, no nemohli z rôznych dôvodov, tak snáď nabudúce to vyjde.
Drahí moji, bolo mi s Vami fajn a teším sa, ako ma prehovoríte na organizáciu budúceho ročníka, pretože nestretnúť sa v takejto skvelej zostave by bolo ozaj škoda. Tak, dovidenia o rok, priatelia!
Mgr. Martina Rusnáková
PÁR FOTOGRAFIÍ ZO STRETNUTIA GYMNAZISTOV
{gallery}skola/pslg{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.