Stretnutie absolventov Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej stále s vetrom vo vlasoch
Napísal(a) Mgr. Martina Rusnáková
Jeseň mnohým evokuje čas pokoja a zamyslenia sa, možno spomínania. Hlavne kvôli tomu, že leto je preč a zima ešte neprišla. Ešte v nás znejú dojmy z leta, počujeme šum mora, ktorý je v skutočnosti už len šumom farebného lístia v šedivých uliciach mesta.
Jeseň sme si nevybrali zámerne na naše stretnutie. Celkovo toto zídenie sa po rokoch bolo zvláštne. Býva tradíciou zísť sa po každom piatom roku od ukončenia školy. Nebrali sme to do úvahy a stretli sme sa jednoducho teraz – po ôsmich rokoch, lebo sa nám jednoducho chcelo. Samozrejme, vysvetlili sme si to po svojom – že osem rokov to vlastne znamená, že by sme stihli otočiť štvorročné štúdium presne dvakrát.
Jeseň nám pripadala vhodná, keďže každý je z iného kúta Slovenska a niektorí sa rozutekali až za hranice, je ťažko zosúladiť toľko ľudí na jeden termín, aby to každému vyhovovalo a mohol prísť. Preto sa nastolili prísne pravidlá... Nediskutovalo sa, termín sa jednoducho stanovil a bolo hotovo! :)
Celé to zorganizovať mi zobralo moju mladosť, ako s humorom hovorievam. Kto neskúsi, nevie. Mám pocit, že som obtelefonovala aj pána Boha, len aby sa mi podarilo zohnať slušnú chatu v okolí Revúcej pre toľkú háveď :) Ale podarilo sa... Našla som úplnou náhodou chatu, kde sme už zhodou okolností raz boli, ešte v gymnaziálnych časoch. Verte či nie, mne až srdce poskočilo samou radosťou, že sa opäť stretneme práve tam, práve tomu je 10 rokov, čo sme na tej chate boli a myslím, že každý na ňu spomína len s úsmevom. Týmto veľmi pekne ďakujem pánovi Petrovi Hrivnákovi, ktorý bol veľmi ochotný a milý a chatu nám zapožičal, nakoľko sa to bežne nerobieva, keďže patrí cirkvi, konkrétne Bratskej jednote baptistov.
Vyzbierali sa vstupné poplatky, urobili sme s organizačným výborom nákup a hybaj hore na miesto činu. Kúsok za Muránskou Zdychavou sa pod lesom ukrýva chata BJB, miesto stretnutia absolventov Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej, kde sme pôsobili v rokoch 1998 – 2002. Rýchlo zakúriť, očistiť zeleninu, nakrájať mäso a postaviť kotlík na guláš. Teda – riadny kotol, kým sa pomaly dopĺňali spolužiaci prúdiaci z rôznych končín Slovenska a dokonca jeden až z Brna. Vítanie, objímanie, debata, úsmevy..., ako dakedy za starých čias.
Tri dni ubehli ani neviem ako.... Zrazu bola nedeľa, keď zase bolo treba všetko zbaliť a rozísť sa na všetky strany sveta. Čo je krásne, toho veľa nebýva, aby sme si na to nezvykli, pretože už by nebolo nič, čo by sme mohli považovať za krásne a odlišné.
Potešilo ma, že sme sa zišli aspoň v polovičnom počte, aj to je niečo, a tí čo neboli, môžu ľutovať, že sa s nami nevrátili do starých čias. Každý, kto pozrie na fotky si povie, že sme sa nezmenili, že sme to stále my – štvrtáci s vetrom vo vlasoch. Dokonca prišla aj naša triedna učiteľka, ktorú sme teraz prijali medzi seba ako priateľku, ako jednu z nás, nie ako odstrašujúcu autoritu, s ktorou sme niekedy bojovali a búrili sa voči nej, ale ako rovnocennú bytosť, bez ktorej by sme netvorili celok – našu 4. A.
Chcem vysloviť svoje ďakujem môjmu organizačnému výboru, teda Andymu a Horvišovi, mojim skvelým chalanom, ktorí mi pomohli všetko dotiahnuť do víťazného konca, vďaka ktorým sa to všetkým páčilo a nadobudli sme pocit, že stretnúť sa o 5 rokov je hlúposť..., stretneme sa o rok! Hoci som sa zaprisahala, že sa na túto nevďačnú rolu organizátora už nikdy nedám nahovoriť, mám predtuchu, že ma opäť zlomia a dám tento kolektív znova dokopy, pretože si týchto ľudí vážim, mám ich rada a len vtedy si človek uvedomí, ako mu chýbajú, keď ich vidí po rokoch a zdajú sa mu rovnako blízki ako vtedy, keď sme drali školské lavice a behali poza školu.
Tiež ďakujem všetkým mojim spolužiakom, ktorí prišli aj zďaleka, len aby si aspoň na jeden víkend spomenuli, ako nám bolo niekedy spolu fajn a nevymenili by sme to za nič iné, ďakujem aj tým, ktorí prísť chceli, no nemohli z rôznych dôvodov, tak snáď nabudúce to vyjde.
Drahí moji, bolo mi s Vami fajn a teším sa, ako ma prehovoríte na organizáciu budúceho ročníka, pretože nestretnúť sa v takejto skvelej zostave by bolo ozaj škoda. Tak, dovidenia o rok, priatelia!
Mgr. Martina Rusnáková
PÁR FOTOGRAFIÍ ZO STRETNUTIA GYMNAZISTOV
{gallery}skola/pslg{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.






























Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.