Proste – keď človeku srdce zapiští, dôvod si vždy nájde.
Jeseň nám pripadala vhodná, keďže každý je z iného kúta Slovenska a niektorí sa rozutekali až za hranice, je ťažko zosúladiť toľko ľudí na jeden termín, aby to každému vyhovovalo a mohol prísť. Preto sa nastolili prísne pravidlá... Nediskutovalo sa, termín sa jednoducho stanovil a bolo hotovo! :)
Celé to zorganizovať mi zobralo moju mladosť, ako s humorom hovorievam. Kto neskúsi, nevie. Mám pocit, že som obtelefonovala aj pána Boha, len aby sa mi podarilo zohnať slušnú chatu v okolí Revúcej pre toľkú háveď :) Ale podarilo sa... Našla som úplnou náhodou chatu, kde sme už zhodou okolností raz boli, ešte v gymnaziálnych časoch. Verte či nie, mne až srdce poskočilo samou radosťou, že sa opäť stretneme práve tam, práve tomu je 10 rokov, čo sme na tej chate boli  a myslím, že každý na ňu spomína len s úsmevom. Týmto veľmi pekne ďakujem pánovi Petrovi Hrivnákovi, ktorý bol veľmi ochotný a milý a chatu nám zapožičal, nakoľko sa to bežne nerobieva, keďže patrí cirkvi, konkrétne Bratskej jednote baptistov.
Vyzbierali sa vstupné poplatky, urobili sme s organizačným výborom nákup a hybaj hore na miesto činu. Kúsok za Muránskou Zdychavou sa pod lesom ukrýva chata BJB, miesto stretnutia absolventov Prvého slovenského literárneho gymnázia v Revúcej, kde sme pôsobili v rokoch 1998 – 2002. Rýchlo zakúriť, očistiť zeleninu, nakrájať mäso a postaviť kotlík na guláš. Teda – riadny kotol, kým sa pomaly dopĺňali spolužiaci prúdiaci z rôznych končín Slovenska a dokonca jeden až z Brna. Vítanie, objímanie, debata, úsmevy..., ako dakedy za starých čias.
Tri dni ubehli ani neviem ako.... Zrazu bola nedeľa, keď zase bolo treba všetko zbaliť a rozísť sa na všetky strany sveta. Čo je krásne, toho veľa nebýva, aby sme si na to nezvykli, pretože už by nebolo nič, čo by sme mohli považovať za krásne a odlišné.
Potešilo ma, že sme sa zišli aspoň v polovičnom počte, aj to je niečo, a tí čo neboli, môžu ľutovať, že sa s nami nevrátili do starých čias. Každý, kto pozrie na fotky si povie, že sme sa nezmenili, že sme to stále my – štvrtáci s vetrom vo vlasoch. Dokonca prišla aj naša triedna učiteľka, ktorú sme teraz prijali medzi seba ako priateľku, ako jednu z nás, nie ako odstrašujúcu autoritu, s ktorou sme niekedy bojovali a búrili sa voči nej, ale ako rovnocennú bytosť, bez ktorej by sme netvorili celok – našu 4. A.
Chcem vysloviť svoje ďakujem môjmu organizačnému výboru, teda Andymu a Horvišovi, mojim skvelým chalanom, ktorí mi pomohli všetko dotiahnuť do víťazného konca, vďaka ktorým sa to všetkým páčilo a nadobudli sme pocit, že stretnúť sa o 5 rokov je hlúposť..., stretneme sa o rok! Hoci som sa zaprisahala, že sa na túto nevďačnú rolu organizátora už nikdy nedám nahovoriť, mám predtuchu, že ma opäť zlomia a dám tento kolektív znova dokopy, pretože si týchto ľudí vážim, mám ich rada a len vtedy si človek uvedomí, ako mu chýbajú, keď ich vidí po rokoch a zdajú sa mu rovnako blízki ako vtedy, keď sme drali školské lavice a behali poza školu.
Tiež ďakujem všetkým mojim spolužiakom, ktorí prišli aj zďaleka, len aby si aspoň na jeden víkend spomenuli, ako nám bolo niekedy spolu fajn a nevymenili by sme to za nič iné, ďakujem aj tým, ktorí prísť chceli, no nemohli z rôznych dôvodov, tak snáď nabudúce to vyjde.
Drahí moji, bolo mi s Vami fajn a teším sa, ako ma prehovoríte na organizáciu budúceho ročníka, pretože nestretnúť sa v takejto skvelej zostave by bolo ozaj škoda. Tak, dovidenia o rok, priatelia!
Mgr. Martina Rusnáková

PÁR FOTOGRAFIÍ ZO STRETNUTIA GYMNAZISTOV
{gallery}skola/pslg{/gallery}
{jcomments on}