Pred 4 rokmi rodičia Martinka s vedením gymnázia a Národnou transfúznou službou Slovenskej republiky zorganizovali po prvý raz bezplatný odber krvi v gymnáziu, na ktoré Martinkou Sucháč chodil. Rodičia chceli takouto formou poďakovať viac ako 150 darcom krvi z celého Slovenska, ktorí počas liečby ich syna k jeho záchrane darovalo krv. Žiaľ napriek tomu sa mladý život nepodarilo zachrániť. Cestu do Gymnázia Ivana Krasku v Rimavskej Sobote si v deň odberu našli nasledovní darcovia krvi: Dana Szokeová, Norbert Ríz, Martin Gomboš z Gemera, Jaroslav Pínzik, Marian Jánosdeák z Tornale, Pavol Galko z Držkoviec, Gergely Pál z Tácht, Gerhard Tamók z Oborína, Daniel Fedák z Čičaroviec, Nándor Nagy z Kaloše, Marko Lórinc z Kečova, Miroslav Kochan z Hrachova, Nikolett Hornyáková z Bátky, Soňa Vontorčíkova z Malých Teriakoviec, Ján Fiľo z Hrnčiarských Zalužian, Andrea Vargová, Katarína Kántorová, Ondrej Kubiš, Renáta Peštiová, Ján Poprócsi, Norbert Sándor, Daniel Herko z Rimavskej Soboty, Dominik Deák z Večelkova a Marcel Kováč z Čierneho Potoka.
Všetkým darcom krvi ale aj organizátorom aj touto cestou ďakujú rodičia Matinka Sucháča za prejav humanizmu, ľudskej spolupatričnosti aj za pacientov, ktorým pomôže táto nenahraditeľná tekutina zachrániť život, alebo obnoviť zdravie. Bolo by pekné, keby sa do tejto akcie v budúcnosti zapojilo viac darcov z Rimavskej Soboty a ostatných stredných škôl v meste. O tom, že o odbere krvi vedeli v širokom okolí svedčia aj miesta bydlísk uvedených darcov.
JUDr. Jozef Pupala
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-