Začiatkom 20. storočia na ponuku ministerstva školstva zakladať v jednotlivých župách a mestách ústavy pre sluchovo postihnuté deti reagovalo vtedajšie jelšavské zastupiteľstvo kladne. V septembri 1900 odišli iniciátori zriadenia ústavu do Budapešti prerokovať jeho založenie. S ministrom sa dohodli, že ústav bude materiálne zabezpečovať mesto a platy učiteľov budú hradené zo štátneho rozpočtu. Podmienkou bolo, že ústav bude slúžiť aj pre zrakovo postihnutých. A tak sa 15. októbra 1901 začalo s vyučovaním pre 10 žiakov 1. ročníka. Ústav sa oficiálne volal Štátom podporovaný ústav Andreja Cházára pre sluchovo a zrakovo postihnutých v Jelšave. Týmto skutkom si chceli uctiť sté výročie Jelšavský ústav bol spočiatku umiestnený v niekdajšej štátnej ľudovej škole, a mal jednu triedu. Každým rokom pribúdala jedna trieda, a v roku 1907 mal ústav 62 žiakov v siedmich triedach. Od roku 1909 sa žiaci učili košikárstvu a kefárstvu. Svoje výrobky predávali, aby získali prostriedky na prevádzku školy, keďže škola žila prevažne z milodarov. V školskom roku 1913/14 bola postavená nová budova ústavu, no 1. svetová vojna narušila učebný proces. Namiesto vyučovania sa v budove ústavu zriadila vojenská nemocnica Červeného kríža a dva roky sa vôbec nevyučovalo. Ďalšie roky sa vyučovalo len obmedzene, a to v troch triedach. Vo vojne padol aj vtedajší riaditeľ Štefan Emmer. V školskom roku 1918/19 sa pre revolučné udalosti a vojnový stav medzi ČSR a Maďarskou republikou rád vyučovalo len do apríla 1919. Dovtedy bola ešte vyučovacím jazykom maďarčina, po zoštátnení v šk. roku 1919/20 bol ústav slovensko-maďarský a mal dve triedy. Novým riaditeľom ústavu sa stal Hubert Smolka, ktorý tu pôsobil až do jeho zrušenia. Od šk. r. 1920/21 bola maďarská trieda preložená do Komárna a jelšavský ústav sa stal slovenským. V školskom roku 1924/25 vydával ústav aj vlastný časopis „Pod Muráňom“.
V tridsiatych rokoch zaznamenával ústav svoj najväčší rozkvet, keď počet tried sa pohyboval od 8 do 10, v ktorých učilo 9 - 10 učiteľov.
Vďaka obetavosti a zanietenosti pre prácu s hluchonemými deťmi v máji 1928 uznala odborná inšpekcia jelšavský ústav za najlepší na Slovensku. No ani dobré chýry o ústave, vynikajúcich učiteľoch a výnimočných výsledkoch nezastavili vývoj, ktorý jelšavský ústav pre vtedajšie nevyhovujúce dopravné spojenie, skromné materiálne vybavenie a neprajnosť doby nakoniec neminul. V r. 1939 bol jelšavský ústav presťahovaný do Lučenca, a tak sa jeho éra po 37 rokoch trvania ukončila.
(Podľa literatúry a dokumentov MsK v Jelšave spracovala A.S.)
{jcomments on}
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa. 
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.