a otvorenou verandou. Vo všetkých miestnostiach boli murované pece. V spoločných nocľahárňach našlo ubytovanie 20 osôb. Nemala stáleho správcu, preto bol kľúč uložený u správcu štátnej ľudovej školy p. Šimkoviča v Rožňave. V roku 1936 boli pristavené dve nové miestnosti, prístavbu financoval Krajinský úrad. Zároveň bolo vylepšené aj vybavenie staršej časti, kde boli drevené prične vymenené za železné poschodové postele (pozn. asi tie isté slúžia, lepšie povedané dosluhujú, až dodnes). Mala 5 miestností – pánsku a dámsku nocľaháreň s 20 posteľami, jedáleň, kuchyňu a izbu pre hospodára.
Rozšírenú útulňu slávnostne odovzdali verejnosti 13. júla 1936 za krásneho počasia a prítomnosti asi 70 osôb, vrátane zástupcov okresného úradu v Rožňave, mesta Rožňavy, župy Slovenského krasu z Košíc a iných spolkov a korporácií. V letných mesiach bola stále obývaná. Od októbra do júna si bolo treba pri návšteve vyzdvihnúť kľúče u správcu útulne p. Šimkoviča v Rožňave. Po Viedenskej arbitráži (v r. 1938) bolo územie v okolí Rožňavy pričlenené k Maďarsku. Vrchol Volovca – Skalisko sa tak stáva najvyšším vrcholom vtedajšieho Maďarska. Chatu v tom čase spravuje Hornogemerská rožňavská sekcia MTE (Maďarská turistická jednota). Po oslobodení (od r. 1945) bola chata v držbe TJ Baník Rožňava. V 50. a 60. rokoch sa rozširuje, prebiehajú úpravy, buduje sa vodovod. Koncom 70. rokov je elektrifikovaná. V súčasnosti Chatu Volovec spravuje Občianske združenie turistov obce Čučma.
Chata predstavuje významný bod pri putovaní po Ceste hrdinov SNP (červená značka), je najvyššie postavenou turistickou chatou v Košickom kraji. Z vrcholu Skaliska, ktorým prechádza, sa dá k nej dostať po zelenej značke smerom do obce Čučma za necelých 15 minút. Pomerne hustá sieť turistických chodníkov dovoľuje prístup z viacerých smerov: Z Rožňavy cez Čučmu po zelenej značke (3,15 hod.), z Betliara po žltej značke (3,45 hod.), z Henclovej po zelenej značke (2,15 hod.), ale aj zo Sedla Súľová z Hnilca po žltej a červenej značke, či Úhornianskeho sedla po červenej. Súradnice GPS Volovec-Skalisko: N 48°44,658' E 020°34,511'.
Objekt chaty predstavuje prízemná drevená budova stojaca na kamennej podmurovke. Hneď pri vstupe je veranda, kde si možno posedieť a vychutnať si pekný výhľad na Rožňavu a planiny Slovenského krasu. Z komunikačnej chodby sa prechádza k jedálni s informačným panelom o histórii chaty. Ďalej sú tu tri izby slúžiace na ubytovanie, kuchyňa a hospodárske priestory. Toalety – latrína - sa nachádzajú 30 m od chaty. Vodu je možné nabrať v kuchyni, alebo z prameňa pri chate. Tu, na malej plošine, je ohnisko a viacero drevených stolov s lavicami. Podľa vyjadrenia chatára chata plní úlohu turistického útulku a ponúka ubytovanie a len základné občerstvenie. Bežný turista si preto môže v jedálni alebo na verande uvariť jedlo z vlastných zdrojov. Kuchyňa so zariadením je taktiež k dispozícii. Pri plnej obsadenosti chaty (16 osôb) je možné nocovať vo vlastnom spacáku v priestoroch verandy a jedálne.
Chata si zachovala otváracie hodiny počas celých 80 rokov, pravda, s istým vylepšením – v letných mesiacoch júl a august je otvorená nepretržite, mimo tohto času len cez víkendy (od piatku do nedele) Vhodné je však dopredu sa telefonicky informovať, či bude v danom termíne otvorená. Je to podmienené faktom, že mimo hlavnej turistickej sezóny býva chata pomerne málo navštevovaná. Turisti si môžu dohodnúť ubytovanie aj mimo prevádzkových dní u chatára Štefana Tóbisa na č. t. 0905 107 962.
Volovec so svojou nadmorskou výškou 1284 metrov patrí medzi najvýraznejšie vrchy východného Slovenska. Jeho chrbát s horskými hoľami už zasahuje do pásma kosodreviny. Je súčasťou pohoria Slovenské rudohorie – geologického podcelku Volovské vrchy, ktoré nesú meno práve po ňom. Výstup na Volovec, dominantný masív hlavného hrebeňa Volovských vrchov, je nezabudnuteľným zážitkom. K tejto charakteristike od Slavomíra Szabóa netreba už nič pridávať: „Je to vrch, z ktorého máte kruhový výhľad z vtáčej perspektívy. Okolité pohoria a doliny vnímate, ako keď hľadíte na zem z okienka lietadla. Ba ešte viac, pretože ste v otvorenom priestore. Volovec bezpochyby patrí medzi najkrajšie miesta, ktoré môžete navštíviť na turistických potulkách Košickým krajom. Široký horský chrbát s lúkami a kosodrevinou vytvára atmosféru samostatného sveta, ktorý vyčnieva vysoko nad územie zasiahnuteľné čímkoľvek prízemným. Ostáva len priestor na vnímanie krásy a harmónie okolia. Celkom na vrchole tejto hory vytvorila samotná príroda vyhliadkovú vežu v podobe desaťmetrového skalného útvaru Skalisko. Ak je dobrá viditeľnosť, pri pohľade na severozápad spočiniete zrakom na štítoch Vysokých Tatier. Stačí len trochu pootočiť hlavou ďalej na západ a pred vami sa rozprestrie Kráľova hoľa a Nízke Tatry, z juhu sa zasa odkrývajú planiny Slovenského krasu a na východ smeruje mohutný hrebeň Volovských vrchov s výraznou Kojšovskou hoľou. Neuveriteľný pôvab a (našťastie opakovateľné) zážitky poskytuje aj v čase inverzie, keď sa vrchol Volovca nachádza nad pásmom mrakov. V taký čas stojíte pevne oboma nohami na zemi a zároveň ste bytostne nad oblakmi. Volovec je miesto, kde sa človek musí naplno radovať, že ešte nezvíťazil nad prírodou a stále sa v nej môže cítiť ako jej súčasť.“
A ešte jeden poetický pohľad Attilu Zollera z článku Gemerská Fudžijama: „Volovec. Pre mňa vrch vrchov. Gemerská Fudžijama, Mount Everest lokálpatriotických vášní a budhistický chrám slobody mysle. Miesto, kde duša opúšťa telo a vydáva sa putovať do niekoľkých krajín. Miesto, kde poveternostné a geografické podmienky kladú očiam prekážky, ale duša hranice možností nepozná. Miesto, odkiaľ môže človek vidieť Rožňavu, Levoču a Miskolc, Slovenský kras, Vysoké Tatry a Pieniny, Námestie baníkov a Spišský hrad, Gerlachovský štít a Kékes súčasne. Miesto, kde hranice prestanú byť hranicami. Miesto, kde sa neskutočné stáva skutočnosťou, kde si človek sadne a vzlietne, miesto, kde Daidalov sen nie je viac snom.“
Volovec i chatu navštevujú turisti nielen individuálne, ale konajú sa tu aj pravidelné spoločné výstupy. Turistických podujatí a výstupov organizovaných na tento vrchol sa zúčastňujú stovky turistov zo širokého okolia. Spomeňme aspoň tri najznámejšie: Novoročný výstup na Volovec, ktorý organizuje KST Volovec z Rožňavy, tohto roku 3.1.2013 sa konal už jeho 35. ročník a zúčastnilo sa ho okolo 750 turistov. Začiatkom marca organizuje obec Pača lyžiarsky prechod Volovskými vrchmi s prestávkou na chate Volovec, konaný pod názvom Gemerská stopa. Tohto roku to bol zhodou okolností tiež 35. ročník. Koncom mája tu pravidelne pod názvom „Pešej turistike sa venuje celá rodina“ – ako spomienku na tragickú smrť Daniela Fabíniho - usporadúva výstup obec Betliar a milovníci pešej turistiky z Betliara. Podujatie začalo písať svoju históriu v roku 1993 nultým ročníkom. Skupina nadšených turistov pravidelne robila výstupy na Volovec. Koncom mája 1992 jeden z nich, Daniel Fabíni, tragicky zahynul a na jeho pamiatku sa ostatní rozhodli každý rok podniknúť výstup. Do roku 2000 organizovali podujatie súkromne, keď si sami hľadali finančné zdroje a zabezpečovali celý priebeh akcie. V roku 2001 sa pripojila aj obec Betliar, ktorá sa odvtedy stala hlavným organizátorom výstupu. Na pamiatku Daniela Fabíniho je na turistickej chate pod Volovcom osadená pamätná tabuľa, ktorej autorkou je Katarína Mičeková. Organizátori pokračujú v tradícii aj naďalej a v roku 2013 to už bude 20. jubilejný ročník. Pridajte sa teda k Betliarčanom 25. mája 2013 a zažijete krásny deň, prekrásne výhľady a aj pohostinnosť Chaty Volovec.
Marta Mikitová
































Chata Volovec
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-