a otvorenou verandou. Vo všetkých miestnostiach boli murované pece. V spoločných nocľahárňach našlo ubytovanie 20 osôb. Nemala stáleho správcu, preto bol kľúč uložený u správcu štátnej ľudovej školy p. Šimkoviča v Rožňave. V roku 1936 boli pristavené dve nové miestnosti, prístavbu financoval Krajinský úrad. Zároveň bolo vylepšené aj vybavenie staršej časti, kde boli drevené prične vymenené za železné poschodové postele (pozn. asi tie isté slúžia, lepšie povedané dosluhujú, až dodnes). Mala 5 miestností – pánsku a dámsku nocľaháreň s 20 posteľami, jedáleň, kuchyňu a izbu pre hospodára.
Rozšírenú útulňu slávnostne odovzdali verejnosti 13. júla 1936 za krásneho počasia a prítomnosti asi 70 osôb, vrátane zástupcov okresného úradu v Rožňave, mesta Rožňavy, župy Slovenského krasu z Košíc a iných spolkov a korporácií. V letných mesiach bola stále obývaná. Od októbra do júna si bolo treba pri návšteve vyzdvihnúť kľúče u správcu útulne p. Šimkoviča v Rožňave. Po Viedenskej arbitráži (v r. 1938) bolo územie v okolí Rožňavy pričlenené k Maďarsku. Vrchol Volovca – Skalisko sa tak stáva najvyšším vrcholom vtedajšieho Maďarska. Chatu v tom čase spravuje Hornogemerská rožňavská sekcia MTE (Maďarská turistická jednota). Po oslobodení (od r. 1945) bola chata v držbe TJ Baník Rožňava. V 50. a 60. rokoch sa rozširuje, prebiehajú úpravy, buduje sa vodovod. Koncom 70. rokov je elektrifikovaná. V súčasnosti Chatu Volovec spravuje Občianske združenie turistov obce Čučma.
Chata predstavuje významný bod pri putovaní po Ceste hrdinov SNP (červená značka), je najvyššie postavenou turistickou chatou v Košickom kraji. Z vrcholu Skaliska, ktorým prechádza, sa dá k nej dostať po zelenej značke smerom do obce Čučma za necelých 15 minút. Pomerne hustá sieť turistických chodníkov dovoľuje prístup z viacerých smerov: Z Rožňavy cez Čučmu po zelenej značke (3,15 hod.), z Betliara po žltej značke (3,45 hod.), z Henclovej po zelenej značke (2,15 hod.), ale aj zo Sedla Súľová z Hnilca po žltej a červenej značke, či Úhornianskeho sedla po červenej. Súradnice GPS Volovec-Skalisko: N 48°44,658' E 020°34,511'.
Objekt chaty predstavuje prízemná drevená budova stojaca na kamennej podmurovke. Hneď pri vstupe je veranda, kde si možno posedieť a vychutnať si pekný výhľad na Rožňavu a planiny Slovenského krasu. Z komunikačnej chodby sa prechádza k jedálni s informačným panelom o histórii chaty. Ďalej sú tu tri izby slúžiace na ubytovanie, kuchyňa a hospodárske priestory. Toalety – latrína - sa nachádzajú 30 m od chaty. Vodu je možné nabrať v kuchyni, alebo z prameňa pri chate. Tu, na malej plošine, je ohnisko a viacero drevených stolov s lavicami. Podľa vyjadrenia chatára chata plní úlohu turistického útulku a ponúka ubytovanie a len základné občerstvenie. Bežný turista si preto môže v jedálni alebo na verande uvariť jedlo z vlastných zdrojov. Kuchyňa so zariadením je taktiež k dispozícii. Pri plnej obsadenosti chaty (16 osôb) je možné nocovať vo vlastnom spacáku v priestoroch verandy a jedálne.
Chata si zachovala otváracie hodiny počas celých 80 rokov, pravda, s istým vylepšením – v letných mesiacoch júl a august je otvorená nepretržite, mimo tohto času len cez víkendy (od piatku do nedele) Vhodné je však dopredu sa telefonicky informovať, či bude v danom termíne otvorená. Je to podmienené faktom, že mimo hlavnej turistickej sezóny býva chata pomerne málo navštevovaná. Turisti si môžu dohodnúť ubytovanie aj mimo prevádzkových dní u chatára Štefana Tóbisa na č. t. 0905 107 962.
Volovec so svojou nadmorskou výškou 1284 metrov patrí medzi najvýraznejšie vrchy východného Slovenska. Jeho chrbát s horskými hoľami už zasahuje do pásma kosodreviny. Je súčasťou pohoria Slovenské rudohorie – geologického podcelku Volovské vrchy, ktoré nesú meno práve po ňom. Výstup na Volovec, dominantný masív hlavného hrebeňa Volovských vrchov, je nezabudnuteľným zážitkom. K tejto charakteristike od Slavomíra Szabóa netreba už nič pridávať: „Je to vrch, z ktorého máte kruhový výhľad z vtáčej perspektívy. Okolité pohoria a doliny vnímate, ako keď hľadíte na zem z okienka lietadla. Ba ešte viac, pretože ste v otvorenom priestore. Volovec bezpochyby patrí medzi najkrajšie miesta, ktoré môžete navštíviť na turistických potulkách Košickým krajom. Široký horský chrbát s lúkami a kosodrevinou vytvára atmosféru samostatného sveta, ktorý vyčnieva vysoko nad územie zasiahnuteľné čímkoľvek prízemným. Ostáva len priestor na vnímanie krásy a harmónie okolia. Celkom na vrchole tejto hory vytvorila samotná príroda vyhliadkovú vežu v podobe desaťmetrového skalného útvaru Skalisko. Ak je dobrá viditeľnosť, pri pohľade na severozápad spočiniete zrakom na štítoch Vysokých Tatier. Stačí len trochu pootočiť hlavou ďalej na západ a pred vami sa rozprestrie Kráľova hoľa a Nízke Tatry, z juhu sa zasa odkrývajú planiny Slovenského krasu a na východ smeruje mohutný hrebeň Volovských vrchov s výraznou Kojšovskou hoľou. Neuveriteľný pôvab a (našťastie opakovateľné) zážitky poskytuje aj v čase inverzie, keď sa vrchol Volovca nachádza nad pásmom mrakov. V taký čas stojíte pevne oboma nohami na zemi a zároveň ste bytostne nad oblakmi. Volovec je miesto, kde sa človek musí naplno radovať, že ešte nezvíťazil nad prírodou a stále sa v nej môže cítiť ako jej súčasť.“
A ešte jeden poetický pohľad Attilu Zollera z článku Gemerská Fudžijama: „Volovec. Pre mňa vrch vrchov. Gemerská Fudžijama, Mount Everest lokálpatriotických vášní a budhistický chrám slobody mysle. Miesto, kde duša opúšťa telo a vydáva sa putovať do niekoľkých krajín. Miesto, kde poveternostné a geografické podmienky kladú očiam prekážky, ale duša hranice možností nepozná. Miesto, odkiaľ môže človek vidieť Rožňavu, Levoču a Miskolc, Slovenský kras, Vysoké Tatry a Pieniny, Námestie baníkov a Spišský hrad, Gerlachovský štít a Kékes súčasne. Miesto, kde hranice prestanú byť hranicami. Miesto, kde sa neskutočné stáva skutočnosťou, kde si človek sadne a vzlietne, miesto, kde Daidalov sen nie je viac snom.“
Volovec i chatu navštevujú turisti nielen individuálne, ale konajú sa tu aj pravidelné spoločné výstupy. Turistických podujatí a výstupov organizovaných na tento vrchol sa zúčastňujú stovky turistov zo širokého okolia. Spomeňme aspoň tri najznámejšie: Novoročný výstup na Volovec, ktorý organizuje KST Volovec z Rožňavy, tohto roku 3.1.2013 sa konal už jeho 35. ročník a zúčastnilo sa ho okolo 750 turistov. Začiatkom marca organizuje obec Pača lyžiarsky prechod Volovskými vrchmi s prestávkou na chate Volovec, konaný pod názvom Gemerská stopa. Tohto roku to bol zhodou okolností tiež 35. ročník. Koncom mája tu pravidelne pod názvom „Pešej turistike sa venuje celá rodina“ – ako spomienku na tragickú smrť Daniela Fabíniho - usporadúva výstup obec Betliar a milovníci pešej turistiky z Betliara. Podujatie začalo písať svoju históriu v roku 1993 nultým ročníkom. Skupina nadšených turistov pravidelne robila výstupy na Volovec. Koncom mája 1992 jeden z nich, Daniel Fabíni, tragicky zahynul a na jeho pamiatku sa ostatní rozhodli každý rok podniknúť výstup. Do roku 2000 organizovali podujatie súkromne, keď si sami hľadali finančné zdroje a zabezpečovali celý priebeh akcie. V roku 2001 sa pripojila aj obec Betliar, ktorá sa odvtedy stala hlavným organizátorom výstupu. Na pamiatku Daniela Fabíniho je na turistickej chate pod Volovcom osadená pamätná tabuľa, ktorej autorkou je Katarína Mičeková. Organizátori pokračujú v tradícii aj naďalej a v roku 2013 to už bude 20. jubilejný ročník. Pridajte sa teda k Betliarčanom 25. mája 2013 a zažijete krásny deň, prekrásne výhľady a aj pohostinnosť Chaty Volovec.
Marta Mikitová

































Chata Volovec
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-