História organizovanej turistiky v Dobšinej sa začala datovať od roku 1922, kedy bol v meste založený "Klub československých turistov". Od samého začiatku bola jeho činnosť veľmi bohatá i zásluhou jeho predsedu Žigmunda Tratnera, ktorý vo funkcii predsedu vytrval až do roku 1936. Okrem turistických vychádzok to bola predovšetkým činnosť značkárska, ktorá sa vykonávala každú nedeľu dovtedy, kým celé okolie nebolo vyznačené turistickými značkami. Členovia turistického klubu s veľkým elánom propagovali Dobšinskú ľadovú jaskyňu, a to vo forme vydávania pohľadníc a rôzneho propagačného materiálu. Popri turistike sa dostávala stále viac do povedomia aj lyžiarska činnosť a v roku 1932 sa Oživenie klubu dobšinských turistov sa datuje od roku 1964, kedy bol založený mototuristický oddiel a začalo sa s organizovaním aj mototuristických orientačných pretekov. Cieľavedomejšia a aktívnejšia práca s mládežou začala v roku 1979, kedy bola pri odbore turistiky v Dobšinej založená turistická organizácia mládeže (TOM).
Začiatkom 80. rokov turistický odbor združoval v pešej, lyžiarskej, mototuristike a TOM 130 členov a mal k dispozícii 36 cvičiteľov z vlastných radov. Po reorganizácii orgánov turistiky v 90. rokoch minulého storočia došlo k zmene názvu klubu na Klub slovenských turistov Dobšiná.V súčasnosti KST Dobšiná združuje dobšinských turistických nadšencov a organizuje časté vychádzky nielen do okolia Dobšinej, ale na svojich túrach spoznávajú jeho členovia aj iné vzdialenejšie zaujímavé turistické možnosti. Stará sa však nielen o pohybové aktivity turistov, ale aj o ich bezpečnosť udržiavaním a značením turistických chodníkov a o správnu orientáciu v teréne osadzovaním turistických značiek a orientačných rázcestníkov. A to aj pre ostatných početných turistov z rôznych častí Slovenska i zahraničia, ktorí s obľubou navštevujú tieto končiny v južnej časti Slovenského raja (i v celom Slovenskom rudohorí).
KST Dobšiná má vo vlastníctve aj chatu Rita (
Chatu Rita, pôvodne drevenú súkromnú chatu kúpil v roku 1948 KSTL, neskôr sa stala majetkom Telovýchovnej jednoty Dobšiná, do ktorej bol odbor turistiky začlenený a po oprave v roku 1967 sa dostala do plnej prevádzky. V roku 1979 chatu zničil požiar a následne do jedného roka bola postavená chata nová, v súčasnosti murovaná. Svoj názov dostala údajne po jednej krásnej dáme, keď sa počas jedného z mnohých pobytov konal na chate maškarný ples. Súťaž o najkrajšiu masku vyhrala istá pani Rita. Odvtedy chata na Čuntave dostala toto ženské pomenovanie a ostalo jej až podnes. Prácu vedenia klubu i jej členov si váži aj mesto Dobšiná, ktoré udelilo klubu pri príležitosti 90. výročia založenia KST Dobšiná najvyššie mestské vyznamenanie Cena Mesta Dobšiná v rámci Dní Mesta Dobšiná v máji 2012, zároveň toto vysoké ocenenie získal aj predseda KST Gejza Plichta. Ocenenie dostal klub aj 22.4.2012 na XIII. Valnom zhromaždení najvyššieho orgánu Klubu slovenských turistov, ktoré sa konalo v Martine, kde mu bola udelená Plaketa KST.
Hlavné oslavy 90. výročia sa konali 23.- 24. júna 2012 na Mestskom zraze KST na Čuntave (už 41. ročník), na priestranstve pred chatou Rita. Klub sa na oslavy svojho výročia svedomito pripravil. Pripravil peknú jubilejnú vlajočku, tričká s potlačou k výročiu v rôznych farebných mutáciách, pamätnú knihu, výstavku fotografií a premietanie filmov z histórie klubu, darčekové predmety, tombolu, rôzny športový program, večerné posedenie pri vatre s hudbou a pesničkami...
Turisti sa na Čuntavu schádzali z rôznych smerov už od predpoludňajších hodín (organizovaní turisti z Dobšinej a Rožňavy mali počas túry zabezpečený aj bezplatný vstup do Dobšinskej ľadovej jaskyne, my, Levičania, sme sa k nim po výstupe po žltej značke od parkoviska pri Dobšinskej ľadovej jaskyni pripojili na Nižnej záhrade), zaregistrovali svoju účasť podpisom do účastníckej listiny i do Pamätnej knihy, a za zvukov ľudových piesní v podaní prítomnej kapely a za družnej debaty so známymi, ale aj s tými, ktorí sa tu spoznávali a spoznali, im po túre dobre padol výborný guláš i čapované pivo.Osláv sa zúčastnili nielen členovia KST Dobšiná, ale aj mnoho ďalších Dobšinčanov, podporiť a popriať veľa ďalších úspechov prišli aj turisti zo spriatelených klubov – KST Volovec a KST Elán z Rožňavy a ďalší turisti, ktorí sa pridali k oslavujúcim samostatným a individuálnym výstupom na Čuntavu. Oslavy začali príhovorom toho najpovolanejšieho – predseda KST Dobšiná Gejza Plichta privítal účastníkov a krátkym prierezom histórie klubu oboznámil účastníkov o jeho 90 ročnej činnosti. Osláv sa zúčastnili aj predstavitelia mesta Dobšiná, zástupca výkonného výboru KST Štefan Kuiš, ktorý pozdravil účastníkov zrazu a odovzdal ocenenia (strieborný odznak KST) dobšinským turistom Gejzovi Plichtovi (predseda KST), Igorovi Matejzelovi (technik na chate Rita) a Michalovi Fundjovi (vedúci pre zimnú turistiku). Odovzdal aj ďalšie ďakovné listy a plakety (jedným z ocenených bol aj Ladislav Székely z KST Elán Rožnava, známy aj zo stránky Maj Gemer, kde často informuje o turistických aktivitách a futbalových zápasoch v okrese Rožňava). Klubu zagratuloval, ocenil jeho prácu a poprial veľa úspechov prítomný primátor mesta Dobšiná Karol Horník, predseda Regionálnej rady KST v Rožňave a zároveň predseda KST Elán Martin Markušovský a ďalší prítomní.
Po slávnostnom otvorení sa šťastlivci tešili z cien v tombole, ktoré im vylosoval popredný slovenský horolezec, známy aj z viacerých významných výstupov na himalájske osemtisícovky, dobšinský rodák Ľudovít Záhoranský. Počas rôznych športových zápolení (čo všetko bolo pripravené je na jednej z priložených fotografií) sa deti mohli povoziť a dospelí si aj zajazdiť na koňoch z Ranča pod Ostrou skalou. Večer pre skalných, ktorí sa po prenocovaní na chate Rita či vo vlastných stanoch zúčastnili aj druhého dňa osláv, vyvrcholil zapálením vatry a pohodovým posedením pri hudbe, pesničkách a debatách. Ráno na druhý deň (v nedeľu), kto mal chuť, mohol vystúpiť na Ondrejisko a pokochať sa krásnym výhľadom, alebo len tak si hovieť v krásnej prírode, či dopovedať si večer rozdebatované témy.Oslavy sa skončili, ale úspešná činnosť bude určite naďalej pokračovať. Prajeme KST Dobšiná ešte veľa ďalších priaznivých rokov, nech sa im naďalej darí a nech svojou činnosťou tešia čoraz viac turistov a návštevníkov našej krásnej prírody!
Text a foto: Marta Mikitová
{gallery}sport/turistika/cuntava/90{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.