Oživenie klubu dobšinských turistov sa datuje od roku 1964, kedy bol založený mototuristický oddiel a začalo sa s organizovaním aj mototuristických orientačných pretekov. Cieľavedomejšia a aktívnejšia práca s mládežou začala v roku 1979, kedy bola pri odbore turistiky v Dobšinej založená turistická organizácia mládeže (TOM).
Začiatkom 80. rokov turistický odbor združoval v pešej, lyžiarskej, mototuristike a TOM 130 členov a mal k dispozícii 36 cvičiteľov z vlastných radov. Po reorganizácii orgánov turistiky v 90. rokoch minulého storočia došlo k zmene názvu klubu na Klub slovenských turistov Dobšiná.V súčasnosti KST Dobšiná združuje dobšinských turistických nadšencov a organizuje časté vychádzky nielen do okolia Dobšinej, ale na svojich túrach spoznávajú jeho členovia aj iné vzdialenejšie zaujímavé turistické možnosti. Stará sa však nielen o pohybové aktivity turistov, ale aj o ich bezpečnosť udržiavaním a značením turistických chodníkov a o správnu orientáciu v teréne osadzovaním turistických značiek a orientačných rázcestníkov. A to aj pre ostatných početných turistov z rôznych častí Slovenska i zahraničia, ktorí s obľubou navštevujú tieto končiny v južnej časti Slovenského raja (i v celom Slovenskom rudohorí).
KST Dobšiná má vo vlastníctve aj chatu Rita (
Chatu Rita, pôvodne drevenú súkromnú chatu kúpil v roku 1948 KSTL, neskôr sa stala majetkom Telovýchovnej jednoty Dobšiná, do ktorej bol odbor turistiky začlenený a po oprave v roku 1967 sa dostala do plnej prevádzky. V roku 1979 chatu zničil požiar a následne do jedného roka bola postavená chata nová, v súčasnosti murovaná. Svoj názov dostala údajne po jednej krásnej dáme, keď sa počas jedného z mnohých pobytov konal na chate maškarný ples. Súťaž o najkrajšiu masku vyhrala istá pani Rita. Odvtedy chata na Čuntave dostala toto ženské pomenovanie a ostalo jej až podnes. Prácu vedenia klubu i jej členov si váži aj mesto Dobšiná, ktoré udelilo klubu pri príležitosti 90. výročia založenia KST Dobšiná najvyššie mestské vyznamenanie Cena Mesta Dobšiná v rámci Dní Mesta Dobšiná v máji 2012, zároveň toto vysoké ocenenie získal aj predseda KST Gejza Plichta. Ocenenie dostal klub aj 22.4.2012 na XIII. Valnom zhromaždení najvyššieho orgánu Klubu slovenských turistov, ktoré sa konalo v Martine, kde mu bola udelená Plaketa KST.
Hlavné oslavy 90. výročia sa konali 23.- 24. júna 2012 na Mestskom zraze KST na Čuntave (už 41. ročník), na priestranstve pred chatou Rita. Klub sa na oslavy svojho výročia svedomito pripravil. Pripravil peknú jubilejnú vlajočku, tričká s potlačou k výročiu v rôznych farebných mutáciách, pamätnú knihu, výstavku fotografií a premietanie filmov z histórie klubu, darčekové predmety, tombolu, rôzny športový program, večerné posedenie pri vatre s hudbou a pesničkami...
Turisti sa na Čuntavu schádzali z rôznych smerov už od predpoludňajších hodín (organizovaní turisti z Dobšinej a Rožňavy mali počas túry zabezpečený aj bezplatný vstup do Dobšinskej ľadovej jaskyne, my, Levičania, sme sa k nim po výstupe po žltej značke od parkoviska pri Dobšinskej ľadovej jaskyni pripojili na Nižnej záhrade), zaregistrovali svoju účasť podpisom do účastníckej listiny i do Pamätnej knihy, a za zvukov ľudových piesní v podaní prítomnej kapely a za družnej debaty so známymi, ale aj s tými, ktorí sa tu spoznávali a spoznali, im po túre dobre padol výborný guláš i čapované pivo.Osláv sa zúčastnili nielen členovia KST Dobšiná, ale aj mnoho ďalších Dobšinčanov, podporiť a popriať veľa ďalších úspechov prišli aj turisti zo spriatelených klubov – KST Volovec a KST Elán z Rožňavy a ďalší turisti, ktorí sa pridali k oslavujúcim samostatným a individuálnym výstupom na Čuntavu. Oslavy začali príhovorom toho najpovolanejšieho – predseda KST Dobšiná Gejza Plichta privítal účastníkov a krátkym prierezom histórie klubu oboznámil účastníkov o jeho 90 ročnej činnosti. Osláv sa zúčastnili aj predstavitelia mesta Dobšiná, zástupca výkonného výboru KST Štefan Kuiš, ktorý pozdravil účastníkov zrazu a odovzdal ocenenia (strieborný odznak KST) dobšinským turistom Gejzovi Plichtovi (predseda KST), Igorovi Matejzelovi (technik na chate Rita) a Michalovi Fundjovi (vedúci pre zimnú turistiku). Odovzdal aj ďalšie ďakovné listy a plakety (jedným z ocenených bol aj Ladislav Székely z KST Elán Rožnava, známy aj zo stránky Maj Gemer, kde často informuje o turistických aktivitách a futbalových zápasoch v okrese Rožňava). Klubu zagratuloval, ocenil jeho prácu a poprial veľa úspechov prítomný primátor mesta Dobšiná Karol Horník, predseda Regionálnej rady KST v Rožňave a zároveň predseda KST Elán Martin Markušovský a ďalší prítomní.
Po slávnostnom otvorení sa šťastlivci tešili z cien v tombole, ktoré im vylosoval popredný slovenský horolezec, známy aj z viacerých významných výstupov na himalájske osemtisícovky, dobšinský rodák Ľudovít Záhoranský. Počas rôznych športových zápolení (čo všetko bolo pripravené je na jednej z priložených fotografií) sa deti mohli povoziť a dospelí si aj zajazdiť na koňoch z Ranča pod Ostrou skalou. Večer pre skalných, ktorí sa po prenocovaní na chate Rita či vo vlastných stanoch zúčastnili aj druhého dňa osláv, vyvrcholil zapálením vatry a pohodovým posedením pri hudbe, pesničkách a debatách. Ráno na druhý deň (v nedeľu), kto mal chuť, mohol vystúpiť na Ondrejisko a pokochať sa krásnym výhľadom, alebo len tak si hovieť v krásnej prírode, či dopovedať si večer rozdebatované témy.Oslavy sa skončili, ale úspešná činnosť bude určite naďalej pokračovať. Prajeme KST Dobšiná ešte veľa ďalších priaznivých rokov, nech sa im naďalej darí a nech svojou činnosťou tešia čoraz viac turistov a návštevníkov našej krásnej prírody!
Text a foto: Marta Mikitová
{gallery}sport/turistika/cuntava/90{/gallery}
{jcomments on}

































História organizovanej turistiky v Dobšinej sa začala datovať od roku 1922, kedy bol v meste založený "Klub československých turistov". Od samého začiatku bola jeho činnosť veľmi bohatá i zásluhou jeho predsedu Žigmunda Tratnera, ktorý vo funkcii predsedu vytrval až do roku 1936. Okrem turistických vychádzok to bola predovšetkým činnosť značkárska, ktorá sa vykonávala každú nedeľu dovtedy, kým celé okolie nebolo vyznačené turistickými značkami. Členovia turistického klubu s veľkým elánom propagovali Dobšinskú ľadovú jaskyňu, a to vo forme vydávania pohľadníc a rôzneho propagačného materiálu. Popri turistike sa dostávala stále viac do povedomia aj lyžiarska činnosť a v roku 1932 sa
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-