Skúste si predstaviť, že váš manžel má narodeniny a je na vás, ako správnej manželke, čo mu za darček pripravíte. Za tie roky, čo ste spolu ich bolo zrejme neúrekom. Niekto si povie: dala som mu deti, čo iné a krajšie môže byť? Preto je každému ťažko niečo nové vymýšľať, a ešte také, aby to nebol vecný darček, ale skôr niečo nehmotné, čo sa v mysli človeka dlho udrží a na čo sa dlho príjemne spomína.jazde. Váš spolujazdec však stále rozmýšľa, či jeho manželka mu povedala všetko naozaj tak, ako to včera od nej počul. K jeho 45. narodeninám mu nekúpila nič hmotného, ale polhodinový let malým lietadlom ponad rodný kraj. Keď ho však zaviezla až takmer k malému bielo-červenému lietadielku, ktoré s pilotom už na neho čakalo, uvedomil si čistú pravdu. Niekomu pri tom prudko stúpne adrenalín, niekto sa možno usmeje s ústami doširoka. V jubilujúcom manželovi, nazvime ho napríklad Jaroslav, to vyvolalo radostný pocit. Vždy mal záujem sa raz povoziť malým lietadlom, preletieť ponad rodnú obec, či sa pozrieť z výšky ako to v tomto údolí vyzerá. Preto si rád sadol do lietadla, v ktorom ho už privítal pilot Miši, ako ho známi prezývajú. Sám v očakávaní naplnenia tohto darčeka, ktorý pre neho, ako pasažiera, vymyslela jeho manželka s dcérkou Barborkou. Na dlhé reči nebol čas, počasie ideálne na lietanie, aj na krásny pohľad na Štítnickú dolinu, ktorú po krátkom vzlietnutí sledujú pod sebou. Keď spoznávajú strechy domov jednej dediny za druhou, preletia i nad Čiernou Lehotou a skúsia si i nenáročný obrat.
Odmenený Jaro zažil nevšedný pocit, ktorý označil ako niečo úžasné, čo doteraz ešte nezažil. Obraz pod ním dostal nevšedné kontúry a oči zrazu videli to, čo sa nenaskytne každému. Keď lietadlo nabralo kurz nad jeho rodný dom a záhradu - uvidel niečo, čo mu ešte viac zvýraznilo tento nevšedný pocit. V ich záhrade na zemi leží čosi veľké a biele. To jeho dcéra vyšla ráno do záhrady a rozprestrela veľké biele srdce, ktoré deň predtým vystrihli z plachty a kývala ostošesť. Takmer ani nestihne jej otec v lietadle nasmerovať objektív fotoaparátu, aby túto udalosť zvečnil pre svoju rodinu.
Stihol zachytiť aj iné pohľady, a tak vám ich dnes ponúkame, aby ste sa aj vy pokochali nevšednými pohľadmi z vtáčej perspektívy na prírodu a obce Štítnickej doliny. Možno sa rozhodnete aj vy takto odmeniť svojho najbližšieho, alebo možno aj seba, a vyskúšate si prelet malým lietadielkom ponad svoju rodnú obec, či iné vám blízke miesta. Želám vám príjemné počasie a ešte príjemnejší let s pilotom Mišim, aspoň taký, ako ho mal pred pár dňami pán Jaroslav z horného Gemera. Cesta z Tornale domov iste nemusela byť vyplnená prehrávaním hudby v aute. Naviac, keď si obdarený manžel dobrovoľne predĺžil polhodinový len na takmer 50 minútový.
Páčil by sa Vám takýto nevšedný darček k narodeninám? Odporúčam vám pozrieť si jednu z nových stránok na Gemeri na adrese: www.podsizalietat.sk a svet je na pár chvíľ celkom váš. Možno zaberie aj na vás.
Ondrej Doboš
Foto:
{gallery}volnycas/lietanie{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.