Kto by nepoznal chuť a vôňu, ktorou dráždi naše zmysly Vladimír Lišuch, alebo pokiaľ chcete Vlado, ako ho v obci Gemerská Poloma poznáme? Kysnuté koláče – droždie, cukor, vlažné mlieko... - cesto, ktoré sa správa ako keby malo v sebe život, a práve to tvorí neoddeliteľnú súčasť bytia nášho rodáka. Túto „záhadu“ nám, milí čitatelia, predstaví človek, ktorý dnes pootvorí dvere do svojej dielničky šikovných rúk a zároveň sa spoločne prenesieme do „výrobne“ polomských koláčov, ktoré sú preslávené i mimo hraníc našej obce, ba i Slovenska, a tak sa môžeme tešiť aj my, že „ochutnáme“ z preslávených dobrôt nášho rodáka.Vypracovanie správneho cesta vyžaduje čas, trpezlivosť, pozornosť a myslím, že celý úkon je veľmi potrebné pozorovať, aby výsledok bol podľa našich predstáv. Vo Vašom prípade, to ináč nebude, ale predsa domáce gazdinky sú zvyknuté na menšie množstvá a Vy musíte pracovať s oveľa väčšou hmotou, veď napokon ako som v úvode napísala, kysnuté cesto sa správa ako živý materiál. Ako si s tým poradíte?
Záprava, ručné miesenie ďalej vyštikovať, vyváläť, plniť, krutiť a piecť – veľmi zjednodušený postup. Všetko potrebuje svoj čas. So všetkým je potrebné „pohrať sa“, cítiť to v rukách, mať v oku a najviac je potrebné vkladať lásku k tejto činnosti. Naposledy sme robili koláče z 50 kg múky, ale na takú svadbu sme zaprávali aj z
Kto Vás naučil, že s kysnutým cestom je potrebné „pohrať sa“, aby výsledný produkt bol nielen chuťovo, ale aj vzhľadovo použiteľný?
Je veľmi dôležité, ako si už poznamenala, že kysnuté cesto potrebuje všetky zmysly – je závislé od rôznych okolností, napr. kvality múky, droždia..., a práve z tohto dôvodu si potrebný materiál nakupujem sám, aby som predišiel prípadným komplikáciám. Prvýkrát mi pec učarovala v ranom detstve, ešte za čias kedy som navštevoval materskú školu. Tu som skúšal prvé koláčiky z plastelíny, beräce, vrkoče... Tiež musím spomenúť susedovu pec na pečenie chleba, ktorá mi učarovala natoľko, že i dnes mám na ňu živé spomienky v podobe nezabudnuteľnej vône, ktorá sa z nej šírila pri pečení chleba.
Svadobné koláče, koláče na hodovanie a iné príležitosti – aké druhy kysnutých ciest pripravujete (tučné cesto, jemné cesto, vyprážané cesto, slané cesto) a čím všetkým ich plníte a zároveň, ktoré sú najviac žiadané?
Pečieme klasické polomské koláče tzv. rošťky, beräce, kačky, štedrák, kúchen, bogáče. Plnky? Ako si kto zažiada – orechy, mak, tvaroh, lekvár, kakao, kokos, ďatle, figy, ale aj rôzne ovocie – brusnice, čučoriedky, jahody, proste kto na aké má chuť.
Rád rozmaznávate najbližších príbuzných svojimi sladkými, možno aj slanými dobrotami, alebo ako to zvyčajne býva pre domácich: “...čo ostane to Zuzane a čo zvýši to Mariši... ?
Snažím sa každému vyhovieť podľa jeho priania a samozrejme, že moji „kolegovia“ chodia aj s deťmi, preto mám pre ne zvlášť slabosť a upečiem aj netradičné, ako sú sladké pagáče, ktoré sú síce plnené škvarkami, ale sú na sladko aj s posýpkou kryštálového cukru.
Ešte dnes mám v živej pamäti Vaše televízne vystúpenie v relácii Kurnik šopa holubník s Oldom Hlaváčkom. Ako si na to spomínate?
Mám na to veľmi milé spomienky a všimol som si, že poniektorí moji kamaráti Polomci boli veľmi všímaví, lebo si všimli aj nejaké nezrovnalosti. Pravda je taká, že počas nakrúcania je potrebné čo to vynechať a hlavne zaranžovať, čo sa potom môže javiť ako chyba alebo neskutočné, odlišné od reality. Ale myslím si, že to vôbec neprekáža, nakoľko každý, kto sa venuje pečeniu pozná zákonitosti správneho koláča, ktoré bolo potrebné zachovať a tí ostatní ma potešili, že si ma pozreli aj v televízii.
Rady dobre mienené pre gazdinky - čitateľky našich novín, môžeme prezradiť?
Každému rád osobne poradím, ale predsa niečo – aby nám koláč nepraskol počas pečenia, musíme mu dať na pekáči dostatok priestoru tak, aby sa jeho okraje nedotýkali bokov plechu. Príliš veľa cukru spôsobí, že pri pečení môže dôjsť k jeho prasknutiu. Ďalším mojím postrehom je krájanie samotného výrobku, ktorý je dobre krájať až na druhý deň (povrch koláča nebude praskať, ani sa deformovať). Moja zásada je: koľko múky, toľko plnky (1:1).
Je nejaký produkt, ktorý ste ešte nevyskúšali, alebo by ste radi mali vo svojom receptári a nie a nie sa k nemu dostať?
Nie, pečiem to čo chcem, iné ma neláka (úsmev).
Na záver jednoduchá otázka – čo pre Vás znamená folklór, čo koláče a čo kostol, či krosná?
Odpoveď je jednoduchá, všetko tvorí jeden celok, ktorý mi súčasne umožňuje relax a vyrovnanie, pretože sa navzájom dopĺňajú tak ako naše pečenie koláčov okorenené spevom, humorom, dobrou náladou a pocitom naplnenia spokojnosti.
Domáce kysnuté koláče v našej obci nájdeme temer v každej domácnosti. Nikdy nezabudnem na naše staré mamky, pre ktoré kysnutý koláč bol neodmysliteľnou súčasťou každého sviatku, či veselia. Krásne voňavo-šteklivé nedeľné stoly zakryté vyšívaným obrúskom/pärtkom ukrývali beräce, rošťky našich starých mám. Vladimír Lišuch povýšil polomské koláče na kráľovské hody najmaškrtnejších jazýčkov v rôznych kútoch Slovenska, ale aj všade tam, kde máme blízkych, za hranicami našej vlasti (Anglicko, Rakúsko, Holandsko, Česko, Maďarsko). Prajeme mu, aby ho sily neopúšťali a ako sám povedal, kvalitu práce ľudských rúk jeho pomocníkov nedokáže odmeniť zlatom, preto im vyslovuje veľké ĎAKUJEM, tak aj naša redakcia vyslovuje ďakujem za jeho čas, ktorý si vyhradil pre naše stretnutie pri slove.
Zhovárala sa D. Červenáková
{gallery}volnycas/pecenie/lisuch{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.