Vypracovanie správneho cesta vyžaduje čas, trpezlivosť, pozornosť a myslím, že celý úkon je veľmi potrebné pozorovať, aby výsledok bol podľa našich predstáv. Vo Vašom prípade, to ináč nebude, ale predsa domáce gazdinky sú zvyknuté na menšie množstvá a Vy musíte pracovať s oveľa väčšou hmotou, veď napokon ako som v úvode napísala, kysnuté cesto sa správa ako živý materiál. Ako si s tým poradíte?

Záprava, ručné miesenie ďalej vyštikovať, vyváläť, plniť, krutiť a piecť – veľmi zjednodušený postup. Všetko potrebuje svoj čas. So všetkým je potrebné „pohrať sa“, cítiť to v rukách, mať v oku a najviac je potrebné vkladať lásku k tejto činnosti. Naposledy sme robili koláče z 50 kg múky, ale na takú svadbu sme zaprávali aj z
Kto Vás naučil, že s kysnutým cestom je potrebné „pohrať sa“, aby výsledný produkt bol nielen chuťovo, ale aj vzhľadovo použiteľný?
Je veľmi dôležité, ako si už poznamenala, že kysnuté cesto potrebuje všetky zmysly – je závislé od rôznych okolností, napr. kvality múky, droždia..., a práve z tohto dôvodu si potrebný materiál nakupujem sám, aby som predišiel prípadným komplikáciám. Prvýkrát mi pec učarovala v ranom detstve, ešte za čias kedy som navštevoval materskú školu. Tu som skúšal prvé koláčiky z plastelíny, beräce, vrkoče... Tiež musím spomenúť susedovu pec na pečenie chleba, ktorá mi učarovala natoľko, že i dnes mám na ňu živé spomienky v podobe nezabudnuteľnej vône, ktorá sa z nej šírila pri pečení chleba.
Svadobné koláče, koláče na hodovanie a iné príležitosti – aké druhy kysnutých ciest pripravujete (tučné cesto, jemné cesto, vyprážané cesto, slané cesto) a čím všetkým ich plníte a zároveň, ktoré sú najviac žiadané?
Pečieme klasické polomské koláče tzv. rošťky, beräce, kačky, štedrák, kúchen, bogáče. Plnky? Ako si kto zažiada – orechy, mak, tvaroh, lekvár, kakao, kokos, ďatle, figy, ale aj rôzne ovocie – brusnice, čučoriedky, jahody, proste kto na aké má chuť.
Rád rozmaznávate najbližších príbuzných svojimi sladkými, možno aj slanými dobrotami, alebo ako to zvyčajne býva pre domácich: “...čo ostane to Zuzane a čo zvýši to Mariši... ?
Snažím sa každému vyhovieť podľa jeho priania a samozrejme, že moji „kolegovia“ chodia aj s deťmi, preto mám pre ne zvlášť slabosť a upečiem aj netradičné, ako sú sladké pagáče, ktoré sú síce plnené škvarkami, ale sú na sladko aj s posýpkou kryštálového cukru.
Ešte dnes mám v živej pamäti Vaše televízne vystúpenie v relácii Kurnik šopa holubník s Oldom Hlaváčkom. Ako si na to spomínate?

Mám na to veľmi milé spomienky a všimol som si, že poniektorí moji kamaráti Polomci boli veľmi všímaví, lebo si všimli aj nejaké nezrovnalosti. Pravda je taká, že počas nakrúcania je potrebné čo to vynechať a hlavne zaranžovať, čo sa potom môže javiť ako chyba alebo neskutočné, odlišné od reality. Ale myslím si, že to vôbec neprekáža, nakoľko každý, kto sa venuje pečeniu pozná zákonitosti správneho koláča, ktoré bolo potrebné zachovať a tí ostatní ma potešili, že si ma pozreli aj v televízii.
Rady dobre mienené pre gazdinky - čitateľky našich novín, môžeme prezradiť?
Každému rád osobne poradím, ale predsa niečo – aby nám koláč nepraskol počas pečenia, musíme mu dať na pekáči dostatok priestoru tak, aby sa jeho okraje nedotýkali bokov plechu. Príliš veľa cukru spôsobí, že pri pečení môže dôjsť k jeho prasknutiu. Ďalším mojím postrehom je krájanie samotného výrobku, ktorý je dobre krájať až na druhý deň (povrch koláča nebude praskať, ani sa deformovať). Moja zásada je: koľko múky, toľko plnky (1:1).
Je nejaký produkt, ktorý ste ešte nevyskúšali, alebo by ste radi mali vo svojom receptári a nie a nie sa k nemu dostať?
Nie, pečiem to čo chcem, iné ma neláka (úsmev).
Na záver jednoduchá otázka – čo pre Vás znamená folklór, čo koláče a čo kostol, či krosná?
Odpoveď je jednoduchá, všetko tvorí jeden celok, ktorý mi súčasne umožňuje relax a vyrovnanie, pretože sa navzájom dopĺňajú tak ako naše pečenie koláčov okorenené spevom, humorom, dobrou náladou a pocitom naplnenia spokojnosti.
Domáce kysnuté koláče v našej obci nájdeme temer v každej domácnosti. Nikdy nezabudnem na naše staré mamky, pre ktoré kysnutý koláč bol neodmysliteľnou súčasťou každého sviatku, či veselia. Krásne voňavo-šteklivé nedeľné stoly zakryté vyšívaným obrúskom/pärtkom ukrývali beräce, rošťky našich starých mám. Vladimír Lišuch povýšil polomské koláče na kráľovské hody najmaškrtnejších jazýčkov v rôznych kútoch Slovenska, ale aj všade tam, kde máme blízkych, za hranicami našej vlasti (Anglicko, Rakúsko, Holandsko, Česko, Maďarsko). Prajeme mu, aby ho sily neopúšťali a ako sám povedal, kvalitu práce ľudských rúk jeho pomocníkov nedokáže odmeniť zlatom, preto im vyslovuje veľké ĎAKUJEM, tak aj naša redakcia vyslovuje ďakujem za jeho čas, ktorý si vyhradil pre naše stretnutie pri slove.
Zhovárala sa D. Červenáková
{gallery}volnycas/pecenie/lisuch{/gallery}
{jcomments on}

































Kto by nepoznal chuť a vôňu, ktorou dráždi naše zmysly Vladimír Lišuch, alebo pokiaľ chcete Vlado, ako ho v obci Gemerská Poloma poznáme? Kysnuté koláče – droždie, cukor, vlažné mlieko... - cesto, ktoré sa správa ako keby malo v sebe život, a práve to tvorí neoddeliteľnú súčasť bytia nášho rodáka. Túto „záhadu“ nám, milí čitatelia, predstaví človek, ktorý dnes pootvorí dvere do svojej dielničky šikovných rúk a zároveň sa spoločne prenesieme do „výrobne“ polomských koláčov, ktoré sú preslávené i mimo hraníc našej obce, ba i Slovenska, a tak sa môžeme tešiť aj my, že „ochutnáme“ z preslávených dobrôt nášho rodáka.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-