V piatok 26. apríla 2013 som sa na Námestí baníkov v Rožňave stretol s poslancom mestského zastupiteľstva a podpredsedom komisie cestovného ruchu a regionálneho rozvoja p. Cyrilom Motykom, ktorý ma počas neformálneho rozhovoru pozval na akciu poriadanú združením Krasturist na Zádielsky salaš. Hoci sme na akciu dorazili po oficiálnom otvorení, milo nás prekvapilo prostredie, nakoľko som Zádielsky salaš pri cestách do Košíc, alebo Moldavy vnímal ako opustené miesto potom všetkom, ako ostali opustené, resp. zrušené všetky vinice, ktoré za socializmu lemovali cestu od Hrhova až po Moldavu nad Bodvou. Na Zádielskom salaši nás vítala ľudová hudba a vôňa gulášu, lacipečene a zabíjačky. Nechýbal stánok s dobrým vínkom a neodmysliteľnými výrobkami z mangalice – slanina, oškvarky, klobásy a šunka. V krátkom programe vystúpila aj spevácka skupina VOX COLUMBELLAE, ktorá okrem piesní v maďarskom jazyku prekvapila aj krásnym podaním hymnickej piesne „Aká si mi krásna ty rodná zem moja“. Ochutnali sme ponúkané špeciality, zapili ich dobrým vínkom a spokojní so skvelým zážitkom sme sa vrátili domov.
Najväčšie a najtypickejšie krasové územie v strednej Európe, akým je Slovenský kras spolu s Aggtelekským krasom je známe sústavou náhorných planín oddelených hlbokými údoliami, bohatstvom podzemných a povrchových krasových javov. V Slovenskom Krase od Turnianskeho hradu po Silickú Jablonicu sa nachádza úzka dolina Turnianského potoka uzatvorená Dolným vrchom a Horným vrchom. Strmé južné stráne Horného vrchu od takmer holých vápencových brál po mierne svahy s ílovitou kamenistou pôdou už aspoň tisíc rokov sú domovom hlavne na pestovanie viniča, ale aj ovocia rôzneho druhu. Podľa jestvujúcich oficiálnych štatistických údajov zo 16. storočia a z neskoršieho obdobia toto malé územie Turnianskej župy bolo významným producentom vína na území dnešného Slovenska. Už v 13. storočí (odkedy sú prvé písomné záznamy) tunajšie usadlosti boli významné a rozvinuté, ba dokonca bolo tu aj letné kráľovské sídlo (Hrhov – Palota). Tak ako v dávnej minulosti chutilo tunajšie víno kráľom, tak aj v nedávnej minulosti tento božský mok chutil významným osobám politického a hospodárskeho života, veď nejeden z nich z Budapešti či z Viedne vlastnil vinice v tomto regióne. Terroir tunajšieho územia (podnebie, pôda, krajina) predurčujú, že tunajšie vína sú jedinečné. Za vyslovene vysokohodnotné sa považujú pôdy tvorené zvetranou bridlicou a ílovité pôdy s prímesou úlomkov vápencových skál. Mikroklíma (teplota, slnečné žiarenie a vlhkosť prostredia) so správnym spôsobom pestovania dávajú tunajším vínam jedinečný chrakter, preto v minulosti tunajšie vína vždy konkurovali tokajským vínam v miestach ich hlavného odbytu (kúpeľné, panské a administratívne sídla). Kým v dávnej minulosti v tomto vinárskom raji sa dorábali len biele vína, v posledných desaťročiach sa udomácmili aj modré odrody, z ktorých správnou technológiou vyrobené červené vína sú ako z iného sveta. Intenzita farby, extraktnosť, tanín a kyseliny sa v nich nachádzajú v takej koncentrácii, ako v žiadnej inej oblasti.
Dôležité je uvedomiť si, že vína, u nás produkované, nie sú produktom súhry hrozna a chémie, ale súhrou terroiru tunajšej lokality a poctivého vinohradníka – vinára.
Ing. Milan Kupčo
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.