A mne dnes ide práve o to meno, ktoré je v správe uvedené na záver textu – Dr. Štefan Burčo. Štefana som spoznal ešte za môjho pôsobenia v Rožňave pred vyše 30 rokmi. Už vtedy sa prejavil ako ambiciózny absolvent vysokej školy s mimoriadnym záujmom o výtvarné umenie. Po rokoch jeho záujem prerástol až tak ďaleko, že dnes ho poznáme ako umelca a ako odborníka, ktorý sa prejavuje aj medzi filatelistami, najmä vypracovaním umeleckých návrhov rôznych príležitostných pečiatok a obálok. Povedzme si niečo bližšie o ňom.
Štefan Burčo, pedagóg, výtvarník, cestovateľ, filatelista sa narodil 16.7.1947 v Dobšinej. Absolvent Pedagogickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, odbor výtvarná výchova pod vedením akademických maliarov J. Háka, Š. Hapáka, A. Gaja a I. Šafranka (1969). Doktorát z pedagogiky, psychológie a estetiky získal v roku 1984. Od roku 1969 pôsobil ako vedúci oddelenia estetiky v Okresnom dome pionierov a mládeže v Rožňave. V rokoch 1976-1990 ako riaditeľ tohto mimoškolského výchovno-vzdelávacieho zariadenia sa zaslúžil najmä o rozvoj telovýchovy, športu a turistiky, a to i založením TJ Elán.
Do odchodu do dôchodku v roku 2009 pôsobil i ako učiteľ a zástupca vedúceho odboru školstva v Rožňave. V tejto funkcii, najmä v spolupráci s Maticou slovenskou, inicioval čestné pomenovania škôl po významných osobnostiach Gemera. Z tohto obdobia je i jeho značná časť publikačnej činnosti, týkajúca sa pedagogiky, tvorivosti detí a regionálnej histórie (napr. Výpravy za poznaním, Malá vlastiveda povodia Slanej pre základné a stredné školy a i.). V oblasti výtvarnej tvorby sa venuje krajinomaľbe, ale najmä drobnej úžitkovej grafike. Je autorom desiatok návrhov na logá (napr. Nemocnica sv. Barbory v Rožňave), odznaky (zimné zrazy turistov), plagáty a ilustrácie (Vranová: Dvanásť mesiačikov). Viackrát samostatne vystavoval a na pedagogickom Chalupkovom Brezne získal najvyššie zlaté ocenenie. Je autorom návrhov na reliéf-medailón S. Tomášika na budove školy, reliéf Rozprávkové dedičstvo P. E. Dobšinského na budove Gemerskej knižnice v Rožňave. Jeho záľuba vo filatelii (pôsobil i ako funkcionár SZF) ho priviedla aj k navrhovaniu príležitostných poštových pečiatok. Medzi pozoruhodné patria najmä pečiatky k uvedeniu známok: Návšteva pápeža Jána Pavla II., P. Dobšinský, Kaštieľ Betliar, Muránska planina a i. Ako dlhoročný tajomník klubu turistov TJ Elán organizoval každoročné putovania po pohoriach Európy s výstupmi na najvyššie vrcholy. Doteraz spolu s rodinou precestoval takmer všetky štáty Európy. Za svoju činnosť bol viackrát ocenený rôznymi poctami a v roku 2009 i Cenou primátora mesta Rožňava - za významnú mimoškolskú pedagogicko-výchovnú prácu, za výtvarnú a grafickú návrhársku prácu, za rozvoj telovýchovného hnutia a filatelie v Rožňave. 
Maj Gemer
{jcomments on}
Umelecký vzťah Štefana Burča ku Gemeru sa prejavuje aj v jeho filatelistickej tvorbe Doporučený
Napísal(a) admin
Nedávno sa v slovenskej tlači objavila takáto správa: „Dňa 15. októbra 2010 vydá Slovenská pošta dve poštové známky. Známky sú vydané v tradičnej emisii „Ochrana prírody“ a námetom je Muránska planina. V deň uvedenia známky sa uskutoční inaugurácia pod záštitou Správy Národného parku Muránska planina, Slovenskej pošty – POFIS, Mikroregiónu Muránska planina a mesta Tisovec. V Informačnom stredisku národného parku v Muráni bude v používaní i príležitostná pečiatka a zvláštna obálka s prítlačou s motívom symbolov Muránskej planiny (Muránsky hrad, hradné bralo Cigánka, Lykovec muránsky). Autorom pečiatky a kresby na obálke je Dr. Štefan BURČO.
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.