Dnes vám s veľkou radosťou v našej rubrike predstavujem mladú študentku Maťku Tomášikovú, ktorá v súčasnosti žije v neďalekej obci, ale srdcom je vždy Polomka. Tak začína článok, ktorý sme našli na stránke Polomských novín, ktoré vychádzajú v Gemerskej Polome. Autorka v ňom ďalej uvádza: I keď pomenej navštevuje obecnú knižnicu, ale stále je našou čitateľkou a aktívne sa zapája do knižničných akcií. Vždy si rada prečíta naše Polomské noviny a z času na čas aj voľačím prispeje. Je neustále dobre naladená a každému rada ochotne pomôže. Možno si to ani neuvedomuje, ale na povolanie, ktorému sa zatiaľ ešte len „priúča“ je už teraz dobre nasmerovaná. Ako študentka má času pomenej, no predsa sa mi stihla pochváliť, že momentálne relaxuje, ako ináč, tvorivou činnosťou, ku ktorej ju priviedol moderný výdobytok dnešnej doby – internet. Občas sa aj mne minú myšlienky, a tak som Maťku nechala voľne rozprávať o jej novej záľube.o b r a z y z klincov
Už ako malá som obdarúvala svojich blízkych darčekmi, ktoré som sama vyrábala. Nielen z dôvodu, že som nemala peniaze, ale páčila sa mi už samotná činnosť niečo vyrobiť a tiež, že to, čo darujem je absolútny originál. Tento zvyk mi ostal dodnes. K vyrábaniu obrazov z klincov ma doviedla potreba sa nejakým spôsobom manuálne realizovať. Chcela som si nájsť činnosť, pri ktorej nemusím príliš rozmýšľať a popustím uzdu svojej fantázie. Na internete som našla tento jednoduchý návod, a tak som raz vyskúšala, čo z toho bude. Na prvý obraz som použila naozaj len čo som našla doma. S doskou ako podkladovým materiálom mi pomohol otec, samozrejme, aj veľkosť klincov mi vybral on. A ja som si už len našla prvý povrázok, ktorý sa mi zapáčil. Tento môj prvý obraz som venovala práve jemu. Ďalšie obrazy boli motívom podobné, stále som vytvárala srdiečka, avšak rôznych veľkostí, farieb.
Keď som sa osmelila skúšala som aj iné tvary - kvety, alebo písmená z ktorých som vytvárala nápisy. Pri takom náročnejšom obraze, kde pribijem niekoľko desiatok klincov si fakt oddýchnem a uvoľním sa. V budúcnosti by som chcela vylepšiť techniku s písmenami a skúsiť ešte komplikovanejšie motívy.
Väčšinou výber dreva nechávam na náhodu,
čo nájdem doma, to použijem. S opracovaním mi stále pomáha otec. Čo sa týka povrázku, používam špagáty, alebo vlny do ktorých vpletám kontrastujúcu bavlnku. Všetko vyberám podľa toho, čo si myslím, že by sa budúcemu majiteľovi páčilo, alebo to zladím podľa miestnosti, kde bude obraz bývať. Zvyknem tiež na zadnú stranu prilepiť nejaký citát či odkaz pre dotyčnú osobu, čím je darček ešte osobnejší a originálnejší.
Výrobu obrazu zvládne každý, kto vie v rukách držať kladivo a má aspoň kúsok trpezlivosti. Nepotrebujeme nič špeciálne - dosku, klince a nejaký povraz (vlna, špagát, povraz, niť). Postup je nasledovný: Na novinový papier si nakreslíme motív (srdiečko, hviezdu, písmená,...), vyznačíme si miesta, kde budeme pribíjať klince (každých 1; 1,5; 2 cm – podľa veľkosti obrazu), papier si prichytíme lepiacou páskou na dosku a začneme pribíjať klince. Dávame pozor, aby sme ich pribili rovno a približne do rovnakej hĺbky.
Dáme dole papier s nakresleným vzorom.
O jeden klinec si priviažeme povraz a náhodne s ním prechádzame okolo klincov, pričom vyplníme nakreslený motív. Na koniec nezabudnime urobiť opäť uzlík okolo klinca a obraz je hotový.
Zdá sa, že nie veľmi náročné a zároveň pekné, no zdanie môže klamať. Dozaista je potrebná istá dávka trpezlivosti, predstavivosti a tiež aj zručnosti. Prajeme našej Maťke nech sa jej v štúdiu darí, aby aj naďalej ostala dobrosrdečná a usmievavá ako ju poznáme. Už teraz sa teším na naše nové stretnutie v knižnici a prajeme len to, čo po čom sama túži. Do videnia Maťka v Polome.
D. Červenáková
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.