Výmoly a balvany na ceste umožňujú zjazdnosť len terénnymi vozidlami. Aj riadenie auta za pomoci servo-riadenia dá poriadne zabrať. Po takej namáhavej ceste nielen chvíľka oddychu je vítaná, ale žiada sa dlhší oddychový čas. Akceptuje ho fyziológia človeka.
Po dvoch hodinách oddychu Ečiho priatelia, poľovníci, vyšli do revíru, do dohodnutých lokalít. Jedni na postriežku, druhí si zvolili posliedku za zverou. Eči však zostal ležať na prični. Keď sa ho kolegovia pýtali - "a čo s Tebou, Ty nejdeš von?" - len tak ležérne odvetil: "potom, pozdejšie - Nejak sa mi nechce," odpovedal priateľom, "poležím si ešte, oddýchnem, som akýsi vyčerpaný". Vtedy ešte nikto netušil, že Eči "vždy fígle zbiera".
Možno ani nie pol hodiny po ich odchode sa Eči začal obliekať do poľovníckeho mundúra. "December bol už trochu chladný, treba sa obliecť teplejšie," povedal si len tak pre seba. Rozhodol sa, že sa pôjde pozrieť na teplú stráň planiny, situovanú k svojej rodnej obci Slavec. Zaumienil si vystriehnuť muflóna s prestreleným ľavým rohom, čo mu spôsobil poľovník Tomka z Dobšinej. Na túto zver mal tiež povolenku. No rovnako mohol byť úspešný aj na diviakov, či jeleniu zver.
Odmietol myšlienku "piršovať", aby zbytočne nezaniesol ľudský pach do revíru. Rozhodol sa pre postriežku. Položil na kameň dvojmo prehnutý nepremokavý plášť a usadil sa. Puška opretá o kolená bola na dosah v prípade použitia. Zapálená cigareta, zdá sa, že ešte aj dnes atribút jeho osoby, poslúžila nielen na zistenie smeru vetra, ale aj na podvedomú prípravu duševna, na očakávané poľovnícke vzrušenie. Ako vždy predtým, aj teraz cigareta chutila. Pôžitkársky z nej poťahoval. Smer dymu napovedal, že v prípade približovania sa zveri od Plešivca, má dobrý vietor.
Čakal pokojne, bez pohľadu na hodinky odhadol, že uplynula pol hodinka. Vtom zachytil voľným okom ohýbajúci sa ker borievky. Netušil, čo to mohlo spôsobiť - no najskôr to bude srnčia zver – pomyslel si. Plynúce sekundy intenzívneho pozorovania vydali tajomstvo neoddeliteľnej vlastnosti hmoty – pohybu. Spoza borievky, škrapového poľa, povedľa drienky, typickej drevine na planine, sa vynorili tuľce muflóna. Skúsený poľovník Eči si ho v okamihu "prečítal", zhodnotil. Možno je to ten, ktorý mu spôsobil niekoľko mučivých, bezsenných nocí. Lovný, do kruhu 360 stupňov zatočené rohy. Tak, to už hej!
Výstrel z guľovnice 7x64 bol presný. Aj keď sa hovorí, že muflón je na projektil "tvrdý", odolný, pri zásahu na krk to nemohlo inak skončiť. Zasiahnutý muflón sa skotúľal po skalnej stene. Eči si dobre uvedomil, čo by znamenalo dohľadávanie zveri na neschodných, príkrych svahoch planiny. Zručne ho vyvrhol, vložil do papuľky posledný hryz i zálomok na vstrelovú stranu. Zálomok pre strelca z borievky, zdobenej modrastými bobuľami, surovinou na výrobu borovičky, sa vynímal na takmer novom klobúku. Na bielu, sedlovú časť chrbáta položil nábojnicu voňajúcu spáleným pušným prachom a celé telo prikryl haluzím. Miesto zhasnutia, ktoré takmer korešpondovalo s nástrelom, mal zafixované v pamäti. Nemôže sa stať, že by po zavolaní kamarátov, za účelom prinesenia muflóna na chatu, nepotrafil.
Už po ceste na chatu začal spriadať figliarske plány, ako dobehnúť priateľov - poľovníkov. Keď prišiel na chatu, priložil do krbu niekoľko polien bukového dreva, vyzul sa a ľahol si na pričňu, akoby sa z nej za celé odpoludnie ani nepohol.
Zvečerievalo sa. Priatelia sa po jednom vracali na chatu. Každý mal fixne určenú svoju pričňu. Poskladali zo seba výstroj a výzbroj a nadväzovali postupne rozhovor, kto čo videl. Až potom ich napadlo spýtať sa Ečiho. "A čo Ty, takto si preležal celé odpoludnie? Vieš ako bolo vonku príjemne?" poznamenal jeden z nich. A furták Eči im dal za pravdu. "Viem, ako bolo vonku." "Ale veď si nebol ani na krok z chaty," poznamenal ďalší z priateľov. "A veru bol, aj som vystrelil a ešte som si stihol aj poležať," provokoval Eči svojich priateľov. "Azda len nie, Ty nás dozaista šiališ."
"Keď vás zavádzam, keď vás šialim," reaguje Eči, "tak dvaja poďte so mnou na dohľadávku." Neverili, no pre každý prípad išli s ním. Nad úlovkom naširoko roztvorené nielen oči pri svetle baterky, ale aj ústa priateľov dopísali tento nevšedný príbeh. Čo sa potom udialo na chate, domyslí si každý poľovník. Zbytočné popisovanie následného diania ušetrí riadky papiera. Gratuláciám a opisovaniu príbehu nebolo konca-kraja. Išlo o muflóna, ktorý spôsobil senzáciu.
Bodová hodnota trofeje s ôsmimi hlbokými ryhami na tulajkách uloveného muflóna bola stanovená na medzinárodnej výstave v Brne na 229,2 bodov. V tom čase to bola štvrtá najsilnejšia trofej na svete a prvá na Slovensku. Aj keď dĺžka rohov je len 889,6 cm, ich hrúbka v prvej tretine dĺžky - 24,8 cm je nevšedná. Takúto hrúbku nemá ani rekordná muflónia trofej. Nesmierna zvláštnosť. Nuž a fotografia rohov kapitálneho muflóna dopĺňa jedinečnosť tejto trofeje z Gemera. Nespadlo to samo od seba do lona. Stálo to veľa úsilia, námahy od prvých rokov introdukcie tohto druhu zveri na Plešivskú planinu. Úlovok a poľovnícky zálomok je odmenou za nevšednú starostlivosť o rozširovanie fauny planiny. Vďaka všetkým dlhoročným poľovníkom, ktorí boli pri genéze introdukcie muflónnej zveri na Plešivskej planine.
(Úryvok z knihy Ján Gallo: Poľovnícke zálomky z Gemera, Roven Rožňava, 1998)
MG-od

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-