Výmoly a balvany na ceste umožňujú zjazdnosť len terénnymi vozidlami. Aj riadenie auta za pomoci servo-riadenia dá poriadne zabrať. Po takej namáhavej ceste nielen chvíľka oddychu je vítaná, ale žiada sa dlhší oddychový čas. Akceptuje ho fyziológia človeka.
Po dvoch hodinách oddychu Ečiho priatelia, poľovníci, vyšli do revíru, do dohodnutých lokalít. Jedni na postriežku, druhí si zvolili posliedku za zverou. Eči však zostal ležať na prični. Keď sa ho kolegovia pýtali - "a čo s Tebou, Ty nejdeš von?" - len tak ležérne odvetil: "potom, pozdejšie - Nejak sa mi nechce," odpovedal priateľom, "poležím si ešte, oddýchnem, som akýsi vyčerpaný". Vtedy ešte nikto netušil, že Eči "vždy fígle zbiera".
Možno ani nie pol hodiny po ich odchode sa Eči začal obliekať do poľovníckeho mundúra. "December bol už trochu chladný, treba sa obliecť teplejšie," povedal si len tak pre seba. Rozhodol sa, že sa pôjde pozrieť na teplú stráň planiny, situovanú k svojej rodnej obci Slavec. Zaumienil si vystriehnuť muflóna s prestreleným ľavým rohom, čo mu spôsobil poľovník Tomka z Dobšinej. Na túto zver mal tiež povolenku. No rovnako mohol byť úspešný aj na diviakov, či jeleniu zver.
Odmietol myšlienku "piršovať", aby zbytočne nezaniesol ľudský pach do revíru. Rozhodol sa pre postriežku. Položil na kameň dvojmo prehnutý nepremokavý plášť a usadil sa. Puška opretá o kolená bola na dosah v prípade použitia. Zapálená cigareta, zdá sa, že ešte aj dnes atribút jeho osoby, poslúžila nielen na zistenie smeru vetra, ale aj na podvedomú prípravu duševna, na očakávané poľovnícke vzrušenie. Ako vždy predtým, aj teraz cigareta chutila. Pôžitkársky z nej poťahoval. Smer dymu napovedal, že v prípade približovania sa zveri od Plešivca, má dobrý vietor.
Čakal pokojne, bez pohľadu na hodinky odhadol, že uplynula pol hodinka. Vtom zachytil voľným okom ohýbajúci sa ker borievky. Netušil, čo to mohlo spôsobiť - no najskôr to bude srnčia zver – pomyslel si. Plynúce sekundy intenzívneho pozorovania vydali tajomstvo neoddeliteľnej vlastnosti hmoty – pohybu. Spoza borievky, škrapového poľa, povedľa drienky, typickej drevine na planine, sa vynorili tuľce muflóna. Skúsený poľovník Eči si ho v okamihu "prečítal", zhodnotil. Možno je to ten, ktorý mu spôsobil niekoľko mučivých, bezsenných nocí. Lovný, do kruhu 360 stupňov zatočené rohy. Tak, to už hej!
Výstrel z guľovnice 7x64 bol presný. Aj keď sa hovorí, že muflón je na projektil "tvrdý", odolný, pri zásahu na krk to nemohlo inak skončiť. Zasiahnutý muflón sa skotúľal po skalnej stene. Eči si dobre uvedomil, čo by znamenalo dohľadávanie zveri na neschodných, príkrych svahoch planiny. Zručne ho vyvrhol, vložil do papuľky posledný hryz i zálomok na vstrelovú stranu. Zálomok pre strelca z borievky, zdobenej modrastými bobuľami, surovinou na výrobu borovičky, sa vynímal na takmer novom klobúku. Na bielu, sedlovú časť chrbáta položil nábojnicu voňajúcu spáleným pušným prachom a celé telo prikryl haluzím. Miesto zhasnutia, ktoré takmer korešpondovalo s nástrelom, mal zafixované v pamäti. Nemôže sa stať, že by po zavolaní kamarátov, za účelom prinesenia muflóna na chatu, nepotrafil.
Už po ceste na chatu začal spriadať figliarske plány, ako dobehnúť priateľov - poľovníkov. Keď prišiel na chatu, priložil do krbu niekoľko polien bukového dreva, vyzul sa a ľahol si na pričňu, akoby sa z nej za celé odpoludnie ani nepohol.
Zvečerievalo sa. Priatelia sa po jednom vracali na chatu. Každý mal fixne určenú svoju pričňu. Poskladali zo seba výstroj a výzbroj a nadväzovali postupne rozhovor, kto čo videl. Až potom ich napadlo spýtať sa Ečiho. "A čo Ty, takto si preležal celé odpoludnie? Vieš ako bolo vonku príjemne?" poznamenal jeden z nich. A furták Eči im dal za pravdu. "Viem, ako bolo vonku." "Ale veď si nebol ani na krok z chaty," poznamenal ďalší z priateľov. "A veru bol, aj som vystrelil a ešte som si stihol aj poležať," provokoval Eči svojich priateľov. "Azda len nie, Ty nás dozaista šiališ."
"Keď vás zavádzam, keď vás šialim," reaguje Eči, "tak dvaja poďte so mnou na dohľadávku." Neverili, no pre každý prípad išli s ním. Nad úlovkom naširoko roztvorené nielen oči pri svetle baterky, ale aj ústa priateľov dopísali tento nevšedný príbeh. Čo sa potom udialo na chate, domyslí si každý poľovník. Zbytočné popisovanie následného diania ušetrí riadky papiera. Gratuláciám a opisovaniu príbehu nebolo konca-kraja. Išlo o muflóna, ktorý spôsobil senzáciu.
Bodová hodnota trofeje s ôsmimi hlbokými ryhami na tulajkách uloveného muflóna bola stanovená na medzinárodnej výstave v Brne na 229,2 bodov. V tom čase to bola štvrtá najsilnejšia trofej na svete a prvá na Slovensku. Aj keď dĺžka rohov je len 889,6 cm, ich hrúbka v prvej tretine dĺžky - 24,8 cm je nevšedná. Takúto hrúbku nemá ani rekordná muflónia trofej. Nesmierna zvláštnosť. Nuž a fotografia rohov kapitálneho muflóna dopĺňa jedinečnosť tejto trofeje z Gemera. Nespadlo to samo od seba do lona. Stálo to veľa úsilia, námahy od prvých rokov introdukcie tohto druhu zveri na Plešivskú planinu. Úlovok a poľovnícky zálomok je odmenou za nevšednú starostlivosť o rozširovanie fauny planiny. Vďaka všetkým dlhoročným poľovníkom, ktorí boli pri genéze introdukcie muflónnej zveri na Plešivskej planine.
(Úryvok z knihy Ján Gallo: Poľovnícke zálomky z Gemera, Roven Rožňava, 1998)
MG-od































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.