Obec Bartošovce má 730 obyvateľov a obecné zastupiteľstvo si činnosť kludu darcov vysoko cení a dokonca členom vyčlenili na obecnom úrade miestnosť, kde majú aj svoju pamätnú izbu. Aktívne spolupracujú s obdobnou organizáciou v Taliansku a v poľských Gorliciach.
Predseda KDK SČK pri príležitosti 100. výročia vzniku ČK na Slovensku k slávnostnému odberu pozval aj zakladateľov „Karpatskej kvapky krvi“, bývalého prezidenta SČK pána PaedDr. Milana Kručaja (bývalý reprezentant ČSR v plávaní a účastník finále na OH v Ríme v roku 1960) a jeho viceprezidenta JUDr. Jozefa Pupalu z Čierneho Potoka, okr. Rimavská Sobota, ktorý bol od roku 1990 dve volebné obdobia prvým predsedom Klubov darcov krvi na Slovensku, ktorých v tom čase bolo 22. Žiaľ, vďaka „politike SČK“ po roku 2001 Kluby darcov krvi zrušili a mohli existovať len ako ZO SČK, takže väčšina z nich zanikla.
V Bartošovciach prišlo darovať v tento deň 19 darcov z obce a blízkeho okolia, aj napriek chladnému počasiu – v noci snežilo a ráno vítal prvých darcov dážď. Z Bartošoviec to boli: Patrik Vojtek, Gabriel Herstek, Pavol Puchalík, Ľubomír Šináľ, Radoslav Novák, Martin Lazúr, Ľubo Horváth, Dušan Lenárt, Peter Lenárt, Agáta Jančušová, Tímea Cenká, Jozef Cenky, Ján Hudák. Z Hertníka: Iveta Nováková, Ondrej Novák, Martina Harčarufkova, Mária Kučíková, z Raslavíc Jančuk Lukáš. Z Osikova Beta Baniková.
Za pozornosť stojí, že ako vidieť zo zoznamu, darcovstvo je v tomto regióne rodinnou tradíciou. Napríklad Dušan Lenárt prišiel so synom Petrom a dcérkou Máriou Kušíkovou a Iveta a Ondrej Novákovci z Hertníka.
Po skončení odberu krvi predseda klubu pozval darcov na kávu a prehliadku klubovne na OcÚ v Bartošovciach, kde majú vystavené predmety a trofefeje, ktoré klub získal na súťažiach s družobnými organizáciami a kroniku klubu.
Ná záver len podotýkam, že v začiatočných ročníkoch sa odberov v poľských Gorliciach a Bardejove v rámci „Karpatskej kvapky krvi“ zúčastnili viacerí darcovia krvi i zo vzdialenejšieho okolia. Napríklad manželia Majoroszovci z Gemera, Ing. Alžbeta Pupalová s manželom, Slavomír Skalák z Tornale a dokonca manželia Gyermuszkovci z Maďarskej Kazincbarciky.
Ale o začiatko tejto akcie niekedy nabudúce.
Takže aj touto cestou patrí poďakovanie darcom aj organizátorom odberu krvi „Karpatská kvapka krvi“ v Bartošovciach.
Foto autor príspevku
JUDr. Jozef Pupala
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.