V ďalšej časti, bez nároku na odborné hodnotenie, dôkladnú analýzu a úplnosť, sa pokúsime predložiť prehľad o jednotlivých lokalitách výroby železa v predmetnej oblasti, doplneného dostupnými dobovými zobrazeniami jednotlivých prevádzok. Železo postupne od najstarších čias, až do súčasnosti, vyrábali najprv v jamových pieckach, neskôr v tzv. slovenských peciach, ďalšie zdokonaľovanie technológie jeho výroby predstavovali vysoké pece a nakoniec zdokonalené za použitia novšej, modernej technológie. Neoddeliteľným zariadením pri spracovávaní železného výťažku z pecí, boli hámre, ktorých hlavnou súčasťou bolo vykúvacie kladivo a ďalšími jeho časťami boli taviaca pec a nístej. Bola to dielňa na výrobu a spracovanie železa.
Prvé písomné údaje o jej existencii sú z roku 1344 zo stredovekého mesta Štítnik, ďalej zo Slavošoviec (r. 1367), Dobšinej (r. 1383) a Spišskej Novej Vsi (r. 1399). Na pohon dúchacích mechov a kladív využívali vodné koleso, preto sa tieto spravidla stavali v okolí riek či potokov. V priebehu dejín sa technológia výroby železa a používaných zariadení neustále menila v závislosti na novších poznatkoch, a tak je dnes pomerne problémom presne stanoviť, kedy boli šachtové piecky nahradené vylepšeným typom tzv. vyššej pece, alebo kedy boli slovenské pece nahradené vysokými pecami. Okrem toho, jednotlivé typy boli modifikované v závislosti od miestnych podmienok.
Jednými z najstarších, do súčasnosti pomerne zachovaných, sú vtesnané pece na výrobu železa z 11. – 12. storočia v Gemerskom Sade. Pece boli vtesnané do zeme, a to do umele vytvoreného terénneho stupňa. V areáli bolo zistených okolo 20 takýchto pecí. Ide o úplne zachovalé najstaršie pece na území Slovenska.

Znázornenie polohy obce Gemerský Sad, v území ktorej boli nájdené vtesnané pece

Vtesnané pece typu Imola z 11. – 12. storočia z Gemerského Sadu a zobrazenie práce pri takejto peci (zdroj: Mihok et. al. 2006)
Od 13. storočia začína ťažba železných rúd v oblasti Slovenského rudohoria narastať. Nasledujúce storočie bolo významné vznikom a rozvojom stredovekých miest, ktoré boli centrom remesiel, trhu a obchodu. Potreba rozvoja spôsobila, okrem iného, aj zvýšenú spotrebu železa a iných kovov. Výroba železa sa tak začínala realizovať v stále novších zariadeniach – v tzv. vyšších šachtových peciach. Približne od polovice 16. storočia sa začínajú v oblasti stavať väčšie pece so zvýšeným výkonom. Keďže tavenie železa bolo pre vtedajšiu situáciu významné, odrazil sa tento aspekt aj v umeleckej tvorbe. Tavenie železa, ale aj iná súvisiaca činnosť, je zobrazená na obraze Metercie z roku 1513, ktorý je umiestnený v rožňavskej katedrále. Takéto vyššie šachtové pece boli upravované podľa miestnych podmienok. Vznikli slovenské pece. Relatívne vysoká kvalita surového železa vyrábaného v neskorších slovenských peciach bola príčinou toho, že tieto existovali spolu aj s vysokými a skujňovacími pecami až do 19. storočia.
Znázornenie tavby železa v staršom type vyššej šachtovej peci na obraze Metercie z r. 1513
Šachtové pece, rovnako ako aj hámre, stavali v okolí riek a potokov, aby sa umožnilo využívanie vodnej energie na pohon zariadení. Výroba železa sa v tejto dobe postupe koncentrovala do údolí vodných tokov Slaná, Hnilec, Muráň, Štítnik, Bodva, Hornád a iných.
Vysoké pece sa značne rozšírili až v 16. storočí. Podľa údajov, uverejnených v práci Hermanna Ignaza Bidermanna „Das Eisenhütten – Gewerke in Ungarn“ z roku 1857, mala byť prvá vysoká pec v Uhorsku postavená v roku 1680 v Dobšinej staviteľom Danielom Fischerom. Otázka jej postavenia je dodnes otvorená a podľa novších výskumov je nereálna a prvá vysoká pec v Dobšinej bola postavená až v roku 1722.
Podľa protokolu, napísaného dňa 31. januára 1707 v Rožňave, ktorý spracovala železiarska komisia menovaná kniežaťom Františkom Rákoczim II., boli vtedy v Gemeri pece v týchto miestach: Muránska Dlhá Lúka, Revúca, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Lubeník, Jelšava, Ploské, Rákoš, Sása, Štítnik, Ochtiná, Slavošovce, Rožňava, Nižná Slaná, Betliar, Vlachovo, Veľká Poloma, Henckovce, Vyšná Slaná, Rejdová, Dobšiná, Drnava a Tisovec.
V čase, keď v rokoch 1804 – 1805 Bartholomeides spracovával súpis železiarní, boli v Gemeri vysoké pece v Tisovci, Hnúšti, Rimavskom Brezove, Revúcej, Betliari, Nižnej Slanej, Pohorelej, Červenej Skale a Dobšinej (2); slovenské pece boli v Drnave (4), Brzotíne (4), Slavci (2), Gombaseku (2), Plešivci (4), Kunovej Teplici (4), Štítniku (10), Ochtinej, Slavošovciach, Čiernej Lehote (2), Rejdovej, Vlachove (4), Gočove, Nižnej Slanej (2), Henckovciach, Gemerskej Polome (2), Muráni, Muránskej Dlhej Lúke (2), Revúcej (6), Revúčke (2), Mokrej Lúke (2), Revúckej Lehote (2), Lubeníku (4), Jelšave (2), Šiveticiach (2), Licinciach (2), Brusníku (3), Ploskom (2), Filieri, Hrlici (2), a v Hnúšti (2). Tieto výrobne vlastnilo 60 majiteľov (Frák 1973).
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-