V ďalšej časti, bez nároku na odborné hodnotenie, dôkladnú analýzu a úplnosť, sa pokúsime predložiť prehľad o jednotlivých lokalitách výroby železa v predmetnej oblasti, doplneného dostupnými dobovými zobrazeniami jednotlivých prevádzok. Železo postupne od najstarších čias, až do súčasnosti, vyrábali najprv v jamových pieckach, neskôr v tzv. slovenských peciach, ďalšie zdokonaľovanie technológie jeho výroby predstavovali vysoké pece a nakoniec zdokonalené za použitia novšej, modernej technológie. Neoddeliteľným zariadením pri spracovávaní železného výťažku z pecí, boli hámre, ktorých hlavnou súčasťou bolo vykúvacie kladivo a ďalšími jeho časťami boli taviaca pec a nístej. Bola to dielňa na výrobu a spracovanie železa.
Prvé písomné údaje o jej existencii sú z roku 1344 zo stredovekého mesta Štítnik, ďalej zo Slavošoviec (r. 1367), Dobšinej (r. 1383) a Spišskej Novej Vsi (r. 1399). Na pohon dúchacích mechov a kladív využívali vodné koleso, preto sa tieto spravidla stavali v okolí riek či potokov. V priebehu dejín sa technológia výroby železa a používaných zariadení neustále menila v závislosti na novších poznatkoch, a tak je dnes pomerne problémom presne stanoviť, kedy boli šachtové piecky nahradené vylepšeným typom tzv. vyššej pece, alebo kedy boli slovenské pece nahradené vysokými pecami. Okrem toho, jednotlivé typy boli modifikované v závislosti od miestnych podmienok.
Jednými z najstarších, do súčasnosti pomerne zachovaných, sú vtesnané pece na výrobu železa z 11. – 12. storočia v Gemerskom Sade. Pece boli vtesnané do zeme, a to do umele vytvoreného terénneho stupňa. V areáli bolo zistených okolo 20 takýchto pecí. Ide o úplne zachovalé najstaršie pece na území Slovenska.
Znázornenie polohy obce Gemerský Sad, v území ktorej boli nájdené vtesnané pece
Vtesnané pece typu Imola z 11. – 12. storočia z Gemerského Sadu a zobrazenie práce pri takejto peci (zdroj: Mihok et. al. 2006)
Od 13. storočia začína ťažba železných rúd v oblasti Slovenského rudohoria narastať. Nasledujúce storočie bolo významné vznikom a rozvojom stredovekých miest, ktoré boli centrom remesiel, trhu a obchodu. Potreba rozvoja spôsobila, okrem iného, aj zvýšenú spotrebu železa a iných kovov. Výroba železa sa tak začínala realizovať v stále novších zariadeniach – v tzv. vyšších šachtových peciach. Približne od polovice 16. storočia sa začínajú v oblasti stavať väčšie pece so zvýšeným výkonom. Keďže tavenie železa bolo pre vtedajšiu situáciu významné, odrazil sa tento aspekt aj v umeleckej tvorbe. Tavenie železa, ale aj iná súvisiaca činnosť, je zobrazená na obraze Metercie z roku 1513, ktorý je umiestnený v rožňavskej katedrále. Takéto vyššie šachtové pece boli upravované podľa miestnych podmienok. Vznikli slovenské pece. Relatívne vysoká kvalita surového železa vyrábaného v neskorších slovenských peciach bola príčinou toho, že tieto existovali spolu aj s vysokými a skujňovacími pecami až do 19. storočia.
Znázornenie tavby železa v staršom type vyššej šachtovej peci na obraze Metercie z r. 1513
Šachtové pece, rovnako ako aj hámre, stavali v okolí riek a potokov, aby sa umožnilo využívanie vodnej energie na pohon zariadení. Výroba železa sa v tejto dobe postupe koncentrovala do údolí vodných tokov Slaná, Hnilec, Muráň, Štítnik, Bodva, Hornád a iných.
Vysoké pece sa značne rozšírili až v 16. storočí. Podľa údajov, uverejnených v práci Hermanna Ignaza Bidermanna „Das Eisenhütten – Gewerke in Ungarn“ z roku 1857, mala byť prvá vysoká pec v Uhorsku postavená v roku 1680 v Dobšinej staviteľom Danielom Fischerom. Otázka jej postavenia je dodnes otvorená a podľa novších výskumov je nereálna a prvá vysoká pec v Dobšinej bola postavená až v roku 1722.
Podľa protokolu, napísaného dňa 31. januára 1707 v Rožňave, ktorý spracovala železiarska komisia menovaná kniežaťom Františkom Rákoczim II., boli vtedy v Gemeri pece v týchto miestach: Muránska Dlhá Lúka, Revúca, Mokrá Lúka, Revúcka Lehota, Lubeník, Jelšava, Ploské, Rákoš, Sása, Štítnik, Ochtiná, Slavošovce, Rožňava, Nižná Slaná, Betliar, Vlachovo, Veľká Poloma, Henckovce, Vyšná Slaná, Rejdová, Dobšiná, Drnava a Tisovec.
V čase, keď v rokoch 1804 – 1805 Bartholomeides spracovával súpis železiarní, boli v Gemeri vysoké pece v Tisovci, Hnúšti, Rimavskom Brezove, Revúcej, Betliari, Nižnej Slanej, Pohorelej, Červenej Skale a Dobšinej (2); slovenské pece boli v Drnave (4), Brzotíne (4), Slavci (2), Gombaseku (2), Plešivci (4), Kunovej Teplici (4), Štítniku (10), Ochtinej, Slavošovciach, Čiernej Lehote (2), Rejdovej, Vlachove (4), Gočove, Nižnej Slanej (2), Henckovciach, Gemerskej Polome (2), Muráni, Muránskej Dlhej Lúke (2), Revúcej (6), Revúčke (2), Mokrej Lúke (2), Revúckej Lehote (2), Lubeníku (4), Jelšave (2), Šiveticiach (2), Licinciach (2), Brusníku (3), Ploskom (2), Filieri, Hrlici (2), a v Hnúšti (2). Tieto výrobne vlastnilo 60 majiteľov (Frák 1973).
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.