Na Čuntave turisti vybudovali peknú chatu a ich agilitu ocenili i stovky turistov na XVII. Slovenskom zimnom zraze v roku 1983. Myslím si, že turistika v Dobšinej si zasluhuje osobitnú kapitolu, veď z jej radov vyšli i viacerí známi horolezci (G. Haak, Ľ. Záhoranský, bratia Križovci...).
Malá ilustrovaná história horného Gemera "Dobsinensis": (50/50)
Malá ilustrovaná história horného Gemera so zameraním najmä na staré banícke mestečko DOBŠINÁ stranou 50 končí.
Vaša odozva a aj zaslané námety ma presviedčajú, aby som pokračoval, veď sú mnohé historické udalosti a aj POVESTI z nášho kraja, ktoré si zaslúžia byť popularizované i takou formou, akú som zvolil ja.
Ďakujem za priazeň, tešia ma vaše pripomienky a čakám i doplnky, či námety. Môžete zdieľať, či si niektorú ilustráciu vytlačiť...
Malá ilustrovaná história horného Gemera (záver)
Prvú časť mojej ilustrovanej histórie musím ukončiť tým, čím celý náš región stáročia žil – baníckou prácou. Baníctvo dalo celému regiónu charakter a baníci boli na svoju prácu a výsledky vždy hrdí!
Predstavte si, že už v roku 1683 vzniklo Dobšinské združenie baníkov "BRUDERSCHAFT", ktoré plnilo úlohu svojpomocnej organizácie a od r. 1859 má i svoju pokladňu – "bruderlade"!
Chcel som nakresliť i obrad prijímania, ale zdal sa mi už dostatočne známy, a tak upriamujem pozornosť na TURÍCE.
Turíce (aj ako "letnice" – svätodušné sviatky) sa slávia zvyčajne 49 dní po Veľkej noci a v Dobšinej sa spájajú i s oslavou baníckej slávy.
Tradične sa stavali briezky k domom baníkov, konali sa bohoslužby, pochod s dychovkou mestom... V roku 2015 bol v meste odhalený monolit z kremeňa (30 ton) ako symbol ťažkej práce, ktorá stáročia živila i obyvateľov mesta.
ZDAR BOH! – GLÜCK AUF!
Štefan Burčo
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-