Štefan Burčo: "Ilustrované historky z horného Gemera". (51/100)
Malý "Canis Lupus".
Sused ujo Hrušovský na Štenparku v Dobšinej nás deti často zabával "prípoviestkami". Na jednu som si teraz spomenul. Skoro celý život robil horára na "Belákove" a medzi jeho povinnosti patrila i večerná, či nočná obchôdzka rajónu. Jedného večera sa zrazu oproti nemu postavil vlk a ceril zuby... Vedel, že vlk nikdy nenapadne človeka, ale "človek nikdy nevie"... Strhol z pleca pušku a vystrelil. Vtom začul kňučanie a pochopil, že to vlčica si chránila svoje mláďa! Vzal vĺčika domov a so ženou ho vychovávali ako svojho psa. Dali mu jednoduché meno "Vlk"!
Tak "Vlk" žil spolu s rodinou v horárni. Jedného rána však nešiel horárovi naproti... Zmizol a nezjavil sa ani na druhý, tretí deň... Nuž čo, príroda si ho pozvala. Prešiel čas a ujo Hrušovský opäť šiel večer na obhliadku... a zrazu... na lúčke ho privítal "Vlk" a predstavil mu i svoju rodinu.
Nuž, čo! I to sa mohlo stať. Či nie?
Štefan Burčo: "Ilustrované historky z horného Gemera". (52/100)
Neobjasnené posolstvo
V doline "Hlboké" neďaleko vyústenia potoka "Trsteník" – západne od Rejdovej sa pred časom našiel epitaf – vyrytý nápis na skale s rozmermi 0,5 x 0,8 m. Nápis v latinskej minuskule viacerí odborníci skúmali a snažili sa o preklad. Mne sa najviac páči interpretácia pani Silvie Lőrinčíkovej: "Napísané v kraji neznámom (po ukončení vojny) dvadsaťročný vojak pochovaný... ako pamiatka večná..." Nápis datujú do 17. až pol. 18. storočia. Je epigraf stále zahalený tajomstvom?
Myslím, že nie! Ja viem, že to boli dvaja mladí priatelia naverbovaní z Malopoľska za vojakov, ktorí sa vracali domov popri Slanej. Mali však smolu. V tom čase v Gemeri zúrila morová epidémia, a tak mládenci o hlade a smäde pri ceste z juhu na sever zablúdili a... jeden umrel. Druhý mu stihol vytesať posolstvo a... aj on umiera...
Aj taká môže byť pravda! Či nie?
Štefan Burčo: "Ilustrované historky z horného Gemera" .(52/100)
Tajomný zmiznutý nápis
Od viacerých som počul, že niekto vravel aj o nápisoch na skale kdesi pod Súľovou na ceste z Gemera na Spiš a to RUNOVÝM písmom!
Runové písmo sa používalo asi po 1. storočí. Môj príbeh sa odohráva kedysi koncom 4. stor., a to v časoch, kedy pod "Montes Sarmaticos" na hranici s Poľskom panovalo germánske knieža. Jeho drevený sarkofág archeológovia vykopali neďaleko Popradu...
A k tomuto kniežaťu sa chcel dostať obchodník Dag sopu so synom a malou družinou. Vydali sa od Tisy dolinou Slanej... Mali však smolu. Pekná jeseň sa v temných horách Gemera zmenila.
Poludňajšia búrka rozohnala družinu i s koňmi. Otec so synom sa ukryli pod skalisko, ale po búrke nasledovala chladná noc a mrazivé ráno. Ostal po nich len runový nápis, ale i ten časom zmizol...
Aj taká je príroda na Gemeri... či nie?
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-