ANDRÁŠIOVCI – časť prvá – Karolovia vo Vlachove.
Šľachtický rod Andrášiovcov (Andrássy) pochádza odkiaľsi zo Sedmohradska a účasťou na správnej strane vo vojne, či výhodnými sobášmi, výhodnými obchodmi a pod. sa stali významnými osobnosťami celého Uhorska a značne ovplyvnili v kladnom i zápornom zmysle i život v našej Slanskej doline a celý Gemer.
O Andrášiovcoch by mohla rozprávať i história malej obce VLACHOVO, kde sa v roku 1773 stal výlučným zemepánom KAROL II. (1725 – 1792) – barón a generál, ktorý v obci, kde bolo 63 sedliakov a 37 želiarov pracujúcich v dvoch hámroch, zriadil stĺp hanby, mučiareň..., ale i tri rybníky a "ľadovňu". Povolil, aby sa o duchovný život starali evanjelickí farári. Počet obyvateľov, decimovaných morovými epidémiami, pomaly rástol, až do času, kedy tatko Jozef odovzdal majetok synovi KAROLOVI III. Ten už v roku 1809 uzatvoril manželstvo s maloletou Etelkou Sapáriovou, ktorá často pobývala na Gemeri. Pri jej pobytoch mala pri sebe dievčatá – priateľky a sluhu Tomasa. Tomáš, ktorého domáci za chrbtom prezývali "Judáš", ochotne plnil všetky želenia mladých dám. Tak sa často stávalo, že doviedol mladých "previnilcov", ktorí sa museli vyzliecť celkom do naha a potom im chrbát i zadok lieskovicami vychovával k móresom. Devy sa potom ešte dlho do noci chichúňali a šepotali.
Karol III. od roku 1816 pri zhoršujúcich sa hospodárskych a spoločenských podmienkach v krajine, zaviedol "nové móresy" – odňal bez náhrady obecný dom a premenil ho na pomerne honosné panské sídlo, poddaným vzal pozemky, na ktorých zriadil pekný park, zvýšil poddanské dávky a robotné povinnosti, prisvojil si krčmu, jatky, mlyn, a dokonca i cirkvi odňal polia, z ktorých žili farári i učitelia. Poddaných kruto trestal, a to i ženičky, ktoré boli v lese zbierať raždie. Nepomohli žiadosti, sťažnosti, protesty, a tak sa vzmáhali i rebélie a viacerí sa vydali na "zbojnícke chodníky".
Karolko sa však musel postarať i o prácu pre narastajúci počet obyvateľov, a tak v roku 1843 dal postaviť vysokú pec. Ťažký život sa o niečo málo zlepšil i po zrušení poddanstva v roku 1848 a urbárskom patente z roku 1853.
O Etelke, manželke Karola, si porozprávame v nasledujúcom príbehu, veď je naozaj dôvod. Bola to temperamentná žena, ktorá od roku 1820 do roku 1827 porodila štyri deti a z toho dve sa narodili vo Vlachove. A to v čase, kedy na okolí "pôsobil" mladý zbojník Michal Dovčík (1803 – 1832). A porozprávame si i príbeh o "Bielej pani", ktorá sa vraj občas zjavuje a mátoží po kaštieli.
ANDRÁŠIOVCI – časť druhá – Etelka a "Biela pani".
Príhoda, ktorú chcem vyrozprávať sa začala celkom nevine zanedlho po narodení syna Júliusa. Etelka Andrássyová pobývala na zámku Letenye, ale keďže manžel bol gróf, podnikateľ a vyslanec na Uhorskom sneme, často bola sama, a tak sa dala i ona na cestovanie. Často pobývala i v Betliari a obzvlášť sa jej páčila Slanská dolina a Vlachovo.
Jedného nedeľného popoludnia s dámami sedela v jedálni a obsluhovala ich slúžka Katka. Pri vyberaní príbora, jej na zem upadli lyžičky. Zmeravela, lebo tušila, čo sa stane. Etelka sa zlostne zasmiala a zvolala: "Tomas! Tá sprostá dedinská husička mi rozbíja príbor. Čo si zaslúži?" Jej priateľky sa zasmiali a jedna riekla: "Za každú upadnutú, jednu ranu palicou na holý...!" Všetci sa zasmiali a bavilo ich i keď Tomáš – "Judáš" lieskovicou priúčal Katku. Etelka prizvukovala: "Poriadne..., nech jej frajer má večer čo pofúkať!"
Katku viacej než rany bolela urážka a hanba. Večer sa naozaj posťažovala svojmu milému. Ten patril k priateľom zbojníka Vdovčíka a tak vyhútali plán na pomstu. Katka nechala večer pootvorené okno, Ondrík strážil a zbojník Miško po polnoci vnikol do kaštieľa. Lenže zbojník sa vrátil až za svitania, mrkol na Ondríka a do ruky mu vtisol dve "ulúpené" zlatky.
Takto chodil Miško Vdovčík "zbíjať" do kaštieľa pomerne často. Katka i Ondrík mlčali, veď zakaždým dostali pár mincí..., no čo už.
Prišla jeseň a nastala krutá zima. Ľad sa vytvoril nielen na rybníkoch, ale i Slaná zamrzla. Dedinčania ľad nasekali a ukladali do "ľadovne" – jaskyne vytvorenej vo svahu, kde vydržal i do horúceho leta. Tomas si zavolal Katku a nariadil, že pôjdu upratať "ľadovňu". Keď sa však za Katkou zabuchli hrubé dvere a Tomáš so smiechom zamkol veľký zámok, pochopila, čo sa deje. V dedine sa povrávalo, že ušla s Ondríkom. Na jar ju našli a bola celá biela, zmrznutá, ale stále pekná. O Ondríkovi nikto nič nevedel, len keď našli v rozvodnenej Slanej milého "Judáša", mnohí pochopili, čo sa stalo.
A čo bolo ďalej? Zanedlho Etelka porodila Aladára, milého zbojníka Dovčíka ktosi udal, a tak ho chytili pri frajerke v Kobeliarove... Lenže ešte pred útrpným vypočúvaním mu pomocníci kata vylámali zuby a tak asi nič, čo sa chceli niektorí dozvedieť, sa nedozvedeli! Popravili ho na rázcestí medzi Henckovcami a Slanou a jeho lebka i s vybitým chrupom je uložená v Betliari.
Katka sa vraj občas prechádza po kaštieli ako "Biela pani", a to najmä v čase, keď sa niekomu deje krivda...
Napísal a nakreslil Štefan Burčo


































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-