B A L A D A o láske pod čerešňami.
Pod Radzimom je malá dedinka BRDÁRKA, ktorá sa preslávila čerešňovými sadmi, údajne až s vyše 4 000 stromami! Udalosť, o ktorej píšem sa odohrala (ale aj nemusela) v 18. storočí, keď bol richtárom Bartolomej, ktorý dal spišskému majstrovi Wallachymu (1762) zhotoviť organ pre miestny kostol.
V tomto roku bola úroda čerešní taká veľká, že so zberom prišli pomáhať i ľudia z dolniakov. Richtárov syn Berco si hneď všimol nádherné, snedé dievča Ilonku a... ako to už cez letné vlahé večery býva... Berco oznámil rodičom, že sa bude ženiť a že na jeho rozhodnutí sa nič nedá meniť. Darmo mamka nariekala, prosila, hrozila, nadávala na Ilonku a podozrievala ju, že je to cigánočka, falošnica hľadajúca si dobrý život.
Svadba bola nádherná a v kostole znel nový organ, ale to bola asi posledná dobrá udalosť. Zanedlho richtár ochorel a náhle umrel. Potom prišla zima a kruté mrazy trvali aj cez jar, a tak väčšina kvetov čerešní pomrela. Prešiel rok od svadby. Mladí sa milovali, ale márne čakali "na bociana". Richtárka stále nachádzala na neveste nedostatky a neustále žalovala synovi na jej lenivosť, neporiadnosť, neschopnosť... Ilonka si tajne poplakala a nakoniec sa rozhodla navštíviť mastičkárku. Tá jej ukázala bylinky, ktoré musí osobne v noci na Jána natrhať, uvariť odvar a spolu s mužom vypiť.
Ilonka v Jánsku noc odišla pod Radzim, ale od tej doby ju však už nikto nevidel. Dedinčania ju márne hľadali. Našli len jej šatku na skale, ktorú prezývajú "Vdovčíkove kreslo". Smutný koniec lásky pod čerešňami? I taký je život! Skoro by som zabudol, že v tomže roku sa pokazil i slávny organ v kostole!
Napísal i nakreslil:
Štefan Burčo
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-