Čaptavý a Ušatý
Ale beda, keď niečo nevyšlo podľa predstáv publika! Ako 30. novembra 1958, práve na Andreja. V ligovom súboji so Spartakom Trnava na zasneženom teréne v 70. minúte zahodil penaltu. Sedemtisíc sklamaných divákov (medzi nimi aj ja ako malý školáčik) skamenelo. Vzápätí sa však rozpútalo peklo, ľudia pískali, kričali „fúúúúj“ a Kvašňák už nebol Andriš, ale Csampás (Čaptavý) a Füles (Ušatý).
Keď ho neskôr začala lanáriť Sparta Praha, istý čas chodili usporiadatelia počas zápasov medzi ľuďmi a do otvorených diplomatiek zbierali od nich peniaze. Vraj „Kvašňákovi na sochu, aby zostal v Košiciach“. On však nezostal a ani zo sochy nič nebolo...
Po dlhých ťahaniciach v roku 1960 obliekol „rudý“ dres, čím sa pre mnohých Košičanov navždy stal Judášom, najmä keď sa v tej sezóne Sparta zachránila v lige práve na úkor Jednoty.
Ohúril futbalový svet
Desať rokov v Sparte boli pre Kvašňáka úžasných. Tešil sa s ňou z dvoch majstrovských titulov, 47-krát reprezentoval A-mužstvo Československa, za ktoré strelil 13 gólov. Získal bronz na prvých ME vo Francúzsku v roku 1960, striebornú medailu na MS v Chile 1962, kde nastúpil vo všetkých našich zápasoch a ohúril celý futbalový svet.
Novinári o ňom písali ako o futbalistovi, ktorý ani nebehá, iba chodí kývajúc sa zo strany na stranu vo svojich kopačkách č. 45, ale všade je prvý. Reportéri prísahali, že žiadne meno nevyslovili toľkokrát ako Kvašňákovo. Na svojich druhých MS v Mexiku 1970 sa lúčil s reprezentačnou kariérou.
Fanúšikovia ho zvolili za sparťanského futbalistu storočia a na Letnej po ňom pomenovali hlavnú tribúnu. Vstúpil do siene slávy slovenského futbalu a in memoriam bol ocenený ako Športová osobnosť Košíc.
Kľačal pred rozhodcom
Na staré kolená odišiel ako jeden z našich prvých futbalistov hrať do zahraničia, do druholigového belgického FC Mechelen. V roku 1970 odtiaľ prišiel do Košíc a náš spoločný priateľ Jirko Holeček mi sprostredkoval stretnutie na rozhovor pre večerník. Úmyselne v kaviarni Slávia, čo Sparťana Kvašňáka náramne pobavilo. Bolo zážitkom počúvať tohto skvelého futbalistu a šoumena.
Otvorene hovoril o tom, že ako zamestnanec ČKD Praha mal vo fabrike svoje meno napísané na dverách, za ktorými bola iba stena. Spomínali sme, ako si so svojimi osobnými strážcami rozprával vtipy, aby otupil ich pozornosť, ako si v zápasoch občas ľahol na zem, nechal sa vyniesť na nosidlách a vrátil sa za potlesku divákov, alebo ako na zahraničnom zájazde kľačal pred rozhodcom a prosil, aby ho nevylúčil.
Samozrejme, nezabudli sme ani na jeho nafilmované pády do 16-ky (ale vraj len na mäkkú trávu). O pár rokov mi to názorne ukázal na štadióne Lokomotívy, keď v drese hercov v tradičnom súboji hercov proti novinárom ukážkovo spadol v našom pokutovom území a vychutnával si ovácie 12-tisíc divákov za gól, ktorý strelil z vymyslenej jedenástky. Smial sa pri tom ako malý chlapec.
Aj taký bol Andrej Kvašňák, ktorý by sa 19. mája t. r. bol dožil 85 rokov.
(ŠTEFAN NÉMETH)
(Zdroj: Košický týždenník, ročník I, č.31 / 2021).
Uverejnené so súhlasom autora.

































__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-