
Víťaz futbalovej 7. ligy ObFZ Rožňava v ročníku 2022-2023 TJ Jednota Krásnohorská Dlhá Lúka. Na obrázku horný rad zľava: Ladislav Bernath - prezident klubu, Jaroslav Gebe - vedúci mužstva, Karol Ambrúzs - fanúšik, Patrik Pál Balázs, Ladislav Varga, Roman Bubenčík, Roland Madarász, Patrik Klárik, Gabriel Gecs, Tomáš Hegedüš, Otto Soltész - štatutár klubu, Ondrej Šomšák. Dolný rad zľava: Attila Prónyai - hrajúci tréner, Attila Kerekeš, Ivan Bošela, Mário Lovas, Michael Boroš, Marián Manko, Tomáš Zagiba, Rastislav Pásztor, Jozef Parditka. Écrire à Attila Prónyai. Foto: archiv A. P.
Pravdupovediac nečakal. S vedením klubu sme na začiatku sezóny pracovali hlavne na tom, aby sme káder rozumne doplnili a vytvorili tak jeden konkurencieschopný tím na nový ročník, keďže ten minulý 21/22, pre náš klub skončil najhoršie za posledných 15 rokov. Cieľ bol teda jasný, vrátiť Dlhú Lúku späť medzi špičku. Nerozmýšľal som nad tým koľko dám gólov. To, že sa mi tento úspech podaril, môžem vďačiť len a len svojim spoluhráčom, bez nich by sa to nebolo podarilo. Takže veľké ďakujem, chalani!!!
- Váš vek 34 rokov prezrádza o Vás, že ste okúsili viacero trávnikov futbalových družstiev. Kde ste sa všade herne presadzovali a ako si na to spomínate s odstupom času.
Spomínam si na všetko len v dobrom. Na môj materský klub Drnavu, kde som začal ako 17-ročný dorastenec, podarilo sa nám dokonca postúpiť do regionálnej dorasteneckej súťaže prvýkrát v histórii klubu a od tej doby sa tam chlapci držia! Potom na Dlhu Lúku, ktorá ma za jednu sezónu v okresnej súťaži vystrelila do Krásnohorského Podhradia, kde som odohral krásnych 7 rokov, pod takými trénermi ako pán Breuer, alebo p. Balta. S Podhradím som zažil aj postupovú sezónu, keď klub postúpil z vtedy 5-tej do 4. ligy. Mám tam dodnes veľa kamarátov a dodnes som im vďačný za futbalové skúsenosti, ktoré som mohol získať a samozrejme veľa zážitkov, ktoré sú nezabudnuteľné.

Attila Prónyai v strede s pohárom ObFZ Rožňava v spoločnosti vedúceho mužstva Jaroslava Gebe a prezidenta klubu Ladislava Bernatha.
No a nemôžem opomenúť ani Gemerskú Hôrku a Plešivec, škoda, že som v týchto dvoch mužstvách nemal viac času v tých ročníkoch. Už som mal rodinu, malé dieťa a pracovne som bol tiež vyťažený, takže futbal musel ísť na istý čas bokom. Škoda hlavne preto, lebo tam boli dosť dobré podmienky, aj hráči a dnes tieto kluby neexistujú. Napokon som prestúpil do Dlhej Lúky, kde hrávam doteraz a kde som spokojný.
- V tomto ročníku ste v jednom zápase strelili 5 gólov. Brány súperov ste predtým trafili v jednom zápase už aj viackrát? Boli medzi nimi aj kuriózne, na ktoré si rád spomínate?
Ak sa dobre pamätám, tak za Plešivec proti Čoltovu vo vtedajšej ll. triede som taktiež strelil 5 gólov, vyhrali sme vtedy tuším 10:0. Vo vyšších súťažiach to viac nebolo ako hattrick. Určite bolo veľa kurióznych a aj náhodných :), ale najviac vo mne rezonuje asi posledný môj tohtoročný gól v Hrhove, ktorý sa mi podarilo streliť s nádhernými nožničkami. Boli akýmsi symbolickým zavŕšením tejto úspešnej sezóny pre nás všetkých v klube. (Bohužiaľ, tento gól sa nepodarilo zaznamenať.)
- Hodne sa hovorí o mužstvách z horného Gemera, že sa v ostatnom čase akoby báli postúpiť z oblastného majstrovstva vyššie. Postúpi Krásnohorská Dlhá Lúka do VI. ligy v budúcom futbalovom ročníku? Čo im k tomu z vášho pohľadu chýba, aby sa aj vo vyšších ligách klubovo presadzovali?
Myslim si, že je to vážna téma. Futbalovým klubom sa v našom okrese nedarí podchytiť mládež. Ak aj vznikne nejaký klub, alebo ožije, sústreďujú sa hlavne na A mužstvo a nie na budovanie futbalových základov. To sú v prvom rade deti, ktoré treba podchytiť. Treba začať vytvárať podmienky na futbal, len vtedy sa to môže začať. Ak sa ani vtedy nezačne, tak až potom môžme povedať, že sme urobili všetko čo sme mohli. Ale myslím, že to takto nefunguje. Určite by do toho mal vstúpiť aj štát, keďže samosprávy sú podfinancované a športové projekty skôr ubúdajú ako pribúdajú. Väčšina futbalových ihrísk je v žalostnom stave a v neposlednom rade sú to financie, ktoré chýbajú klubom. Ani Dlhá Lúka nedisponuje s takýmito pevnými základmi a preto nepostupuje vyššie.

Fotografia s víťazom súťaže strelcov každého poteší. Foto: archív A.P.
- Aký máte pocit z úrovne futbalu v našom okrese? Máme dostatok futbalových talentov, alebo sa mladí hráči nevedia presadiť medzi dospelými? Čo by sa malo zlepšiť, aby sa úroveň u nás postupne zvyšovala?
Myslím, že futbalová úroveň v okrese je celkom dobrá, ale ako som už vyššie spomenul, bez pevných základov nemôžme naštartovať mládež. Každý rodič, ktorý vedie svoje deti k futbalu, hľadá podmienky. Tie sú momentálne v Rožňave najlepšie, tak sa každý snaží svoje dieťa zapísať tam. Môžeme sa tomu tešiť, že sa aspoň Rožňava usiluje, ale výsledný efekt to pre okresný futbal nemá, keďže väčšina detí sa nedostane do A kategórie Rožňavy, a stratia sa nám spod dohľadu. Vítam iniciatívu novej mestskej ligy v Rožňave, možno je to niečo, čo naštartuje mladíkov ukázať sa a kluby si budú môcť doplniť týmito mladíkmi svoj káder. V podstate som aj ja zišiel z betónového ihriska pri Šugári :D
No a v neposlednom rade potrebujeme viac zanietených ľudí, ktorí majú vo svojom srdci tento šport a sú ochotní priložiť ruku k dielu a obetovať svoj čas, niekedy aj na úkor dôležitejších vecí.
Pán Prónyai, veľmi pekne Vám ďakujem za rozhovor.
Pripravil: Ondrej Doboš

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-