"Ján Babič, Peter Urban, Miroslav Lindák. Všetci traja mali spoločné to, že aktívne hrali futbal za Baník Rožňavské Bystré. Druhou ich charakteristikou je, že všetci zomreli mladí a tragicky. Prvý z nich počas vykonávania vojenskej prezenčnej služby a ďalší dvaja pri práci v bani. Dvaja z nich boli aj ženatí a zanechali po sebe manželky s deťmi.
Janko Babič bol mojím rovesníkom (1941). Spolu sme vyrastali, spolu sme sa ako deti hrali rôzne hry. Bol veľmi šikovný a dobrý kamarát. Už ako 17-ročným študentom nám naši futbaloví funkcionári vybavili, aby sme ako dorastenci hrali za dospelých. Rýchlo sme zapadli do kolektívu a Janko bol ako záložník veľmi osožný. Aj keď sa zaujímal o všetko dianie, ktoré sa v tom čase o
dohrávalo na dedine a zapájal sa do rôznych, najmä kultúrnych činností, futbal mal najradšej. Mal veľmi dobrý cit pre prihrávku, presné strely i dobré dirigentské schopnosti. Najmä so starším susedom Janom Netíkom si na ihrisku veľmi dobre rozumeli a ľahko sa dostávali do gólových šancí. Naposledy som ho videl, keď prišiel na Vianoce z vojenčiny na dovolenku. Podali sme si ruky aj vtedy, keď tesne po Novom roku 1963 odchádzal do svojho útvaru v Čechách. Pár dní na to prišla do našej dediny smutná správa o jeho tragickom skone. Nemal ešte ani 22 rokov. O niekoľko mesiacov sa mal vrátiť do civilu. Bol fešák a aj keď nebol vysokého vzrastu, medzi mladými i staršími na dedine patril k obľúbeným mládencom. Tragédia, ktorá sa hneď na začiatku nového roku stala, bola príliš silnou a zatriasla nielen rodinou, ale celou dedinou. Veď sa stala len niekoľko mesiacov potom, ako tragicky zahynul jeho starší brat Ondrej. Slzy matky, ktorá tak stratila dvoch synov, a niekoľko rokov predtým aj manžela, boli neprestávajúce. Aj keď ich nebolo v očiach Jankovej matky vidieť, každý ich tam pri pohľade na ňu videl.
Peter Urban už ako starší žiak začal hrávať za Rožňavu. Nosil v sebe veľký futbalový talent. Poznal som ho na ihrisku ešte ako žiaka, kde vynikal nielen svojou výškou medzi spolužiakmi, ale aj tým, že vedel, čo s futbalovou loptou robiť. Mal ju veľmi rád, akoby patrila nerozlučne k nemu. V rodine bol spomedzi troch detí ako chlapec sám. Všetci mali z neho radosť. Aj keď ako dospelý pracoval v bani na úseku v rodnej obci, prejavil sa ako pracovitý a zvládal všetky práce, ktoré v bani bolo treba vykonávať. Pomáhal každému i starším haviarom pri zdolávaní ich problémov. A to sa mu stalo osudným aj v počas jeho poslednej smeny na pracovisku. Chlapi dlho spomínali, ako mu nemohli pomôcť v tej najdôležitejšej situácii, hoci on im predtým chcel pomôcť aj s nasadením života. Bolo im podozrivé, prečo sa zo zberača rudy prestala do vozíkov sypať ruda. Márne sa hneď snažili odstrániť problém. Z ústia zberača ho však vytiahli už mŕtveho. Nebolo mu pomoci. Márne sa o to všetci, ktorí boli v tej smene, snažili. Osemnásteho júla 1980 by sa bol dožil 25 rokov.
Tretím mladým futbalistom bol Miroslav Lindák. Aj keď som ho nepoznal osobne, lebo do Rožňavského Bystrého sa priženil z Rakovnice, keď ma už moje povinnosti presunuli do Bratislavy a ani som nestíhal sledovať futbalové dianie v Bystrom. Preto ani podrobnosti tragédie tohto môjho krajana nepoznám. Viem však, že prostredníctvom manželky tiež patril aj do Urbanovskej rodiny. Do tej, ktorá musela znášať bolesť po strate Petra. Akoby banícka práca chcela takto upovedomiť každého, že ľudí ona na jednej strane spája od pradávnych čias, ale nezabudne z nich vyberať aj mladé životy. Mária Baňa v Rožňave bola posledným miestom, kde vyhasol pri práci v bani jeho mladý život. Mal iba 24 rokov. Obrovský balvan, ktorý pritlačil mladého Mira o stenu porubu, zaťažil na dlhé roky aj mysle jeho najbližších – manželku, dcérku i syna, jeho rodičov i rodičov manželky Táni. Dnes by bol iste šťastný zo svojich detí, ktoré ukončili vysokoškolské štúdium a boli slávnostne promované.
Aj preto na znak úcty k svojim kamarátom, spoluobčanom i futbalistom každoročne usporiadávajú futbalisti Baníka Rožňavské Bystré futbalový turnaj ako ich Memoriál. V deň turnaja, ktorý býva počas letnej futbalovej prestávky, domáci futbalisti spoločne položia na hroby troch spomínaných futbalistov vence i kytice vďaky. Tak tomu bolo aj tohto roku aj za prítomnosti starostky obce Želmíry Gonosovej i sestry Petra Urbana pani Heleny Babičovej. Iba škoda, že nik z pozvaných mužstiev sa k delegácii domácich futbalistov ani raz na cintorín nepridal. Memoriál by mal istotne silnejší náboj. Fotografie pripravil Peťo Urban, syn tragicky zosnulého Petra Urbana."
 |
 |
 |
 |
Všimnime si aj túto reportáž z turnaja v roku 2008 – Stále nesie názov Memoriál J. Babiča, P. Urbana, M. Lindáka – pred 15 rokmi.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.