Krásnohorská Dlhá Lúka B - Dobšiná B 9:1 (4.0)Luspaj a Podracký. Za hostí Barnák. Pred slabou návštevou 30 divákov rozhodoval Gallo. Tréner domácich pán Bernáth komentoval takto: „Začali sme výborne, naša taktika splnila účel. Hráči všetko perfektne dodržali a úspech sa dostavil. Vedúci hostí pán Poliak: „Prvý polčas sme si sami pobabrali a druhý už bol o ničom. Na otázku, aký má pocit,že strelili najkrajší gól zápasu, komentoval takto: „Neteší ma, lebo sme dali len jeden.“ Zápas rozhodoval pán Gallo, ktorý udelil tri žlté karty.
Ladislav Székely
Pohľad na zápas aj zo strany domáceho komentátora
Zápas dvoch B-čok priniesol v 7.kole II. triedy gólové hody. 30 návštevníkov tohto zápasu mohlo vidieť až 10 gólov, no žeby bol zápas bol vyrovnaný tak to sa určite nedá povedať. Krh. Dlhá Lúka vyprevadila svojho súpera s deviatkou na konte a to ešte mohli byť radi, že skóre sa zastavilo na čísle 9.
Domáci zápas od úvodu kontrolovali a dominovali v ňom vďaka svojej nátlakovej hre. Hosťom sa nedali ani nadýchnúť a útoky prichádzali z každej strany. Do 10. minúty domáci trikrát trafili brvno a zdalo sa že to bude smolný deň, ale časom sa začali sypať aj góly. Najprv sa po odrazenej lopte mohol tešiť Ulman. 1:0. O pár minút nato sa v blízkosti brankára presadil aj Podraczky. 2:0. Žial tento skvelý forvard domácich musel hneď po svojom strelenom góle odstúpiť kvôli zraneniu členka. Na jeho miesto naskočil M. Emödi, ktorý sa stal tiež hviezdou tohto zápasu. Pred ním sa však ešte presadil dvakrát do polčasu D. Klárik. Tento hráč je preslávený strelami z veľkých dialok, a nesklamal ani teraz. Prekrásnou strelou zvyšoval na 3:0. Pred polčasom ešte po signalizovaní asistenta domáci dostali aj výhodu pokutového kopu. Faulovaný bol práve žolík z lavičky M. Emödi. Klárik sa nemýlil ani teraz a stanovil tak polčasové skóre 4:0. Hostia boli zrelí na uterák.
V druhom polčase už začali aj Dobšinčania vystrkovať rožky, ale domáci valcovali ďalej. Pán rozhodca Gallo to dvakrát zchytal, keď kuriózne počas jednej akcie ho domáci trafili až dva razy. Keď však už ani on nezabránil tak M. Emödi zvýšil na 5:0. Úradovať začali potom hráči Lipovníka, ktorí sú tu v susednej Krh. Dlhej Lúke na hosťovaní. Gorgei ako prvý z nich zaťažil súperove konto a zvýšil už na rozdiel dvoch tried 6:0! Po ďalšej skvelej akcií sa dočkal aj sviatočný strelec Luspaj, ktorý v tomto zápase dostal ofenzívnejšie úlohy, ako je to zvykom a dokázal to využiť gólom. Na obe tieto góly nahrával F. Emödi, takže Lipovnícky štvorlístok (Podraczky-Luspaj-Gorgei-F. Emödi) sa presadil aj v tomto zápase. Najlepší hráč hostí, Barnák robil čo mohol a 20.min pred koncom zápasu exportnou strelou dokázal aj znížiť. 7:1. Ku Klárikovi sa na konci zápasu eše pridali dvaja dvojgóloví strelci. M. Emödi si nabehol na center Luspaja a hlavičkou do protipohybu brankára vsietil 8. gól svojho tímu. Gólovú bodku dal Gorgei, keď s F. Emödim rozobrali obranu hostí rýchlou kombináciou a dokonali tak osud hostí z Dobšinej. 9:1! Zápas rozhodoval Gallo na čiare so Zsebikom a Pažitkom. Tréner domácich Dávid Bollo po zápase povedal: "Som spokojný s dnešným výkonom našich hráčov. Chalani konečne hrali podľa toho, čo sme si v kabíne povedali. Dúfam že pozitíva z dnešného zápasu si dokážeme preniesť aj do ďalších súbojov, ktoré nás čakajú."
Zostava Krh. Dlhej Lúky B - D.Máté -- D. Klárik, Luspaj, A. Emödi, Csobádi, Gorgei, Mihók, F. Emödi, Ulman, Podraczky, Albert. Striedali: M. Emödi, Plichta.
Florian Emödi
Ostatné výsledky II. triedy 7. kolo: Jovice - Čoltovo 2:5, Kružná - Nižná Slaná 2:0, Pača - Ml. Brzotín 5:0.
TABUĽKA II. TRIEDY PO 7. KOLE:
NAJLEPŠÍ STRELCI II. TRIEDY PO 7. KOLE:
12 gólov: M. Baláž (Čoltovo)
6 gólov: Vl. Zsóri (G. Hôrka B), B. Roczei (Čoltovo)
5 gólov: A. Polák (Kružná), M. Podracký (Jovice),
4 gólov: D. Kláírik (Krh.Dlhá Lúka),O. Kerekes, R. Zagiba (obaja Lipovník), J. Gulykás (Pača)
3 gólov: R. Podraczky , A. Gorgei (obaja Krh.Dlhá Lúka), Vl. Karas (N. SLaná), R. Nagy, G. Grecmacher (obaja Jovice ), T. Šofranko (G. Hôrka B), atď.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.