Konečné tabuľky vo futbalových súťažiach majstrovstva okresu Rožňava v ročníku 2010 - 2011
I. trieda
|
1. |
Lipovník |
26 |
19 |
5 |
2 |
85:22 |
62 |
|
2. |
Dobšiná |
26 |
16 |
8 |
2 |
82:22 |
56 |
|
3. |
Gem. Poloma |
26 |
15 |
4 |
7 |
50:45 |
49 |
|
4. |
Krh. Dlhá Lúka |
26 |
14 |
4 |
8 |
61:38 |
46 |
|
5. |
Rudná |
26 |
12 |
6 |
8 |
66:44 |
42 |
|
6. |
Dlhá Ves |
26 |
11 |
3 |
12 |
59:48 |
36 |
|
7. |
Jablonov n/T |
26 |
11 |
9 |
9 |
49:44 |
36 |
|
8. |
Brzotín |
26 |
10 |
6 |
10 |
39:55 |
36 |
|
9. |
Kružná |
26 |
11 |
2 |
13 |
67:57 |
35 |
|
10. |
Betliar |
26 |
9 |
7 |
10 |
36:42 |
34 |
|
11. |
Vyšná Slaná |
26 |
8 |
8 |
10 |
46:54 |
32 |
|
12. |
Vlachovo |
26 |
6 |
0 |
20 |
31:80 |
18 |
|
13. |
Honce |
26 |
4 |
2 |
20 |
25:95 |
14 |
|
14. |
Plešivec |
26 |
5 |
1 |
20 |
26:95 |
13 |
(Poznámka: V tabuľke sú odrátané tri body FK Plešivec a SK Jablonov n/T)
II. trieda
|
1. |
Drnava |
24 |
21 |
2 |
1 |
116:23 |
65 |
|
2. |
Slavošovce |
24 |
19 |
0 |
5 |
92:33 |
57 |
|
3. |
Rožň. Bystré |
24 |
14 |
3 |
7 |
81:59 |
45 |
|
4. |
Bohúňovo |
24 |
12 |
6 |
6 |
53:31 |
42 |
|
5. |
Hrhov |
24 |
14 |
0 |
10 |
79:58 |
42 |
|
6. |
Pača |
24 |
13 |
2 |
9 |
71:42 |
41 |
|
7. |
Kečovo |
24 |
8 |
5 |
11 |
52:72 |
29 |
|
8. |
Čoltovo |
24 |
8 |
4 |
12 |
49:66 |
28 |
|
9. |
Dedinky |
24 |
8 |
5 |
11 |
46:62 |
26 |
|
10. |
Nižná Slaná |
24 |
8 |
2 |
14 |
58:81 |
26 |
|
11. |
Ml. Brzotín |
24 |
5 |
3 |
16 |
36:85 |
18 |
|
12. |
Jovice |
24 |
5 |
3 |
16 |
32:94 |
18 |
|
13. |
Kovstav |
24 |
2 |
3 |
19 |
33:92 |
6 |
(Poznámka: V tabuľke sú odrátané tri body Dedinkám a Kovstavu)
Dorast
|
1. |
Rožňava |
14 |
12 |
0 |
2 |
63:24 |
36 |
|
2. |
Dobšiná |
14 |
12 |
0 |
2 |
55:16 |
36 |
|
3. |
Krh. Podhradie |
14 |
9 |
2 |
3 |
36:17 |
29 |
|
4. |
Vlachovo |
14 |
6 |
3 |
5 |
38:40 |
21 |
|
5. |
Gem. Poloma |
14 |
3 |
2 |
7 |
38:40 |
17 |
|
6. |
Gem. Hôrka |
14 |
3 |
1 |
10 |
26:54 |
10 |
|
7. |
Krh. Dlhá Lúka |
14 |
2 |
3 |
9 |
15:47 |
9 |
|
8. |
Štítnik |
14 |
1 |
1 |
12 |
25:58 |
4 |
Žiaci
|
1. |
Krh. Podhradie |
18 |
14 |
2 |
2 |
93:29 |
44 |
|
2. |
Štítnik |
18 |
11 |
1 |
6 |
83:39 |
34 |
|
3. |
Slavošovce |
18 |
11 |
1 |
6 |
75:47 |
34 |
|
4. |
Dobšiná |
18 |
8 |
6 |
4 |
65:28 |
30 |
|
5. |
Kružná |
18 |
9 |
3 |
6 |
65:38 |
30 |
|
6. |
Lipovník |
18 |
9 |
0 |
9 |
61:53 |
27 |
|
7. |
Dlhá Ves |
18 |
8 |
2 |
8 |
58:39 |
26 |
|
8. |
Plešivec |
18 |
7 |
4 |
7 |
65:42 |
25 |
|
9. |
Gem. Hôrka |
18 |
3 |
1 |
14 |
35:101 |
10 |
|
10. |
Honce |
18 |
0 |
0 |
18 |
7:191 |
0 |
{jcomments on}






























Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.