Futbalisti Krásnohorského Podhradia sa na okresných trávnikoch ani nezohriali, stali sa víťazmi prvej triedy futbalových majstrovstiev v práve skončenej sezóne, a tak sa po roku majú možnosť vrátiť do piatoligovej spoločnosti. Oblastný futbalový zväz v Rožňave by tak mali reprezentovať v najnižšej regionálnej súťaži spolu s Gemerskou Hôrkou.Rozhodlo posledné kolo
Po jesennej časti zaujali expiatoligisti post lídra, prenasledovaní Lipovníkom a Dobšinou, ktorá strácala štyri body. Z pätnástich zápasov desaťkrát zvíťazili, tri stretnutia skončili deľbou bodov a dvakrát ťahali za kratší koniec. V domácom prostredí zaváhali iba raz, keď si body podelili s Lipovníkom. Na pôde súperov prehrali v Dobšinej, Honciach a remizovali v Krásnohorskej Dlhej Lúke a vo Vyšnej Slanej. Naopak, bodovali naplno v Gemerskej Polome, v Jablonove a v Plešivci. Posledných osem kôl odohrali bez prehry. V jarnej odvete deväťkrát zvíťazili, trikrát remizovali a prehrali v dramatickom stretnutí iba raz, a to v Lipovníku. Kým vonku šesťkrát naplno bodovali, doma si body podelili s Honcami, po druhýkrát s Krh. Dlhou Lúkou a na prenasledovateľa z Lipovníka si udržovali pred zápasom posledného kola s Gemerskou Polomou trojbodový náskok. Tak im doma aj nečakaná remíza zaručila postup. Na dôvažok však Lipovník uhral v Dobšinej iba bod a bolo prakticky rozhodnuté.
Spoločne to zvládli
Po jesennej časti, keď mužstvo viedli hrajúci tréner Jaroslav Piater a Gabriel Lázar, prišiel do klubu skúsený Július Balta, ktorý napokon doviedol expiatoligistov k návratu na regionálne trávniky. „Na jar sme mali dobré zápasy, ale boli aj také, za ktoré som sa musel doslova hanbiť. Aj posledný mečbalový - postupujúci - sme nezvládli. Udržať však silného ducha a vysokú morálno - tréningovú a hernú disciplínu počas jari s vedomím a tlakom iba vyhrávať je ťažké dosiahnuť aj u oveľa vyspelejších mužstiev. Spoločná postupová práca bola však ľahšia, keď dobre rozbehnutú jeseň bolo potrebné len úspešne dokončiť. Ťažšia bude tá, ktorú bude musieť Podhradie podstúpiť v piatej lige. Za veľmi krátku dobu je úlohou číslo jedna káder doplniť a skonsolidovať. Všetko sa musí urobiť takpovediac nie zajtra, ale už včera,“ uviedol tréner Július Balta a dodal: “všetci sa spoločne pričinili o postup a všetci dokázali sebe aj mne, že je to zvládnuteľné. Mali sme aj slabiny, ale naopak boli silní keď tlačila topánka. Menovite nikoho nevyzdvihujem, každý bol užitočný. Škoda J. Piatera, ktorý sa zranil v zápase s Betliarom. Stratil som veľmi spoľahlivého hráča a hlavne vodcu.“
Istý iba lodivod
I keď pod hradom Krásna Hôrka prepukla radosť z postupu, vedenie klubu čaká v nasledujúcich dňoch veľa práce a odpovedať na množstvo otázok sa dnes ešte stále jednoznačne nedá. „Vybojovať postup je totiž ľahšie ako ho realizovať za momentálnej finančnej situácie. Príkladom toho sú aj dva ostatné ročníky, keď víťazi prvej triedy na regionálnych trávnikoch odmietli okres reprezentovať. Ak to aj finančne zvládneme, doplniť káder v situácii, keď sa každý hrá na vlastnom piesočku, bude ťažšie. Nájsť totiž súlad a spoločnú reč s niektorými klubmi, ako sa ukazuje, nie je vôbec jednoduché. Isté je iba to, že trénerom naďalej ostáva Július Balta,“ konštatoval predseda klubu FK Krásnohorské Podhradie Tibor Szarka.
FAKTY:
Strelci: M. Mázik 17, O. Šomšák 13, E. Bodnár 12, J. Piater 9, P. Béreš
Najvýraznejšie výsledky: Krh. Podhradie - Dedinky 7:0, Krh. Podhradie - V. Slaná 8:1, Krh. Podhradie - Plešivec 5:0, Dedinky - Krh. Podhradie 1:6, Rudná - Krh. Podhradie 2:7
Karol Csobádi
Foto: Karol Csobádi
{gallery}futbal/podhradie{/gallery}
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.