K lyžovaniu som sa dostala až vo svojich 16. - 17. rokoch v Levoči počas štúdia na strednej škole pre zrakovo postihnutých. Bola som na klasickom lyžiarskom kurze, postavila som sa na lyže a potom to už malo rýchly spád, išlo mi to z jedného dňa na druhý. Telocvikár s údivom pozeral, že ako mi to ide a neveril, že som predtým nikdy nestála na lyžiach. Lyžovanie mi od prvej chvíle učarovalo, cítila som sa výborne, cítila som sa voľná. Vtedy som ešte ani len nepredpokladala, že to bude mať takéto pokračovanie.
Viedol ťa niekto už v detstve k zimným športom, mala si nejaké športové vzory aj v rodine?
Ani veľmi nie, nie sme celkovo lyžiarska rodina, ale mamka spomínala, že keď bola na strednej škole, tiež sa pomerne veľmi rýchlo naučila lyžovať.
Lyžovanie bol jediný šport, ktorému si sa chcela venovať alebo bolo toho viac?
Počas štúdia na strednej škole som sa venovala atletike, aj behávať som chodievala a aj plávať sem-tam. Skúšala som aj hry pre zrakovo postihnutých s ozvučenou loptou – goalball a torball.
Máš v súčasnosti nejaký športový vzor?
Asi ani nie. Každý športovec má niečo v sebe, sú samozrejme výnimoční športovci aj v lyžovaní, ktorí sa mi páčia viac, hlavne v rýchlostných disciplínach, ktoré mám i ja najradšej.
Ako často a kde trénuješ?
Trénujeme od septembra na rakúskom ľadovci Hintertux. Tam máme vytvorené stredisko zimnej prípravy. Každý druhý týždeň sme tam. Ak sú podmienky aj u nás na Slovensku – tak v Levoči, vo Vrátnej, Jasnej. Je dôležité jazdiť na brány a nie každé stredisko s tým súhlasí.
Aká bola príprava pred olympiádou, aké boli tréningy?
Príprava je stále rovnaká pred každým dôležitým pretekom, či na európsky alebo svetový pohár a tak to bolo aj pred paralympiádou. Zvolili sme sústredenie na Slovensku.
S akým predsavzatím si odchádzala na X. paralympiádu? Očakávala si takýto megaúspech?
Formu som mala celú sezónu dobrú. Výsledky z predchádzajúcich súťaží naznačovali, že by som mohla byť adeptkou na medailové umiestnenie. Nemala som určený nejaký počet medailí, ktoré by som rada získala. Chcela som však aspoň jednu zlatú. Ak by nebola, bolo by to sklamaním. Ale 3 zlaté a jedna strieborná, som veľmi spokojná.
Často sa v spojení s tvojím menom spomína aj meno navádzačky Natálie Šubrtovej. Odkedy s ňou spolupracuješ a v čom konkrétne spočíva jej práca?
My dve spolu lyžujeme už druhú sezónu. Jej úloha je veľmi zodpovedná, ona je obrazne povedané mojimi očami. Všetci navádzači sú veľmi dobrí lyžiari, sú to bývalí reprezentanti Slovenska. Navádzač nás musí naviesť na správnu stopu, musí nás stále kontrolovať. Fungujeme cez vysielačky, okrem toho sa neustále musí otáčať za nami, kvôli tomu, aby si ustrážil vzdialenosť medzi nami. Je akýmsi oporným bodom. Keď je navádzač najbližšie k pretekárovi, je to fajn, pretože vtedy sa dajú kopírovať aj jeho pohyby. Navádzač dáva pokyny počas celej jazdy, napr. zmena rytmu, prejazdová brána, zmena sklonu kopca a množstvo iných pokynov.
Mala si niekedy aj obdobie, kedy by si povedala "už dosť, stačí“?
Nie, nikdy. Lyžovanie milujem. Nikdy mi ani len na um neprišlo skončiť. Mala som síce aj nepríjemné pády, zranenia, no nikdy som ani na chvíľu nezaváhala ani neuvažovala nad ukončením.
Paralympiáda v Kanade bola tvojou prvou, aj keď už pred štyrmi rokmi si mala štartovať na IX. paralympiáde v Turíne. Nakoniec sa tak nestalo. Prečo?
Nakoniec som tam nepretekala. Bola som v Turíne, no všetci sme tam prechádzali zdravotnou klasifikáciou - aj zrakovo, aj telesne postihnutí športovci. V Turíne mi povedali, že ma nevedia zaradiť do kategórie, neklasifikovali ma. Nemohla som teda štartovať. Aj keď celú predchádzajúcu sezónu som bola na dvoch klasifikáciách a všetko bolo v poriadku. Bolo to pre mňa veľkým sklamaním, nečakala som to.
Tvoje aktuálne úspechy sú vskutku veľkolepé, aké si ale dosiahla ešte pred X. paralympiádou?
Dva tituly majsterky sveta z minulej sezóny a jedna strieborná medaila z MS v Kórei, potom z tohoročnej sezóny sú to malé krištáľové glóbusy z obrovského slalomu a z minulého roka zo SUPER „G“ a takisto som víťazkou Európskeho pohára v tejto sezóne.
Ak sa niekto stane olympijským víťazom a počas pár dní získa trikrát zlato a raz striebro, aké pocity má takýto športovec vo chvíli, keď stojí na stupni víťazov, na čo vtedy myslí?
Bol to úžasný pocit, ľudia tlieskali, hymna hrala. Sú to neopísateľné pocity, je to niečo nádherné. K mojim gratulantom patril aj prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý sa ozval telefonicky a smska prišla aj od p. Vladimíra Mečiara.
Gratulujem k úspechom a ďakujem za rozhovor.
Pripravil: Marek Koltáš
{gallery}obsah/lipovnik/henrieta{/gallery}
{jcomments on}






























Hornogemerčanka Henrieta Farkašová – dvadsaťtriročná zrakovo postihnutá lyžiarka získala na tohtoročnej X. paralympiáde v kanadskom Vancouveri tri zlaté a jednu striebornú medailu a zaradila sa tak medzi najúspešnejších športovcov tejto prestížnej celosvetovej športovej súťaže. V pondelok 29. marca 2010 si na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Rožňave prevzala Cenu primátora. Pri tejto príležitosti uverejňujeme rozhovor prevzatý z portálu roznava.sk
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.