K lyžovaniu som sa dostala až vo svojich 16. - 17. rokoch v Levoči počas štúdia na strednej škole pre zrakovo postihnutých. Bola som na klasickom lyžiarskom kurze, postavila som sa na lyže a potom to už malo rýchly spád, išlo mi to z jedného dňa na druhý. Telocvikár s údivom pozeral, že ako mi to ide a neveril, že som predtým nikdy nestála na lyžiach. Lyžovanie mi od prvej chvíle učarovalo, cítila som sa výborne, cítila som sa voľná. Vtedy som ešte ani len nepredpokladala, že to bude mať takéto pokračovanie.

Viedol ťa niekto už v detstve k zimným športom, mala si nejaké športové vzory aj v rodine?

Ani veľmi nie, nie sme celkovo lyžiarska rodina, ale mamka spomínala, že keď bola na strednej škole, tiež sa pomerne veľmi rýchlo naučila lyžovať.

Lyžovanie bol jediný šport, ktorému si sa chcela venovať alebo bolo toho viac?

Počas štúdia na strednej škole som sa venovala atletike, aj behávať som chodievala a aj plávať sem-tam. Skúšala som aj hry pre zrakovo postihnutých s ozvučenou loptou – goalball a torball.

 Máš v súčasnosti nejaký športový vzor?

Asi ani nie. Každý športovec má niečo v sebe, sú samozrejme výnimoční športovci aj v lyžovaní, ktorí sa mi páčia viac, hlavne v rýchlostných disciplínach, ktoré mám i ja najradšej.

Ako často a kde trénuješ?

Trénujeme od septembra na rakúskom ľadovci Hintertux. Tam máme vytvorené stredisko zimnej prípravy. Každý druhý týždeň sme tam. Ak sú podmienky aj u nás na Slovensku – tak v Levoči, vo Vrátnej, Jasnej. Je dôležité jazdiť na brány a nie každé stredisko s tým súhlasí.

Aká bola príprava pred olympiádou, aké boli tréningy?

Príprava je stále rovnaká pred každým dôležitým pretekom, či na európsky alebo svetový pohár a tak to bolo aj pred paralympiádou. Zvolili sme sústredenie na Slovensku.

S akým predsavzatím si odchádzala na X. paralympiádu? Očakávala si takýto megaúspech?

Formu som mala celú sezónu dobrú. Výsledky z predchádzajúcich súťaží naznačovali, že by som mohla byť adeptkou na medailové umiestnenie. Nemala som určený nejaký počet medailí, ktoré by som rada získala. Chcela som však aspoň jednu zlatú. Ak by nebola, bolo by to sklamaním. Ale 3 zlaté a jedna strieborná, som veľmi spokojná.

Často sa v spojení s tvojím menom spomína aj meno navádzačky Natálie Šubrtovej. Odkedy s ňou spolupracuješ a v čom konkrétne spočíva jej práca?

 My dve spolu lyžujeme už druhú sezónu. Jej úloha je veľmi zodpovedná, ona je obrazne povedané mojimi očami. Všetci navádzači sú veľmi dobrí lyžiari, sú to bývalí reprezentanti Slovenska. Navádzač nás musí naviesť na správnu stopu, musí nás stále kontrolovať. Fungujeme cez vysielačky, okrem toho sa neustále musí otáčať za nami, kvôli tomu, aby si ustrážil vzdialenosť medzi nami. Je akýmsi oporným bodom. Keď je navádzač najbližšie k pretekárovi, je to fajn, pretože vtedy sa dajú kopírovať aj jeho pohyby. Navádzač dáva pokyny počas celej jazdy, napr. zmena rytmu, prejazdová brána, zmena sklonu kopca a množstvo iných pokynov.

Mala si niekedy aj obdobie, kedy by si povedala "už dosť, stačí“?

Nie, nikdy. Lyžovanie milujem. Nikdy mi ani len na um neprišlo skončiť. Mala som síce aj nepríjemné pády, zranenia, no nikdy som ani na chvíľu nezaváhala ani neuvažovala nad ukončením.

Paralympiáda v Kanade bola tvojou prvou, aj keď už pred štyrmi rokmi si mala štartovať na IX. paralympiáde v Turíne. Nakoniec sa tak nestalo. Prečo?

Nakoniec som tam nepretekala. Bola som v Turíne, no všetci sme tam prechádzali zdravotnou klasifikáciou - aj zrakovo, aj telesne postihnutí športovci. V Turíne mi povedali, že ma nevedia zaradiť do kategórie, neklasifikovali ma. Nemohla som teda štartovať. Aj keď celú predchádzajúcu sezónu som bola na dvoch klasifikáciách a všetko bolo v poriadku. Bolo to pre mňa veľkým sklamaním, nečakala som to.

Tvoje aktuálne úspechy sú vskutku veľkolepé, aké si ale dosiahla ešte pred X. paralympiádou?

 Dva tituly majsterky sveta z minulej sezóny a jedna strieborná medaila z MS v Kórei, potom z tohoročnej sezóny sú to malé krištáľové glóbusy z obrovského slalomu a z minulého roka zo SUPER „G“ a takisto som víťazkou Európskeho pohára v tejto sezóne.

Ak sa niekto stane olympijským víťazom a počas pár dní získa trikrát zlato a raz striebro, aké pocity má takýto športovec vo chvíli, keď stojí na stupni víťazov, na čo vtedy myslí?

Bol to úžasný pocit, ľudia tlieskali, hymna hrala. Sú to neopísateľné pocity, je to niečo nádherné. K mojim gratulantom patril aj prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý sa ozval telefonicky a smska prišla aj od p. Vladimíra Mečiara.

Gratulujem k úspechom a ďakujem za rozhovor.
Pripravil: Marek Koltáš
{gallery}obsah/lipovnik/henrieta{/gallery}
{jcomments on}