K lyžovaniu som sa dostala až vo svojich 16. - 17. rokoch v Levoči počas štúdia na strednej škole pre zrakovo postihnutých. Bola som na klasickom lyžiarskom kurze, postavila som sa na lyže a potom to už malo rýchly spád, išlo mi to z jedného dňa na druhý. Telocvikár s údivom pozeral, že ako mi to ide a neveril, že som predtým nikdy nestála na lyžiach. Lyžovanie mi od prvej chvíle učarovalo, cítila som sa výborne, cítila som sa voľná. Vtedy som ešte ani len nepredpokladala, že to bude mať takéto pokračovanie.
Viedol ťa niekto už v detstve k zimným športom, mala si nejaké športové vzory aj v rodine?
Ani veľmi nie, nie sme celkovo lyžiarska rodina, ale mamka spomínala, že keď bola na strednej škole, tiež sa pomerne veľmi rýchlo naučila lyžovať.
Lyžovanie bol jediný šport, ktorému si sa chcela venovať alebo bolo toho viac?
Počas štúdia na strednej škole som sa venovala atletike, aj behávať som chodievala a aj plávať sem-tam. Skúšala som aj hry pre zrakovo postihnutých s ozvučenou loptou – goalball a torball.
Máš v súčasnosti nejaký športový vzor?
Asi ani nie. Každý športovec má niečo v sebe, sú samozrejme výnimoční športovci aj v lyžovaní, ktorí sa mi páčia viac, hlavne v rýchlostných disciplínach, ktoré mám i ja najradšej.
Ako často a kde trénuješ?
Trénujeme od septembra na rakúskom ľadovci Hintertux. Tam máme vytvorené stredisko zimnej prípravy. Každý druhý týždeň sme tam. Ak sú podmienky aj u nás na Slovensku – tak v Levoči, vo Vrátnej, Jasnej. Je dôležité jazdiť na brány a nie každé stredisko s tým súhlasí.
Aká bola príprava pred olympiádou, aké boli tréningy?
Príprava je stále rovnaká pred každým dôležitým pretekom, či na európsky alebo svetový pohár a tak to bolo aj pred paralympiádou. Zvolili sme sústredenie na Slovensku.
S akým predsavzatím si odchádzala na X. paralympiádu? Očakávala si takýto megaúspech?
Formu som mala celú sezónu dobrú. Výsledky z predchádzajúcich súťaží naznačovali, že by som mohla byť adeptkou na medailové umiestnenie. Nemala som určený nejaký počet medailí, ktoré by som rada získala. Chcela som však aspoň jednu zlatú. Ak by nebola, bolo by to sklamaním. Ale 3 zlaté a jedna strieborná, som veľmi spokojná.
Často sa v spojení s tvojím menom spomína aj meno navádzačky Natálie Šubrtovej. Odkedy s ňou spolupracuješ a v čom konkrétne spočíva jej práca?
My dve spolu lyžujeme už druhú sezónu. Jej úloha je veľmi zodpovedná, ona je obrazne povedané mojimi očami. Všetci navádzači sú veľmi dobrí lyžiari, sú to bývalí reprezentanti Slovenska. Navádzač nás musí naviesť na správnu stopu, musí nás stále kontrolovať. Fungujeme cez vysielačky, okrem toho sa neustále musí otáčať za nami, kvôli tomu, aby si ustrážil vzdialenosť medzi nami. Je akýmsi oporným bodom. Keď je navádzač najbližšie k pretekárovi, je to fajn, pretože vtedy sa dajú kopírovať aj jeho pohyby. Navádzač dáva pokyny počas celej jazdy, napr. zmena rytmu, prejazdová brána, zmena sklonu kopca a množstvo iných pokynov.
Mala si niekedy aj obdobie, kedy by si povedala "už dosť, stačí“?
Nie, nikdy. Lyžovanie milujem. Nikdy mi ani len na um neprišlo skončiť. Mala som síce aj nepríjemné pády, zranenia, no nikdy som ani na chvíľu nezaváhala ani neuvažovala nad ukončením.
Paralympiáda v Kanade bola tvojou prvou, aj keď už pred štyrmi rokmi si mala štartovať na IX. paralympiáde v Turíne. Nakoniec sa tak nestalo. Prečo?
Nakoniec som tam nepretekala. Bola som v Turíne, no všetci sme tam prechádzali zdravotnou klasifikáciou - aj zrakovo, aj telesne postihnutí športovci. V Turíne mi povedali, že ma nevedia zaradiť do kategórie, neklasifikovali ma. Nemohla som teda štartovať. Aj keď celú predchádzajúcu sezónu som bola na dvoch klasifikáciách a všetko bolo v poriadku. Bolo to pre mňa veľkým sklamaním, nečakala som to.
Tvoje aktuálne úspechy sú vskutku veľkolepé, aké si ale dosiahla ešte pred X. paralympiádou?
Dva tituly majsterky sveta z minulej sezóny a jedna strieborná medaila z MS v Kórei, potom z tohoročnej sezóny sú to malé krištáľové glóbusy z obrovského slalomu a z minulého roka zo SUPER „G“ a takisto som víťazkou Európskeho pohára v tejto sezóne.
Ak sa niekto stane olympijským víťazom a počas pár dní získa trikrát zlato a raz striebro, aké pocity má takýto športovec vo chvíli, keď stojí na stupni víťazov, na čo vtedy myslí?
Bol to úžasný pocit, ľudia tlieskali, hymna hrala. Sú to neopísateľné pocity, je to niečo nádherné. K mojim gratulantom patril aj prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý sa ozval telefonicky a smska prišla aj od p. Vladimíra Mečiara.
Gratulujem k úspechom a ďakujem za rozhovor.
Pripravil: Marek Koltáš
{gallery}obsah/lipovnik/henrieta{/gallery}
{jcomments on}
































Hornogemerčanka Henrieta Farkašová – dvadsaťtriročná zrakovo postihnutá lyžiarka získala na tohtoročnej X. paralympiáde v kanadskom Vancouveri tri zlaté a jednu striebornú medailu a zaradila sa tak medzi najúspešnejších športovcov tejto prestížnej celosvetovej športovej súťaže. V pondelok 29. marca 2010 si na zasadnutí Mestského zastupiteľstva v Rožňave prevzala Cenu primátora. Pri tejto príležitosti uverejňujeme rozhovor prevzatý z portálu roznava.sk
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.