ZO Zväzarmu n. p. LTZ Revúca. Jeho zakladateľom bol paradoxne futbalista Tibor Šestina. Od roku 1978 sa vytvoril silný kolektív športovcov, ktorý v letných disciplínach čoskoro prenikol do slovenských i celoštátnych výsledkových listín. Tituly majstrov Slovenska i Československa získali Milan Chrapán, Dušan Chrapán, Marta Domašínska, Dušan Kováč, súrodenci Tibor a Vladimír Šestinovci. Po roku 1989 nastal v rozvoji letného biatlonu v Revúcej nevídaný rozmach, vybudoval sa strelecký areál a bežecké trate v lokalite Hájik.
Od roku 1992 sme začali so zimným biatlonom. Prvú „zimnú“ medailu priviezol do Revúcej v roku 1995 Dušan Chrapán, v roku 2000 získal dokonca všetky tri zlaté. Za jedinečnú športovú kariéru bol ocenený Slovenským zväzom biatlonu udelením titulov Majster športu a Zaslúžilý majster športu.
Býva pravidlom, že popri majstroch vyrastajú dobrí žiaci. Pri vlastnej tréningovej činnosti sa úspešní pretekári venovali i práci s mládežou. Výsledkom boli i prvé dve žiacke medaily v biatlone Jakuba Bosnyaka v r. 1997. Od roku 2000 vzniklo pri Základnej škole v Lubeníku školské športové stredisko biatlonu, ktoré sa môže pochváliť i medzinárodnou premiérou. Súrodenci Peter a Anna Košinárovci sa presadili na slovenskej úrovni a prebojovali sa do dorasteneckej reprezentácie. Vrcholom ich úspechov boli tituly majstrov Slovenska a účasť na zimných Európskych olympijských hrách mládeže EYOD 2001 vo fínskom Vuokatti. Reprezentačné tričká si obliekli i v letnom biatlone Peter Korím v európskom pohári juniorov, podobne Vladimír Gažúr v r.2006 na Majstrovstvách Európy v Lotyšsku i na pretekoch olympijských nádejí v roku 2008 v Českej republike. Martina Chrapánová je od roku 2006 reprezentantkou SR v biatlone, cez dorastenecké a juniorské kategórie sa presadila do seniorskej reprezentácie.
Cez klubové dvere prešlo postupne viac ako 70 úspešných pretekárov. Majstrami Slovenska sa stalo 18 pretekárov, ktorým patrí spolu 68 titulov. Na majstrovstvách Slovenska vybojovali 224 medailí, z toho 68 zlatých, 72 strieborných a 84 bronzových medailí. Na Majstrovstvách Československa získali 4 tituly, 3 strieborné a 2 bronzové medaily, na ME v letnom biatlone jednu striebornú medailu.
Ale nielen medaily sú dôležité – vo výsledkových listinách figurujú mnohé mená, ktoré štatistiky neregistrujú ako držiteľov cenných kovov. Napriek tomu mesiace a roky boli neodmysliteľnou súčasťou kolektívu a šport ich pripravil pre štúdium na vysokých školách i pre život. K nim patria desiatky rodičov, funkcionárov a rozhodcov, ktorí pre ich činnosť vytvárali skvelé podmienky. Bežecké trate v zime vznikali na lúkach pri nemocnici, často neskoro v noci pri svetle bateriek s lopatami v rukách. Tisíce najazdených kilometrov za tréningom a súťažami vo Vysokých Tatrách, Skalke a Osrblí. Modrá škodovka 1203 bola známa na celom Slovensku. Nespočetné boli brigády v streleckom areáli i pri organizovaní národných letných kôl a troch Majstrovstiev Slovenska v letnom biatlone.
Vo funkciách predsedov klubu biatlonu sa vystriedali postupne Mgr. Milan Chrapán, Pavol Kalna, Jozef Hirschman, Mgr. Edita Košinárová, Ing. Peter Košinár, PaedDr. Vladimír Gažúr a súčasný predseda Mgr. Libor Mladší. Trénermi klubu boli Milan a Dušan Chrapán, Jozef Hirschman a Štefan Ottinger.
Popri klubovej práci má Revúca aj významné zastúpenie v Slovenskom zväze biatlonu: Jozef Hirschmann a Dušan Chrapán sú členmi prezídia. Jozef Hirschmann, vlastní licenciu medzinárodného rozhodcu IBU a je predsedom športovotechnickej komisie SZB.
Za 20 rokov svojho fungovania zaznamenal revúcky biatlon množstvo výrazných úspechov a získal významné postavenie. Veríme, že v úspešnej histórii budeme pokračovať aj naďalej.
Úspechy však neprichádzajú bez tvrdej práce, preto pokračujeme v príprave na zimnú sezónu a novembrovou brigádou na „starom smetisku“ sme si pripravili trať na zimné tréningy. Už nám len ostáva dúfať, že nadchádzajúca sezóna nebude taká skúpa na sneh ako tie predchádzajúce.
Ďakujeme všetkým priaznivcom a podporovateľom tohoto krásneho športu.
Milan Chrapan,
Klub biatlonu Magnezit Revúca
{gallery}sport/biatlon/magnezit/20{/gallery}
{jcomments on}

































Koncom októbra 2011 si členovia a priaznivci Klubu biatlonu Magnezit ŠŠSM Revúca pripomenuli začiatky tohoto športu v Revúcej. Členovia výboru a rodičia pretekárov vytvorili príjemnú atmosféru, v ktorej na minulé úspechy ale aj náročnú prácu spomínali bývalí aj súčasní tréneri, pretekári, funkcionári a iní priaznivci revúckeho biatlonu.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-