Koncom októbra 2011 si členovia a priaznivci Klubu biatlonu Magnezit ŠŠSM Revúca pripomenuli začiatky tohoto športu v Revúcej. Členovia výboru a rodičia pretekárov vytvorili príjemnú atmosféru, v ktorej na minulé úspechy ale aj náročnú prácu spomínali bývalí aj súčasní tréneri, pretekári, funkcionári a iní priaznivci revúckeho biatlonu.ZO Zväzarmu n. p. LTZ Revúca. Jeho zakladateľom bol paradoxne futbalista Tibor Šestina. Od roku 1978 sa vytvoril silný kolektív športovcov, ktorý v letných disciplínach čoskoro prenikol do slovenských i celoštátnych výsledkových listín. Tituly majstrov Slovenska i Československa získali Milan Chrapán, Dušan Chrapán, Marta Domašínska, Dušan Kováč, súrodenci Tibor a Vladimír Šestinovci. Po roku 1989 nastal v rozvoji letného biatlonu v Revúcej nevídaný rozmach, vybudoval sa strelecký areál a bežecké trate v lokalite Hájik.
Od roku 1992 sme začali so zimným biatlonom. Prvú „zimnú“ medailu priviezol do Revúcej v roku 1995 Dušan Chrapán, v roku 2000 získal dokonca všetky tri zlaté. Za jedinečnú športovú kariéru bol ocenený Slovenským zväzom biatlonu udelením titulov Majster športu a Zaslúžilý majster športu.
Býva pravidlom, že popri majstroch vyrastajú dobrí žiaci. Pri vlastnej tréningovej činnosti sa úspešní pretekári venovali i práci s mládežou. Výsledkom boli i prvé dve žiacke medaily v biatlone Jakuba Bosnyaka v r. 1997. Od roku 2000 vzniklo pri Základnej škole v Lubeníku školské športové stredisko biatlonu, ktoré sa môže pochváliť i medzinárodnou premiérou. Súrodenci Peter a Anna Košinárovci sa presadili na slovenskej úrovni a prebojovali sa do dorasteneckej reprezentácie. Vrcholom ich úspechov boli tituly majstrov Slovenska a účasť na zimných Európskych olympijských hrách mládeže EYOD 2001 vo fínskom Vuokatti. Reprezentačné tričká si obliekli i v letnom biatlone Peter Korím v európskom pohári juniorov, podobne Vladimír Gažúr v r.2006 na Majstrovstvách Európy v Lotyšsku i na pretekoch olympijských nádejí v roku 2008 v Českej republike. Martina Chrapánová je od roku 2006 reprezentantkou SR v biatlone, cez dorastenecké a juniorské kategórie sa presadila do seniorskej reprezentácie.
Cez klubové dvere prešlo postupne viac ako 70 úspešných pretekárov. Majstrami Slovenska sa stalo 18 pretekárov, ktorým patrí spolu 68 titulov. Na majstrovstvách Slovenska vybojovali 224 medailí, z toho 68 zlatých, 72 strieborných a 84 bronzových medailí. Na Majstrovstvách Československa získali 4 tituly, 3 strieborné a 2 bronzové medaily, na ME v letnom biatlone jednu striebornú medailu.
Ale nielen medaily sú dôležité – vo výsledkových listinách figurujú mnohé mená, ktoré štatistiky neregistrujú ako držiteľov cenných kovov. Napriek tomu mesiace a roky boli neodmysliteľnou súčasťou kolektívu a šport ich pripravil pre štúdium na vysokých školách i pre život. K nim patria desiatky rodičov, funkcionárov a rozhodcov, ktorí pre ich činnosť vytvárali skvelé podmienky. Bežecké trate v zime vznikali na lúkach pri nemocnici, často neskoro v noci pri svetle bateriek s lopatami v rukách. Tisíce najazdených kilometrov za tréningom a súťažami vo Vysokých Tatrách, Skalke a Osrblí. Modrá škodovka 1203 bola známa na celom Slovensku. Nespočetné boli brigády v streleckom areáli i pri organizovaní národných letných kôl a troch Majstrovstiev Slovenska v letnom biatlone.
Vo funkciách predsedov klubu biatlonu sa vystriedali postupne Mgr. Milan Chrapán, Pavol Kalna, Jozef Hirschman, Mgr. Edita Košinárová, Ing. Peter Košinár, PaedDr. Vladimír Gažúr a súčasný predseda Mgr. Libor Mladší. Trénermi klubu boli Milan a Dušan Chrapán, Jozef Hirschman a Štefan Ottinger.
Popri klubovej práci má Revúca aj významné zastúpenie v Slovenskom zväze biatlonu: Jozef Hirschmann a Dušan Chrapán sú členmi prezídia. Jozef Hirschmann, vlastní licenciu medzinárodného rozhodcu IBU a je predsedom športovotechnickej komisie SZB.
Za 20 rokov svojho fungovania zaznamenal revúcky biatlon množstvo výrazných úspechov a získal významné postavenie. Veríme, že v úspešnej histórii budeme pokračovať aj naďalej.
Úspechy však neprichádzajú bez tvrdej práce, preto pokračujeme v príprave na zimnú sezónu a novembrovou brigádou na „starom smetisku“ sme si pripravili trať na zimné tréningy. Už nám len ostáva dúfať, že nadchádzajúca sezóna nebude taká skúpa na sneh ako tie predchádzajúce.
Ďakujeme všetkým priaznivcom a podporovateľom tohoto krásneho športu.
Milan Chrapan,
Klub biatlonu Magnezit Revúca
{gallery}sport/biatlon/magnezit/20{/gallery}
{jcomments on}
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.