Prvé chladné dni tohto roka umožnili zasnežiť trate biatlonového areálu v Osrblí a v dňoch 3. januára až 6. januára 2016 mohli pretekári Klubu Biatlonu Magnezit Revúca počas zimného tréningového sústredenia nahradiť kolieskové bežky tými skutočnými. Prvé chvíle na snehu strávili aj našebiatlonové nádeje z tréningovej skupiny trénera Milana Chrapána, pričom mnohí mali na úzkych bežkách svoju premiéru.
Osrblie nás v nedeľu 3.1.2016 privítalo doslova krutými mrazmi, ale v ďalších dňoch sa teploty stabilizovali na primeraných hodnotách. Keďže zasnežované bežkové trate sú v rámci Slovenska veľmi vzácne, často bolo na štadióne husto ako na Revúckom jarmoku. Ukázalo sa, že príprava na kolieskových korčuliach, ktorú tí najmenší absolvovali už od letných mesiacov, veľmi pomohla a pretekári urobili už po pár tréningových cykloch obrovské pokroky, z čoho máme všetci v klube veľkú radosť.
Prvé ostré štarty
nás čakali už v dňoch 8.1. – 9.1.2016, keď sa konali preteky všetkých kategórií. Sobota patrila rýchlostným pretekom a nedeľa vytrvalostným pretekom v žiackych kategóriách a pretekom s hromadným štartom v kategórií dorast/dospelí.
V kategórií dorast/dospelí nastúpili v revúckych farbách dvaja pretekári Andrea Uličná a Rado Humenník. Dosiahli nasledovné umiestnenia: Rado Humenník pekné 5. miesto so streľbou (1,3) a Andrea 11. miesto (4,2), každý vo svojej kategórii. Pozorne sme sledovali aj našich odchovancov Lukáša Ottingera a Tomáša Sklenárika, ktorí už pretekajú za ŽP Šport Podbrezová, kde aj študujú na strednej škole. Bojovali o účasť na pretekoch olympijských nádejí, a preto štartovali v staršej kategórii 18-19 ročných so zbraňou na pleciach. Tomáš k výbornému behu pridal len priemernú streľbu (3,2) a obsadil pekné 7. miesto, Lukáš Ottinger strieľal podobne (2,3) a obsadil 10. miesto.
V žiackych kategóriách
náš klub reprezentovala Ema Kapustová, ktorá dosiahla ako mladšia vo svojej kategórii veľmi pekné, ale neobľúbené 4. miesto so streľbou (0,2), keď ju od pódiového umiestnenia delilo 25 sekúnd. V tejto kategórii ešte štartovali Anka Fujdiarová (0,1), dosiahla pekné 7. miesto a Emma Petalíková (3,2) 15. miesto. Medzi chlapcami sme mali zastúpenie tiež len v najstaršej kategórii, kde René Chrapán svoj kvalitný bežecký výkon žiaľ nepodporil streľbou (1,4), čo ho odsunulo na 10. Miesto. Štartoval tiež Andrej Mladší, ktorý skončil pri streľbe (1,3) na 19. mieste.
V nedeľu organizátori pripravili
pre dorast a dospelých zaujímavé preteky s hromadným štartom, ale s dlhšími traťami a 4 streleckými položkami. Výsledky boli nasledovné: Radovan Humeník 9. miesto, celkom 9 nezostrelených terčov, Andrea Uličná 9. miesto (12), Tomáš Sklenárik 8. miesto (8 nezostrelených terčov), Lukáš Ottinger 10. miesto (tiež 8 terčov nezostrelených).
Popoludní sa konali vytrvalostné preteky, keď žiaci museli absolvovať veľmi náročné trate vrátane kopca s najväčším prevýšením v rámci areálu v Osrblí, kde zvyčajne behajú len pretekári v starších kategóriách. Strelecky sa našim žiakom v nedeľu celkom darilo a ich výsledky boli nasledovné: Ema Kapustová 4. miesto (0,2), Anka Fujdiarová 9. miesto (1,1), Emma Petalíková 14. miesto (1,1), René Chrapáň 5. miesto (0,0) a Andrej Mladší 18. miesto (1,4).
Ďalšie kolo Viessman pohára nás čaká tretí januárový víkend. Veríme, že nadšenie a snaha našich najmladších biatlonistov zabezpečí, že na bežkách dosiahnu úroveň, keď budú môcť nastúpiť do svojich prvých pretekov už v tejto zime. A tešíme sa tiež na poriadnu snehovú nádielku v okolí Revúcej.
Chceme Vás aj touto cestou poprosiť o podporu formou 2% zo svojich daní, aby náš šport mohol v Revúcej naďalej napredovať. Vopred ďakujeme.
Jana Mladšia, KB Magnezit Revúca
Foto: Ondrej Štecz
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.