Szegede.
JELŠAVA. Kolkári MKK Magnezitu patria už pár rokov ku stabilným účastníkom I. ligy východ. Do tejto sezóny to ťahali spolu s Plešivčanmi, no títo sa z finančných dôvodov v tomto roku do súťaže neprihlásili. Trojica hráčov však posilnila práve Jelšavu. O sezóne, výsledkoch i plánoch do budúcnosti sme sa porozprávali s hráčom a trénerom MKK Magnezit Jelšava Marošom Raffayom.
- Ako sa pozeráte na práve skončenú sezónu?
„Pre naše družstvo táto sezóna nedopadla dobre. Vytýčený cieľ, umiestnenie do 6. miesta v tabuľke sme nesplnili. Počet získaných bodov je dokonca najnižší za posledných päť sezón a to nás veľmi mrzí. Aj keď je pravda, že smola sa nám lepila na päty a aj pri dobrých a kvalitne zahraných zápasoch to jednoducho nešlo. Na smolu sa vyhovárať nechceme, súperi zvládali závery zápasov lepšie. Potvrdzuje sa, že kolky sú športom minimálne 50 na 50, keď nie vždy rozhoduje len výkonnosť, ale vždy aj psychická pohoda a viera vo vlastný úspech. Umiestnenie v tabuľke na desiatom mieste je pre nás veľkým sklamaním a pre budúcu sezónu ponaučením v čom musíme pridať.“
- Ktoré boli podstatné a rozhodujúce momenty sezóny.
„Tých momentov bolo určite viac. Sezónu sme začali dvomi víťazstvami so silnými súpermi, Žarnovicou, ktorá vypadla z extraligy a hneď na to sme vyhrali v Sučanoch, kde sme po minulé roky väčšinou prehrávali. Tento dobrý štart nás viac ukolísal, ako nabudil. Nadobudli sme falošnú predstavu o bezproblémovom pochode v lige. Vytriezvenie prišlo už v 3. kole, keď sme prehrali s nevýrazne hrajúcim Prešovom na „domácich“ dráhach v Podbrezovej. Ďalšia domáca prehra s Rimavskou Sobotou, nad ktorou sme pravidelne doma víťazili, už začala napovedať o neistote a hernej nevyrovnanosti. Jesenná časť pokračovala potom vo viac či menej očakávaných výsledkoch, lenže dva posledné zápasy na dráhach vo Fiľakove asi boli tým rozhodujúcim faktorom nášho umiestnenia. Najskôr to bola prehra s Fiľakovom A na body 5:3, na kolky o 26 pre domácich, keď zápas rozhodli fakt posledné hody a potom podobná prehra s Fiľakovom B v tom istom bodovom pomere o 31 kolkov. Tieto prehry o pár kolkov sa s nami viezli prakticky celú sezónu. Pre ilustráciu, sedem zápasov sme odohrali so súpermi na body 3:3, jeden dokonca 3,5:2,5 v náš prospech, ale ani v jednom z nich sme nedosiahli víťazstvo! Toto považujem za rozhodujúce za celý priebeh sezóny. Jarná časť už bola prakticky jedným veľkým trápením a aj napriek zlepšenej hre víťazstvá neprichádzali.“- Čo rozhodlo o tom, že ste sa postupne prepadávali v tabuľke nižšie a nižšie.
„Tabuľkové umiestnenie a počet narastajúcich prehier nepôsobili na našu hru nijako pozitívne. Keď si prestaneme veriť a súper zistí túto našu slabinu, je veľmi ťažké dosiahnuť úspech. Hlavne „domáca“ kolkáreň v Podbrezovej je motivačnou hlavne pre hostí. Je to hádam najkrajšia kolkáreň na Slovensku a každý sa teší na hru na týchto dráhach. Keďže aj my sme tu vlastne len hostia a hrávame tu bez tréningov, zápasy sú stále otvorené. Potom prídu spomínané tesné prehry a každý súper prichádza k nám s tým, že tu môže zvíťaziť. Absencia výhody domácej dráhy, kde je povinnosťou a pravidlom víťazstvo, zohráva kľúčovú úlohu v zápasoch. Tento faktor sa ukazuje ako rozhodujúci. V pohľade na konečnú tabuľku vidíme – Svit hráva v Spišskej Novej Vsi a je posledný, my hráme v Podbrezovej vzdialenej
- Myslíte si teda, že domáca dráha v Jelšave by pomohla lepším výsledkom a umiestneniu?
„S určitosťou sa to tvrdiť nedá, ale pár faktov tomu napovedá. Po jesennej rekonštrukcii kolkárne (celú jeseň sme hrávali zápasy prakticky bez tréningov), sme si pozvali na dva priateľské zápasy dvoch súperov z čela tabuľky. Najskôr prišlo družstvo Podbrezovej, zložené kombinovane z B a C družstva, B družstvo skončilo na 3. mieste v extralige a C družstvo na 3. mieste v našej súťaži. Zápas sme na našej domácej dráhe jednoznačne ovládli a vyhrali na body 15,5:4,5. V druhom zápase prišlo Fiľakovo A a B, pričom A družstvo postúpilo do extraligy. Zápas sme nebodovali, hralo sa len na súčet kolkov a výsledok bol opäť pre nás jednoznačný, výhra o 201 kolkov. Stará múdrosť, že doma nikto nie je prorokom, v športe a v kolkoch asi zvlášť, to zjavne neplatí. Domáce dráhy sú jednoznačnou výhodou. Preto nás veľmi mrzí, že naša kolkáreň nespĺňa podmienky pre ligovú súťaž, kde sú potrebné sú štyri dráhy. V našom ekonomicky chudobnom kraji je ťažké nájsť možnosti alebo sponzora na výstavbu vyhovujúcej kolkárne. Komerčne stavané bowlingové dráhy sú asi atraktívnejšie. Keď sa ma ľudia spýtajú, v čom je rozdiel medzi bowlingom a kolkami, moja odpoveď je jednoznačná. Kolky sú šport, náročný a tvrdý, kým bowling je zábava.“- Uvažovalo sa o reorganizácii prvej ligy. Je to aktuálne?
„Na poslednej Výkonnej rade SKoZ, ktorá sa konala koncom januára v Sučanoch, reorganizácia súťaže nebola odsúhlasená. Proti sú hlavne družstvá z 1. ligy Západ, ktorým vyhovuje súčasné územné rozloženie súťaží. Naša skupina Východ je zložená z družstiev od východu cez stred až po hornú Oravu. Vzdialenosti sú aj vyše dvesto kilometrov, naproti tomu hrá Západ vo vzdialenostiach máločo prevyšujúcich sto kilometrov. Je zaujímavé, že západ, kde je sústredná hlavná časť ekonomiky tohto štátu, hovorí o finančnej náročnosti celoslovenskej 1. ligy. Musím však povedať, že pri tohtoročnom našom trápení a konečnom umiestnení, sme radi, že sa reorganizácia nekonala. Súťaže budú aj v ďalšom ročníku pokračovať v takomto členení.“
- Pred sezónou ste sa posilnili o Plešivčanov. Aká bola situácia s kádrom?
„Pred sezónou na výročnej schôdzi sme predstavili aj nových hráčov z Plešivca. Čakali sme, že káder bude široký, bude zvýšená konkurencia v tíme a dostavia sa výsledky. Po augustových tréningoch sa však vykryštalizovala opäť len osemčlenná zostava pre A družstvo. Viacerí hráči, ktorí hrávali v minulosti, pre rôzne zdravotné, študijné či rodinné povinnosti nemohli hrávať. Hráči B tímu zasa nedosahovali také výsledky, ktoré by splnili očakávané normy. Z hráčov Plešivca, ktorí nás posilnili, sa najlepšie prezentoval Ľudovít Lipták. Jeho výkonnosť bola stabilná, menšie herné výpadky mal vo dvoch či troch zápasoch. S priemerom 554 kolkov na zápas sa umiestnil v celkovom poradí hodnotenia jednotlivcov na 10. mieste. Ostatní dvaja hráči, Július Baša a Bohuslav Lipták, svojimi výkonmi nijako neoslnili a úprimne povedané, čakali sme viac. Aj oni sa však prispôsobili celej hre nášho družstva v tejto sezóne. Dúfame, že v budúcom ročníku, po tohtoročnej aklimatizácii v družstve, to bude výrazne lepšie. Možno aj systém nasadzovania hráčov do zápasu bol pre nich nezvyklý. V družstve Plešivca mali miesto v zostave isté, u nás si ho museli pred každým zápasom vybojovať na tréningoch.“
- V Jelšave sa hrávala aj mestská liga, hráva sa ešte?
„V lete a jeseni prebiehala spomínaná rekonštrukcia kolkárne, namontovali sme síce staršie, použité stroje, ale s ukazovateľmi výsledkov, prerobili sme dosky pod kolkami, prerobili sme dopadisko gúľ, namontovali nové zariadenie na vracanie gúľ. Športový ruch na kolkárni teda trochu ustal, ale po Novom roku sa naplno rozbehla aj mestská liga. V súčasnosti beží už siedme kolo, výsledky a tabuľky sú pravidelne zverejňované na web stránkach mesta Jelšava, v sekcii šport a takisto v mesačníku mesta.“
- Ako je to s mládežou, darí sa vychovávať nové posily do áčka?
„S mládežou je to v našom športe asi tak, ako v každom inom. Je problém deti vytiahnuť na športoviská. Síce máme malé náznaky záujmu, ale fyzická náročnosť tohto športu je značná. Posilou do A tímu by mal byť v budúcnosti Ľudovít Koren ml., ktorý však túto sezónu nehrával kvôli zdravotným problémom. Viac adeptov na hru v A družstve vidím v záujme hráčov hrajúcich mestskú ligu. Získavajú skúsenosti pravidelnou hrou a toto je spôsob ako sa dostať do družstva, či už A alebo B družstva.“
- Sezóna skončila, čo vás čaká v najbližšom období.
„Po ukončení sezóny si dávame tzv. bonbónik v podobe štartu na veľkom turnaji vo Viedni.
Na takomto veľkom turnaji sa zúčastníme v tomto roku už druhýkrát. Na turnaj 1. kategórie medzinárodnej kolkárskej federácie vycestovala 12. januára 2012 štvorica našich hráčov do maďarského Szegedu. Nesklamali, výsledkami sa zaradili určite k prekvapeniam. Na turnaji, ktorého sa zúčastnila svetová špička a spolu 150 hráčov, sa Maroš Raffay zaradil na 32. miesto, keď sa mu podarilo zdolať reprezentantov viacerých krajín. Výkon 579 kolkov na tejto nie veľmi „padavej“ kolkárni bol výborný. Výkon 568 ďalšieho nášho hráča Ľudovíta Liptáka mu postačoval na 45. miesto. Na turnaji sa zúčastnili ešte Ivan Pašiak a Bohuslav Lipták, ktorí zhodili rovnaký počet kolkov 546. Tento výkon im zaručil taktiež postavenie ešte v prvej polovici štartového poľa. Hra a celkové vystúpenie našich hráčov boli o to cennejšie, že na dráhy nastupovali prakticky bez regenerácie po dlhej - Ako sa darilo jednotlivcom
V hodnotení jednotlivcov súťaže 1. ligy Východ sa najlepšie umiestnil Ľudovít Lipták na 10. mieste. Na 17. miesto sa po slabšej jesennej časti dostal Maroš Raffay s priemerom 549 kolkov. Tretím naším najlepším hráčom bol Július Baša na 25. mieste s priemerom 545 kolkov. Ďalšie umiestnenia: 44. Arpád Bráz – priemer 534 kolkov, 54. Bohuslav Lipták – 529, 56. Ivan Pašiak – 526, 67. Ľudovít Koren – 517. Mladý Tomáš Koren odohral len dva zápasy s priemerom 526 kolkov. Na majstrovstvách kraja jednotlivcov sme dosiahli jeden majstrovský titul, v kategórii seniorov Július Baša zvíťazil a postúpil na majstrovstvá SR. V tej istej kategórii bol na 3. mieste Ivan Pašiak, na postup to však nestačilo, postupovali len prví dvaja. Na majstrovstvá SR v kategórii dorastencov postúpil Tomáš Koren, ktorý sa umiestnil na majstrovstvách kraja na 4. mieste. V kategórii mužov sa nepodarilo postúpiť ani jednému, ale výsledky 13. miesto Ľudovíta Liptáka, 17. miesto Maroša Raffaya, 21. miesto Ľudovíta Korena sú pomerne dobré, v kraji hrá väčšina reprezentantov.
(Prevzaté z Korzára 1.5.2012)

































V Gemerskom denníku vyšiel 1. mája 2012 článok pod titulkom Uplynulá sezóna je pre jelšavských kolkárov ponaučením, ktorý informuje o situácii v kolkárskom klube na strednom Gemeri MKK Magnezit Jelšava po skončenej sezóne. Keďže ide o zaujímavý príspevok, prevzali sme ho z tohto denníka v plnom znení:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-