Na časti tejto trasy vedúcej katastrom mesta Hnúšťa, vytvorilo mesto v auguste 2021 náučný chodník, ktorý je vôbec prvým na území tohto mesta. Je na ňom osadených šesť informačných tabúľ, podrobne približujúcich zaujímavé momenty histórie, ktoré sa tu odohrali. Autormi textov sú Patrik Beňuš a Roman Lebeda, tabule obsahujú aj stručné anglické zhrnutie.
Na náučný chodník sa dá nastúpiť po zelenej turistickej značke priamo z Hnúšte, alebo napojiť aj na troch miestach – od Kadlubu, zo sedla Brezina, alebo z časti Polom. Keďže náučný chodník kopíruje časť trasy historickej cesty, nejedná sa o okruh. Má 9 km a treba si na jeho prechod rezervovať asi 3 hodiny. Celý náučný chodník sa dá prejsť aj na bicykli.
Zastavenia náučného chodníka s náučnými tabuľami: 1. Nad Polomom – Lanová dráha Hačava – Burda, 2. Polom – Gemerské Machu Picchu, 3. Vyhliadkové miesto Laz – Cesta železnej rudy, 4. Sedlo Brezina – Legenda o Muránskej Venuši, 5. Nad Kadlubom – Dievčenský cintorín, 6. Vyhliadka Cigán – Železné srdce Hnúšte.
Prvá tabuľa je nad obcou Polom, konkrétne na mieste vrcholovej stanice lanovky Hačava – Burda. Vypovedá o tejto lanovej dráhe, objavení mastenca a magnezitu, histórii i súčasnosti ťažby a spracovania. Od roku 1903 týmto miestom viedla nákladná lanová dráha na prepravu magnezitu. Dodnes sa tu ukrývajú základy stožiarov, ktoré viedli na 5 kilometrov vzdialenú Burdu, kde sa nachádzali magnezitové ložiská, ruiny domu, ktorý slúžil sa ubytovanie správcu i základy vrcholovej stanice lanovky. Na lúčke na severozápade je v hĺbke fabrika, do ktorej lanovka prudkým klesaním pokračovala.

Druhá tabuľa je osadená priamo v obci Polom, dnes mestskej časti Hnúšte, dokumentuje históriu dedinky, ktorú pre svoju nadmorskú výšku a uzavretosť od civilizácie nazývajú aj gemerské Machu Picchu. Bývalá banícka osada sa v súčasnosti vyľudňuje a domy sa premieňajú na rekreačné objekty. Na prechádzke nad dedinou je výhľad na všetky svetové strany.
Tretia tabuľa stojí na vyhliadkovom mieste Laz. Venuje sa ťažbe a spracovaniu železnej rudy v regióne. Keďže leží na mieste, neďaleko ktorého viedla lanová dráha medzi Železníkom (vrch s plochým vrcholom na východe) a Likierom, opisuje zaujímavosti o tomto, na tú dobu výnimočnom technickom diele. Dodnes sú rovnakou trasou vedené elektrické stĺpy vysokého napätia, pod ktorými by sa našli desiatky betónových základov niekdajšej 13-kilometrovej lanovky, ktorá v časoch najväčšej slávy prepravovala 700 ton železnej rudy denne.
Štvrtá tabuľa je v sedle Brezina. Približuje život a legendu o Márii Séčiovej, jej búrlivý, bojovný život, i smutný koniec. Jej životný príbeh je taký silný, že nezmizol z povedomia ľudí ani vplyvom času.
Piata tabuľa je umiestnená nad osadou Kadlub. Miesto je nazvané Dievčenský cintorín, kde počas tatárskeho vpádu bojovali odvážne dievčatá z Rimavského Brezova. Udalosť sa odohrala v 13. storočí niekde v týchto v miestach na pomedzí chotárov Rimavského Brezova, Hnúšte a Kyjatíc. Na tejto tabuli je opísaný celý príbeh podľa legendy Jána Poničana.
Na vrchu Cigán je šiesta tabuľa. Pod nohami leží celý priemyselný park, vďaka ktorému Hnúšťa vyrástla z dedinky na mestečko a na tabuli je popísaná história priemyslu mesta, najmä dejiny železolejárne v Maši a železiarne v Likieri.
Súčasťou náučného chodníka sú aj dve vyhliadkové miesta. Jedno na vrchu Cigán nad Rimavským Brezovom, odkiaľ je výhľad na celú Hnúšťu, Klenovec a v pozadí aj na Klenovský Vepor. Ide o vyhliadkové miesto, z ktorého sa dá urobiť najkrajšia fotografia mesta Hnúšťa. Druhé je na vrchu Laz medzi Brezinou a Polomom, odkiaľ je krásny severný výhľad na Ďumbier i Chopok. Na juhu vidieť najvyššie vrchy Maďarska a na východe historicky významný vrch Železník. Na tomto mieste je osadené
umelecké dielo – železné kliešte umeleckého kováča Martina Jackuliaka z Rimavských Zalužian, ktorý svoje dielo pomenoval Pocta remeslu. Kováčske kliešte sú zväčšeninou reálnych klieští, vyrobené sú z oceľových tabúľ, dosahujú výšku 5,4 metra a vážia 200 kilogramov, navyše boli natreté fosforom, aby sa mohli zaskvieť pod hviezdnou oblohou a navodiť priam rozprávkovú atmosféru. Dielo sa môže pýšiť zápisom v Knihe slovenských rekordov ako najväčšie na Slovensku. Kliešte symbolizujú najslávnejšiu časť histórie mesta aj regiónu, časy, keď v Likieri postavili prvú koksovú pec na Slovensku a v Hnúšti sa v jej období vyrábalo najviac surového železa v celom Uhorsku. Popri veľkom závode v časti Likier stále fungovala menšia železolejáreň v Maši, kde až do roku 1923 vyrábali rôzne železné nástroje a aj takéto kliešte. Takže táto symbolika je skutočne úzko prepojená s históriou Hnúšte.
Viac informácií:
https://mesto.hnusta.sk/navstevnik/turisticke-informacne-centrum-hnusta/naucny-chodnik-marie-szechy/
https://www.rimava.sk/spravy-z-regionu/hnusta-naucny-chodnik-cesta-marie-szechy/
https://mynovohrad.sme.sk/c/22715957/hnusta-ma-o-atrakciu-viac-naucny-chodnik-kopirujuci-cestu-muranskej-venuse-je-plny-zaujimavosti.html
https://mynovohrad.sme.sk/c/22497132/na-gemeri-sa-zrodil-obri-unikat-klieste-martina-jackuliaka-meraju-vyse-pat-metrov.html
Marta Mikitová

































__________________________________________________
noch prešla na gymnázium do Tisovca, kde maturovala v roku 1945. Vysokoškolské štúdiá, odbor filozofia a francúzština, absolvovala na Komenského univerzite. Od roku 1953 bola pracovníčkou Filozofického ústavu SAV. Pracovala na domácich interdisciplinárnych podujatiach s historikmi, literárnymi historikmi a etnografmi, rovnako na spoločnej výskumnej úlohe s oddelením filozofie FU ČSAV, z čoho vznikli aj spoločné publikácie Antológie z dejín českej a slovenskej filozofie a i. Vydala monografiu Slovenské obrodenecké myslenie, jeho zdroje a základné idey a bola spoluautorka ďalších piblikácií. Z dejín slovenskej i svetovej filozofie publikovala viacero prác v časopisoch, najmä v časopise Filozofia. -MM-
Študoval súkromne. Bol člen Uhorského parlamentu, člen riadiacej rady Uhorskej akadémie vied a predseda Uhorskej heraldickej a genealogickej spoločnosti. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, obrazy a umelecké predmety predovšetkým zbieral. Na hrade Krásna Hôrka sústredil historické zbierky svojho rodu a po roku 1872 ich sprístupnil verejnosti. Po svadbe s Františkou Hablavcovou (Hablawetz) podporoval chudobných, financoval školy, nemocnice, vytvoril štipendium pre mladých umelcov, založil dôchodkový fond pre zamestnancov andrášiovského veľkostatku a i. V r. 1904 dal vybudovať umelecky cenné secesné mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, v r. 1909 sa zaslúžil o výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na jeho náklady. Pochovaný je v mramorovom sarkofágu vedľa manželky v krásnohorskom mauzóleu. -MM-
V rokoch 1856 – 1858 študoval v Rožňave. Pôsobil v Liptovskom Mikuláši a zaslúžil sa o jeho kultúrny rozvoj, oživil a viedol Spevokol meštianskej besedy pod názvom Tatran. Komponoval najmä zborové skladby, upravoval a vydával slovenské národne piesne. Zostavil a vydal Venček slovenských národných piesní, Spevníček dvojhlasných slovenských piesní a i. Upravil evanjelické chorály, ktoré vyšli i tlačou v zborníku Zvony (1926). Venoval sa aj teórii hudby, je autorom publikácie Náuka o harmónii. -MM-
Študoval na univerzite v Prahe a Bratislave. Podieľal sa na budovaní Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, kde bol vedúcim viacerých katedier a aj jej dekanom. Zaoberal sa hlavne magnetickými vlastnosťami látok, zameriaval sa na štúdium premagnetizačných procesov v kovových feromagnetikách. Venoval sa aj didaktike fyziky. Napísal 51 vedeckých prác a 8 kníh, medziiným bol spoluautorom učebnice Fyzika v príkladoch a Základy fyziky. Veľa úsilia venoval práci v Jednote slovenských matematikov a fyzikov. Bol členom prvého ÚV Fyzikálnej olympiády. -MM-
Ľudovú školu navštevovala v Revúcej, meštiansku školu v Martine a učiteľský ústav v Banskej Bystrici a Prešove. Bola učiteľka v Krpeľanoch, Blatnici, na slovensko-chorvátskej škole v Starej Pazove, od r. 1919 opäť v Blatnici. Svoje povolanie chápala ako službu národu a realizovala ju okrem školy aj v oblasti literárnej, osvetovej a charitatívnej. Novely a básne uverejňovala v časopise Dennica. V memoárovej próze Rozpomienky z doby vojny priblížila osudy ľudí v Chorvátsku. Pre potreby školských besiedok a slávností napísala desiatky didakticky zameraných dialogizovaných scénok v próze alebo vo veršoch. Približovala v nich historické udalosti, cirkevné dejiny, osobnosti, vlastivedné poznatky, ale aj etické a spoločenské príncípy ľudského konania. Dbala na výchovu mladej generácie, sama vychovávala 5 dievčat, jej chovanicou po osirení bola i budúca poetka Maša Haľamová, účinkovala v mládežníckych spolkoch, starala sa o chorých a vojnou postihnutých občanov. -MM-
Do školy chodil vo Vyšnej Slanej, v Štítniku, študoval na gymnáziu v Kežmarku, Levoči, Debrecíne, medicínu vo Wittenbergu, Lipsku a Berlíne. Popri štúdiu sa venoval astronómii a skúmal vplyv vesmírnych telies na dojčiace matky. Po obdržaní lekárskeho titulu pracoval v Rožňave a v Štítniku, neskôr ako úradný lekár Liptovskej stolice v Liptovskom Mikuláši, od roku 1776 Malohontskej stolice v Rimavskej Sobote. Vo funkcii stoličného lekára položil základy verejného zdravotníctva v Liptove aj v Malohonte, vypracoval návrh na školenie pôrodných babíc. Zároveň bol aj úradným zverolekárom – fyzikusom, zaoberal sa potieraním zvieracích nákaz. Jeho legislatívne návody sa stali všeobecnou záväznou normou pre chovateľov hospodárskych zvierat na celom území bývalého Uhorska. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, vysokoškolské štúdiá absolvoval v Prešove, v Berlíne, Lipsku a v Prahe. Od roku 1925 pôsobil ako farár v Skalici, od r. 1938 prednášal cirkevné dejiny a literatúru na ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Orientoval sa na výskum slovenskej kultúrnej, literárnej a cirkevnej minulosti, osobitne sa zameral na skúmanie slovenskej evanjelickej hymnológie a vydal k týmto témam viacero diel. Vydal biografiu Juraja Tranovského, publikoval príspevky k životu Jána Chalupku, zozbieral a postaral sa o umiestnenie a usporiadanie Lichardovho archívu a z jeho iniciatívy bola postavená Danielovi G. Lichardovi v Skalici socha. Mnohými článkami a úvahami prispieval do kultúrnych a beletristických časopisov, viacerým z nich bol i redaktorom, prekladal z nemčiny. Venoval sa aj dejinám mesta Skalice, platné služby mu preukázal aj ako mestský kronikár.
Študoval v Dobšinej a na vojenskej škole v Levoči. Zúčastnil sa revolučných rokov 1848/49, potom odišiel do Francúzska a USA, kde si založil šermiarsku a jazdeckú školu. Pracoval aj ako tehliarsky robotník, zlatokop a pastier dobytka na Novom Zélande a v Austrálii. Po návrate do USA bojoval v občianskej vojne Juh proti Severu a dosiahol hodnosť majora, kandidoval na guvernéra štátu Missouri, neskoršie sa plne venoval veterinárnej medicíne, bol zakladateľ a riaditeľ veterinárneho ústavu v Kansas City (USA). Vydal niekoľko kníh, autobiografiu o svojich cestách a prispieval aj do odborných časopisov. V roku 1881 sa vrátil domov a žil u syna v Košiciach. -MM-
Študoval na gymnáziu v Čáslavi a na matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. Zaoberal sa teóriou meteorológie a praktickým využitím modelov pre predpoveď zrážok a oblačnosti, súvislosťami nedzi zmenami prízemného tlaku, výškou izobarickej plochy a hrúbkou relatívnej topografie, matematickými výpočtami vývoja počasia, modelom pre predpoveď počasia, výukovým systémom EDUMAP a pod. Spolupracoval s Českým hydrometeorologickým ústavom v Prahe, vyučoval ako docent na Katedre meteorológie a ochrany prostredia Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a externe na UK v Bratislave. Publikoval najmä v časopise Meteorologické zprávy, vydal viaceré vysokoškolské skriptá a publikácie, aj ako spoluautor. -MM-