![]() |
![]() |
![]() |
V praxi sa však často stáva, že farmári nakupujú odstavčatá (malé prasiatka) v okolitých štátoch a následne ich chovajú u nás, alebo, naopak, si nechávajú porážať dobytok za hranicami (pre výhodnejšie ceny) a ten sa späť vracia už vo forme mäsa. Taktiež je otázne, či môžeme považovať za slovenské mäso z ošípaných pochádzajúcich z dánskych veľkovýkrmní. Prasiatka sa síce chovajú na Slovensku, ale často sa narodili v Nemecku alebo Dánsku a odporazené sú v Rakúsku, Maďarsku alebo v domovskom Dánsku. Inými slovami, v dnešnom svete otvorených hraníc s voľným pohybom tovaru a služieb je pomerne ťažké nájsť mäso s čisto slovenským „rodokmeňom“.
Čím je to slovenské iné ?
Pravdou je, že v skutočnosti len samotný pôvod mäsa nehovorí o ničom. Sotva môžeme tvrdiť, že zvieratá dýchajúce podtatranský vzduch a pijúce pramenitú slovenskú vodu sú lepšie ako tie z druhej strany Tatier. To je, samozrejme, nezmysel. Našou skutočnou devízou je paradoxne to, čo je zároveň našou najväčšou slabinou, a síce relatívna neduživosť a provincionálnosť nášho agrosektoru. Po nástupe trhového hospodárstva sme si ukážkovo rýchlo a dôkladne zdecimovali stavy hospodárskych zvierat, z maštalí sa stali predajne stavebnín, pestovateľne šampiňónov, ale najčastejšie iba ruiny. Zničili alebo ochromili sme šľachtiteľské stanice, plemenárske ústavy, výskumné stanice, poľnohospodárske školstvo a spolu s tým aj celý reťazec dodávateľov a subdodávateľov agrorezortu. Čo teda robí slovenské mäso kvalitným a čím sa líši od toho dovozového? Tu sú najdôležitejšie faktory, ktoré sa podpisujú pod kvalitu slovenského mäsa:
Bez nutnosti dlhých a stresujúcich prepráv živých zvierat – Práve predporážkový stres zvierat je jeden z najvýznamnejších faktorov ovplyvňujúcich kvalitu mäsa.
![]() |
![]() |
![]() |
Extenzívny charakter chovov - Pri vysoko intenzívnych chovoch, ktoré poznáme zo zahraničia, je aj oveľa väčší výskyt tzv. porúch mäsa, ako je PSE a DFD mäso. Tieto poruchy majú priamy súvis s kvalitou a kuchynským upotrebením mäsa. Navyše slovenské prasiatko prežilo svoj život v maštali spolu s ďalšími 200, alebo 400 kamarátmi, jeho dánsky kolega sa delil o maštaľ s 3000 druhmi.
Nižšia koncentrácia zvierat má oproti intenzívnej výrobe menší dopad na životné prostredie. Ten majú na svedomí najmä hnojivá, pesticídy, herbicídy použité pri výrobe krmív a následne potom antibiotiká, rastové hormóny, vitamíny, liečivá použité pri samotnom výkrme. Obrovské koncentrácia zvierat spôsobuje závažné problémy produkciou amoniaku a iných plynov ako aj tuhého odpadu - výkalov.
Menej liečiv a antibiotík používaných pri chove. Pri výrobe slovenského mäsa bolo použitých priemerne 40 mg antibiotických látok na kilogram vyprodukovaného mäsa, zatiaľčo v Nemecku na to spotrebovali viac ako 200 mg.
![]() |
![]() |
![]() |
Plemenná príslušnosť ošípaných ako aj hovädzieho dobytka sa ešte stále predsalen odlišuje od prešľachtenej populácie svetových top plemien. Genofond slovenských zvierat je sčasti tvorený našimi tradičnými plemenami, ktoré sú lepšie prispôsobené na tunajšie podmienky.
Spracovanie - finálnu podobu mäsu dodajú ruky a zručnosť mäsiarskeho majstra. Vo veľkých megafabrikách spracujúcich desiatky až stovky ton mäsa denne je veľa úkonov automatizovaných, mäso sa opracúva na linkách v rýchlom tempe a často iba veľmi povrchne a navyše s rôznymi nedokonalosťami a chybami. V SR takéto veľkokapacitné fabriky nemáme, a tak sa mäso spracúva vo vyššej kvalite.
Bez nutnosti prepravovať spracované mäso a umelo mu predlžovať záruku. Ak sa mäso spracuje a predá v rámci SR, celý proces sa udeje v rádoch hodín, a preto nie je potrebné mäso zabaliť a umelo mu predĺžiť záruku. Najčastejšie sa to deje balením v ochrannej atmosfére, tvorenej zmesou plynov.
Bez škandálov - Možno jeden z najsilnejších argumentov pre nákup slovenského mäsa a pokiaľ možno v tradičnom mäsiarstve. Za celé desaťročia neprepukol žiaden potravinový škandál. A to napriek (alebo vďaka) tomu, že práve v tomto segmente je kontrola štátnych orgánov permanentná a mimoriadne prísna.
Ako sú na tom mäsá našich susedov?
To, čo je pre Slováka slovenské mäso, je pre Čecha české mäso a to platí aj pre Maďarov a dokonca aj Poliakov. Ak by sme hľadali čisto z gastronomického hľadiska to najlepšie mäso, museli by sme sa poobzerať skôr smerom na východ od našich hraníc. Hoci to vyznie paradoxne, v menej rozvinutých krajinách by sme našli naozaj kvalitné a chutné mäso. Problematická by mohla byť hygiena spracovania, ale chuť a vlastnosti mäsa by prekvapili aj zdatných gurmánov.
![]() |
![]() |
![]() |
Ako ďalej ?
Kauzy a škandály podobné tomu aktuálnemu s poľským hovädzím mäsom by nám mohli pomôcť naštartovať či skôr obnoviť našu chovateľskú tradíciu.Údaje o našej aktuálnej sebestačnosti v produkcií mäsa sú značne rozkolísané a nepresné.Väčšina odhadov ale osciluje okolo hodnôt 20-40%. Veľkým úspechom by bolo dosiahnuť sebestačnosť v produkcii mäsa na úrovni 70 - 75 %. Všetko pod túto úroveň iba zvyšuje riziko, že budeme znova a znova čeliť novým kauzám. Za zváženie určite stojí aj znovuzavedenie hraničných veterinárnych kontrol. Tie sú síce v rozpore so zásadami voľného pohybu tovaru v rámci EÚ, ale vo chvíli, keď si z vás robí váš sused odpadkový kôš, máte právo siahnuť aj po takýchto tvrdých opatreniach. Inak naše kontrolné orgány pri každej kauze už iba pozbierajú po republike administratívne stopy a skonštatujú, kde všade sa rizikové či dokonca priamo zdraviu škodlivé mäso skonzumovalo!
Ing. Boris Halaj














































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-