lebo mal gazdovstvo, role, kravky aj koňa, o čo sa musela sama starať jeho mladá žena. Stravu nám pravidelne vozil Janko Kožuško na svojom skriňovom Áčku Praga - 150. Mali sme toľko jedla, že sme kŕmili aj dvoch psíkov, ktorých niektorý kamarát doniesol z blízkej dediny Bochoř. Na naše šťastie nikdy sme nemuseli stravu vracať, lebo Honza Zelfl mal taký apetít ako ten „pažravec Baloun“ v Haškovom románe o Švejkovi. Večer pojedol všetky zvyšky, čo ostali vo várniciach od večere. Na vychádzky sme mohli chodiť po zamestnaní. Polovica mužstva jeden deň a druhá polovica druhý deň. Časť mužstva musela ostať na pohotovosti pre prípad potreby na letisku. Cisternári s LRX-om mali pokoj celú noc. Ja som mal dva cisterny. V Erene som mal benzín 87 oktánový a v Tatre 95 oktánový. Mňa často budili v noci, lebo Rusi lietali bez ohlásenia v hociktorú dennú alebo nočnú dobu. Na našom letisku mali medzipristátie na doplnenie pohonných hmôt. Lietali na dopravných lietadlách „Líčkach“. Tak sme nazývali ich dopravné lietadlá. Bola to kópia amerických dopravných lietadiel zn. Dakota, ktoré Sovieti vyrábali v licencii. Od Dakoty sa líšili iba tým, že výstupné dvere mali na opačnej strane. Po niekoľkých plneniach a komunikácii s nimi som si osvojil potrebné ruské výrazy, aby som sa dohovoril. Keď som s cisternou došiel k lietadlu, pilot sa opýtal „kakoj u tebja kerasín“ (aký máš bezín). Odpovedal som „devenosto pjať“ (devädesiat päťku). Ukázal som pilotovi vzorku v skúmavke, obyčajne mávol rukou a povedal „charašó, zapravľaj“ (dobre, môžeš plniť). Oni vypísali nejakú faktúru za benzín. Pýtali sa ma na množstvo. Nadiktoval som im číslo podľa tankmetru v litroch. Oni to zapísali ako kilogramy. Keď som prepočítal kilogramy na litre, mal som 20 až 30 lítrov benzínu naviac. Potom niečo ukazovali na papier a stále omieľali „tvoja família“. Chceli vedieť moje meno. Nerozumel som čo chcú, preto som ich uisťoval, že moja família je na Slovensku a majú sa dobre. Pochopil som to až vtedy, keď mi podávali pero, papier napísaný azbukou a ukázali prstom „família, imja tvoje“. Tak som to podpísal. Rusi mi stále dali niečo na pamiatku, čokoládu, konfety (čokoládove cukríky) a raz mi dal jeden dôstojník na tie časy supermoderné slnečné okuliare. Starí mazáci-frajeri silou-mocou chceli odo mňa tieto okuliare kúpiť. Nepredal som, ale za krabičku cigariet som ich požičiaval, keď išli do mesta na rande, aby sa mohli pred frajerkou vytiahnuť.
Celkove som mohol hodnotiť, že na vojenčine prežívam pohodu. Zákonitosť v živote je už raz taká, že po čase príde niečo, čo naštrbí náš pokoj. V jeden pekný deň som sa v autoparku opaľoval na slniečku. Okolo deviatej k nám zavítal jeden major vo funkcii riadiacieho lietania. Hľadal cisternára s benzínom. Prihlásil som sa. Nariadil mi, aby som sa riadne ustrojil, lebo okolo desiatej priletí Dakota - Líčko s vysokými sovietskymi dôstojníkmi. Lietadlo bude potrebné doplniť. Mám sa postaviť s cisternou na lúku k hangáru, tam to lietadlo naroluje. Vzorne upravený som pristavil cisternu na určené miesto a čakal. Za malú chvíľu očakávané lietadlo pristálo. Technik navigátor nasmeroval lietadlo na lúku vedľa mojej cisterny. Keď pilot vypol motory, otvorili sa dvere a z dverí vystrčili obyčajný rebrík. Po rebríku začali zostupovať dolu bruchatí sovietski vyšší dôstojníci. Pri zostupe im na hrudi cinkalo množstvo navešaných medajlí. Ich brigadírky mali o desať centimetrov väčší priemer ako nosili naši dôstojníci a nohavice mali široké, možno až 35 centimetrov. Pri chôdzi sa im hompáľali ako zástavy, akoby mali slúžiť na ovievanie topánok. U nás bola móda užších nohavíc, preto mi pripadali ako takí smiešní dedkovia. Postavili sa do polkruhu. Boli asi dvadsiati. Nakoniec vystúpil mladý nadporučík, ktorý im robil takého „poskoka“. Dedkovia boli v hodnosti od majora po plukovníka. Jeden z nich sa obrátil na mňa s otázkou, aký mám benzín. Povedal som po rusky, že 95-ku. Pýtal odo mňa vzorku. Pred ich zrakmi som napustil z odkaľovača skúmavku a podal im. Pozeral prvý oproti slnku a podal nasledujúcemu. Skúmavka putovala po celom polkruhu rozostavených „dedkov“, ktorí ňou potriasali a múdro si ju obzerali. Nikto z nich nič nevyriekol. Najstarší z nich niečo dôverne povedal mladému nadporučikovi, ktorý vybehol hore po rebríku a zmizol v útrobách lietadla. O chvíľu sa vynoril, nesúc prázdnu päťlitrovú fľašu od nakladaných uhoriek, pristúpil ku mne a povedal, že skúmavka je malá a nedá sa zistiť či benzín neobsahuje znečistenie pevnými časticami. Dal fľašu pod odkaľovač, aby som do nej napustil benzín. Stačilo mu asi dva litre. Vymyl fľašu a vylial benzín na zem ku cisterne. Naštval som sa a povedal, že stačí jedna odhodená zápalka alebo ohorok z cigarety a vypukne požiar. Ohrozí cisternu aj lietadlo. Zháčil sa. Napustil som mu asi do polovice fľaše, a tá putovala tak isto ako skúmavka. A výsledok? Vyhlásili, že benzín nevyhovuje. Obrátili sa na nášho majora, vedúceho lietania, aby zabezpečil inú cisternu s benzínom. Ten sa od strachu dobre neposral. Oboril sa na mňa, že ako je to možné, že mám nevyhovujúci benzín, že z toho vyvodí dôsledky a že budem podľa predpisov potrestaný. Ukázal som mu potvrdenie technika lietania, ktorý každý deň skontroloval filtre na hadiciach aj na čerpacom zariadení a podľa vzorky z odkaľovača uznal benzín za nezávadný. Sadol si ku mne do kabíny cisterny a prikázal, že ideme na druhú stranu letiska, kde sídlil 11. Letištný prápor. Tam vybavil, aby oni poslali ich cisternu s benzínom naplniť sovietske lietadlo. Vrátili sme sa, doprevádzaní cisternou z jedenástky. Ja som zastavil na ceste a vodič druhej cisterny zašiel až k lietadlu. Ten cirkus sa opakoval s tým rozdielom, že cisterna z 11-ky mala benzín 87 oktánový, čo som zďaleka videl, lebo mal modrú farbu oblohy. Ten vyhovoval iba do menších lietadiel. Napriek tomu tí ruskí lampasáci to hodinu prezerali a potom vyhlásili, že benzín je nevyhovujúci. Major sa krvopotne potil. Už cítil ako bude „sprdnutý“ za takéto medzinárodné fiasko, že nebol schopný doplniť vyhovujúce palivo a k tomu všetkému do lietadla „magučevo Sovietskovo sajúza“. Šofér z 11-ky sa otočil a odišiel s cisternou preč. Major pobehoval ako spráskaný pes, „sakra co teď udeláme“. Bolo už asi pol jednej. Odrazu sa vo dverách lietadla objavil dôstojník. Bol iba v košeli, zelené rajtky, čierne lesklé čižmy, kučeravý blonďák s brigadírkou frajerský posunutou na temeno hlavy. Zívol, poobzeral sa, roztiahol ruky a zvučným hlasom veselo zvolal „krasota majá“. Bol to pilot lietadla. Dedkovia papaláši sa obrátili k nemu a najstarší „plukas“
mu niečo vysvetľoval. Podskok nadporučík bežal s uhorkovou fľašou ku mne, aby som mu napustil z odkaľovača benzín. So vzorkou utekal k pilotovi, ja som išiel pomaly za ním. Pilot nevenoval veľkú pozornosť benzínu vo fľaši, iba mne zakričal známe „kakoj kerasin?“, „devenosto piať“, „charašo, zapravľaj“ a zmizol v lietadle. Medzitým sa prišiel na cirkus pozrieť aj hlavný technik lietania. Povedal som mu, aký cirkus robili tí starí dedkovia, ktorí ani sami nevedia čo v benzíne hľadali. Vypadalo to, že robili iba divadlo, asi aby si pilot mohol vyspať včerajšiu opicu z vodky. Poskok vytiahol drevený rebrík, vhodný na oberanie jablk a náš technik lietania sa podujal sám naplniť nádrž lietadla. Najšťastnejší bol major, riadiací lietania. Odišiel na svoje stanovište, lebo pre tento incident sa nevenoval svojim povinnostiam riadiaceho lietania. Obecenstvo sa rozišlo. Ruskí oficíri sa vyškrabali do lietadla. Ja som zvinul hadice a čakal som na podpísanie faktúry. Pilot sa vyklonil z dverí a zakričal mi „zachadí v gosti“. Vyškrabal som sa do lietadla, porozhliadol sa a dobre, že som nespadol z nôh. Trup lietadla bol úplne vybrakovaný. Vypadalo to tam ako prázdny vagón nákladného vlaku. V zadnej časti boli naukladané nové pánske, dámske a detské bicykle. Bolo ich tam asi 15. Na podlahe, po obidvoch stranách boli dlhé drevené lavice, urobené z foršní bez operadiel. Na týchto laviciach poslušne sedela „generalita“ dedkov, oficírov. Boli to vysokí dôstojníci, ale „načálnik“ bol pilot. Vydal im tichý rozkaz a oni ho plnili. Jeden z nich mi bez slova podpísal môj záznam, kde som im pripísal aj benzín čo vyliali z odkaľovača na zem a oni mi zase dali podpisať ích tlačivo, z ktorého mi dali kópiu. Pilot im pokynul „no davaj“. Poslušne si zobrali kufríky spod lavice a začali rozbaľovať kartónové krabice. Každý mal v kufri dve až tri fľaše pálenky. Jeden z nich mi podstrčil krabicu a ponúkal ma „kušaj, eto saľotka“. Nevedel som čo to je, tak som si zobral, niečo biele na povrchu s bielymi kryštálikmi soli. Ako som to dával do úst, zacítil som pach ryby. Dal som to do úst, bolo to veľmi slané. Bola to vysušená solená ryba bez kože, také niečo ako morské filé. Na to mi pilot podával fľašu s pálenkou. „Pi.“ Nejako som vykoktal vetu „mne nevazmožna piť, ja šófer“. „Što nevazmožna, pasmatrí, ja piľót,“ a prevrátil z fľaše do seba viac ako deci pálenky. Potom mi rozkazovačne podal fľašu: „pi.“ Spomenul som si na článok šesť „rozkaz nadřízeného musí být splněn bez odmluv a včas“. Potiahol som si z fľaše podľa nášho vtedy najväčšieho vzoru, sovietskej armády, tiež riadný hlt. Pálenka bola výborná a silná. Pozrel som na etiketu a čítal nápis v auzbuke „Ruskoj alaš“. Bola to výborná pálenka, vlastne rascový likér, ale najmenej 60 percentný. Rozlúčil som sa a odišiel s cisternou do autoparku. Obedoval som, hlavu som mal trochu oťapenú od alašu, preto som si ľahol do kabíny a driemal. Prebral som sa na to, ako ruská Dakota - Líčko rolovala (pohyb lietadla po letisku s vlastným ťahom motora) na ranvej (vzletová a pristávacia dráha). Za malú chvíľu odleteli. Spokojne som podriemkaval. Asi o pol hodinu som počul pristávať ďalšiu Dakotu. Už som mal tak cvičené ucho, že som rozoznal značku lietadla podľa zvuku motora. Keď Dakota rolovala na stojánku, s údivom som zistil, že je to tá istá Dakota, ktorú som plnil. Zľakol som sa. Čo sa stalo? Čo keď majú poruchu kvôli palivu? Basa ma neminie, možno aj prokurátor. Zarolovali na to isté miesto, kde predtým stáli. Napäto som sledoval dianie pri lietadle z kabíny cisterny. Videl som, že k lietadlu ide s pohotovostným autom, major, riadiaci lietania. Dlho rozprával s pilotom. Odišiel a za chvíľu sa vrátil. Doviezol dvoch mechanikov, ktorí sa začali „šťúrať v motore“. Riadiaci lietania rozprával s oficírmi a rukou ukazoval smerom k nášmu poľnému autoparku. Od skupiny dôstojníkov sa odpojila štvorčlená skupina a kráčala po ceste smerom k autoparku. So stiahnutým zadkom som vystúpil z auta a upozornil Honzu Zelfla, že ide k nám vzácna návšteva. On bol trochu taký poplašenec, že sa už začal zajakávať. „Cococóó, co chtějí“. Prišli k rampe. Honza im začal podávať hlásenie, oni ho pohybom ruky umlčali a najstarší plukovník ukázal na mňa. Rozkazovačne povedal: „Beri mašínu, pajeďem v gorod.“ Honza sa obrátil ku mne, že čo chcú. Povedal som mu, že s cisternou chcú ísť do mesta. Zmohol sa iba na trhané da, da, dáá! Pristavil som cisternu a nevedel som ako štyroch ľudí do kabíny usadím. Oni to vyriešili sami. Traja brucháči sa vtisli do kabíny, že ma pritisli k dverám tak, že som nohou ledva dosiahol na plynový pedál. Nadporučíka poskoka vyhnali hore na cisternu, kde si sadol na pozdĺžnu plošinku, ktorá bola po obidvoch stranách cisterny. Slúžila k tomu, aby vodič mohol chodiť a nahliadnuť do jednotlivých nádrží a skontrolovať ich uzavretie. Mal som obavy, lebo na túto cestu som nemal povolenie.
Do cestovného príkazu som napísal „Letište-Přerov. Doprava sovietskych dôstojníkov“. Išiel som pomaly, lebo som sa bál, aby mi ten nadporučík niekde z cisterny nespadol. Tí starí „plukasi“ mi v kabíne začali vysvetľovať, že chcú nakúpiť topánky. Vyslovili sa veľmi pochvalne o kvalite našich topánok. Jeden z nich povedal „vaše botinky, vsie lúče mira“ (vaše topánky sú najlepšie na svete). Zaparkoval som pred veľkou Obuvou, z ktorej vyšli po viac ako hodine a každý z nich si niesol asi po päť krabíc s topánkami. Natlačili sa s tým do kabíny tak, že ani nevideli cez predné sklo, lebo boli zavalení krabicami až po strop kabíny. Bol som šťastný, keď vystúpili na letisku. Veľmi som sa na nich naštval. Nemám rád falošných ľudí. Oni, vysokí dôstojníci Sovietskej armády, ktorú nám stále kládli za vzor, takým nečestným špinavým spôsobom nafilmovali aféru s palivom, dokázali sa vrátiť vraj pre poruchu motora, a to všetko preto, aby pilot vydrichmal „opicu“ a oni aby si mohli nakúpiť topánky. Toto bola pre mňa veľmi silná káva. Preto, keď konečne ich Dakota odletela, uľavil som si po rusky, tak ako som sa od nich naučil. „Eto charašo! Ivan uže pašól v čórty“. Ešte nejakú nadávku po rusky som pridal, ale to nemôžem napísať.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-