Ináč by nebol zabezpečený letový deň. Nasledujúci deň, ihneď po raňajkách, som sa pustil do práce. Defekty na Erenke sa robili veľmi ťažko. Bolo potrebné z disku vyraziť zaisťovací oceľový kruh. Samému to bolo veľmi ťažké. Boli sme však dobrý kolektív. Za pol hodiny mi došli z autoparku pomôcť asi štyria kamaráti, ktorých priviedol Jožo Gažúr. Vedeli, že sám to nezvládnem. Pustili sme sa do práce. Búchanie kladív a ruch okolo opráv pritiahol k nám „Moriaka“. Oboril sa na mojich kamarátov, ktorí mi pomáhali. „Kto vás na tuhle práci zadelil? Nemáte své úkoly? Dle vojenského řádu za udržování vojenské techniky v pořádku je zodpovedný voják, kterému to bylo přidelené, a to je vojín Slavkay.“ Vo mne zovrela zlosť. Takým ostravským spôsobom som mu to vysvetlil. Strčte si svoj vojenský řád do zadku, alebo hľadajte v ňom to, koľko vozidiel môže mať pridelené jeden vodič. Dajte nám aj po desať samopalov, aby sme mohli lepšie brániť našu vlasť. Moriak nabral svojú typickú tmavobordovú farbu a vyhrkol: „Vojín Slavkay. Se mnou budete mluvit slušne! To vaše vystupováni budu řešit podle třestního řádu večer v rozkaze.“ Odpovedal som mu, že má na to právo ako môj veliteľ. Ja mám tiež právo požiadať náčelníka štábu o rozhovor. Požiadam majora Koubka, aby posúdil, či uložením nesplniteľného úkolu, nie je z vašej strany voči mne „šikanovanie“. Zháčil sa, onemel, bez slova sa otočil a odišiel. Vyprevadili sme ho polohlasnými, nie práve najslušnejšími nadávkami. Naša akcia „defekty“ sa podarila a do obeda cisterny stáli na vlastných „nohách“ a v pozore „dle vojenských řádu a předpisú“. Vo večernom rozkaze som dostal za neslušné správanie „dútku“ a zarazené vychádzky na 10 dní. Prakticky to nebol žiadny trest, lebo v čase preškoľovania pilotov na IL-28-čky, boli stále letové dni a z autoroty nepustili na vychádzku ani nohu. Tento incident však medzi „Moriakom“ a mnou vyostril vzájomnú nevraživosť, ktorá nám vydržala až do posledného dňa mojej vojenčiny.
Sympatický pilot-kuriér
Krátko po tej príhode s Erenami, mi bolo vo večernom rozkaze uložené, aby som ráno o siedmej pristavil cisternu Erenu pred budovu veliteľstva pluku. Po prečítaní rozkazu mi „Moriak“ osobne zdôrazňoval, aby som ráno bol presný, lebo kuriér, ktorý letí do Prahy na veliteľstvo letectva, má presne stanovený čas odletu. Neodpustil si ešte poznámku „ať jste řádne ustrojen“. Pomyslel som si svoje. Ráno som si však dal na výzore záležať, lebo v budove pluku sídlili samé vysoké šarže a človek nevie na akého čudáka natrafí. Vyholený, našľapaný Pitralonom som naštartoval Erenu a päť minút pred siedmou už som stál pred budovou pluku. Na moje prekvapenie, na chodníku stál npor. Polák s nadporučíčkou v modrej uniforme. Bola to pekná sympatická blondína, vyššej štíhlej postavy. Uniforma jej sedela ako uliata a v ruke mala veľkú koženú tašku. Podišiel som k nej, vzorovo zasalutoval a zahlásil, že vozidlo som pristavil podľa rozkazu. Usmiala sa a povedala, že môžeme ísť. Obrátila sa k Polákovi. Povedala mu, že ju ostanem čakať na letisku, lebo nevie presne kedy priletí späť. Moriak sa podlízavo ukláňal a koktal „jó, jó, jó, to je v pořádku“. Ukláňajúc sa, salutoval a odchádzal. Pripadal mi ako „šašo jójójó“. Otvoril som jej dvere na kabíne. S úsmevom si sadla a vyhlásila, že ešte sa v cisterne neviezla. Išiel som normálne 70-kou. Došli sme na stojánku, kde mechanici Pepo s Harym už mali Štorch naštartovaný a motor bežal na malé obrátky. Nadporučíčka nasadla do lietadla a odletela. My sme si znovu začali užívať, tentokrát „slasti“ vojenčiny. Jeden z nich doniesol z jedálne pre letcov tzv. L-norma, nejaké výborné jedlo, ja som odišiel do Army kúpiť pivo. Lebedili sme si pri hudbe „Laxenberg“, čo Hary pustil z rádia Siebla. Pred štvrtou sme začuli bzučať „komára“, ako sme nazývali Štorcha. Za chvíľu sa objavil nad lesíkom za „ranvejou“ a po chvíli hladko pristál. Nadporučíčka šikovne narolovala s lietadlom na stojánku a odišla do jedálne najesť sa. Keď nasadla do Ereny, z tašky mi vysypala na sedadlo samé dobrôtky, ktoré pozberala v jedálni. Boli to čokolády, cukríky, napolitánky aj ovocie. To všetko dostávali letci ako prídavok k jedlu, ale oni to už ani nejedli, ani nebrali so sebou. Nadporučíčke sa zapáčilo mať osobnú dopravu s cisternou, tak si ma stále vyžiadávala na dovoz aj na plnenie lietadla. Mechanici mi povedali, že sa nedávno vydala za jedného poručíka – meteorológa, ktorý slúžil na riadiacej veži. Bývali na sídlisku v Přerove. Predtým, keď priletela neskoršie, mala ťažkosti dostať sa z letiska do mesta, preto jej odvoz a dovoz s cisternou veľmi vyhovoval. S Pepom a Harym sme často tipovali, že kto u nich doma velí. Poručík a či nadporučík. Či má povolené poručík byť na nadporučíčke, alebo musí to byť opačne. To sme sa však nikdy nedozvedeli. Tie dobrôtky mi stále donášala, keď priletela, a ja som to rozdával chlapcom na izbe.
Nakoľko sme nemali na letisku vlastnú nádrž na benzín, musel som plniť moje cisterny na letiskách v rôznych mestách republiky. Dodávku benzínu vybavoval náčelník PHM npor. Davidek, ktorý mi dal žiadanku a s cisternou som išiel na určené letisko po benzín. Najčastejšie som chodil po benzín do Chocne, Brna, Prostějova a niekoľko ráz som bol aj na letisku Mokraď pri Liptovskom Mikuláši. S cisternou Tatrou aj s cisternovým vlekom o obsahu 3000 litrov som sa vracal zo Slovenska prevažne cez horské priechody Makov alebo cez Starý Hrozenkov, čo boli náročné a vyčerpávajúce jazdy. Na jazdy som sa pripravoval veľmi svedomito, lebo som si bol vedomý, že keď mi niečo na vozidle zlyhá, všetko si musím vyriešiť sám. Nikdy ma zo služobnej cesty nepritiahli, čo bol výsledok mojej dobrej a svedomitej prípravy vozidla.
(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay
































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-