Boli to prevažne Česi, chlapci z miest, ktorí o šachte vedeli iba toľko, že je tam tma a nie sú tam okná. Dobre som sa na ich siláckych rečiach bavil, keď ma začali nahovárať, aby som sa pridal do ich partie. Oni nevedeli, že ja som robil v baniach, aj na uhlí, aj na rude, no to som im nepovedal. Predbehovali sa vo vysvetľovaní o práci na šachte a povedali mi asi takto: „Mariane, pojď s náma na ostravskú šachtu. Náš velitel čety, četař z povoláni Mařík, se zná s ředitelem šachty. Vybavil, že dostaneme jedno rúbaní, v kterém budem kopat uhlí. Mařík bude předák. My se zaučíme. Na šachtě nám zaručují minimálny výdělek 2500 korún. My si vyděláme mnohem víc, 5 až 6 tisíc. Při nástupu dostanem 500 korún náborový příspěvek. Sakra, když pújdem domú, tak si koupíme Čízu (motorka ČZ) a šaty z Darexu. Budú z nás frajeři. Tak neváhej. Mařík je zkušený horník on s tím ředitelem na šachte dělal.“ Pomyslel som si svoje, lebo som vedel, že v Ostrave sa platí dobre, ale za dobrú prácu a nie za známosť s riaditeľom. Nechal som ich snívať. Najviac ma zaujala podmienka, že za odpracovanie jednoročnej brigády, nám šesťmesačné predĺženie vojenčiny odpustia. Uvažoval som. Mám tu na vojenčine ešte slúžiť pol roka a riskovať, že na služobnej jazde budem mať nejakú nehodu, na ktorú iba doplatím. Jazdil som veľa. Najviac k leteckým práporom do Prahy, Plzne, Čáslavi, Brna, Zvolena a do iných miest, kde boli vojenské letiská. Boli dni, keď som v jeden deň najazdil cez osemsto kilometrov. Uvažoval som aj o tom, že nejaké korunky zarobím a kúpim si nové šaty a topánky, lebo ošatenie čo som mal z civilu už bolo zastaralé. Vyhľadal som Maříka, ktorý mi tie podmienky na šachte potvrdil a ukázal mi už pripravené zmluvy. Prihlásil som sa na jednoročnú brigádu. Neskôr sa z autoroty prihlásili Fero Rusnák, Zolo Fodor a Jano Melich. Do civilu nás pustili 8. 9. 1957.

(POKRAČOVANIE)
Marian Slavkay