Neskôr sme slúžili pod jeho nástupcom Bohumírom Lomským, ktorý na nátlak verejnosti začal s reformami armády. Výsledok reforiem sa dostavil. Dôstojníci sa zmenili a boli k vojakom ľudskejší. V roku 1957 sme sa dočkali, že na návrh nášho slávneho atléta Dukly, Emila Zátopka (dosiahol až hodnosť plukovníka) sa uzákonil nárok vojaka na dovolenku. Tvrdé zaobchádzanie s nami vo výcviku vychádzalo z charakterových vlastností najvyššieho veliteľa armády, generála Čepičku. Veľa nám povie jeho charakteristika. Bol silne ovplyvňovaný požiadavkami na činnosť našej armády z Moskvy. (Výňatky z Internetu.)
Podľa sovietskeho vzoru začal v roku 1950 Alexej Čepička pretvárať armádu. Mandát na to mu dal jeho svokor, prezident Klement Gotwald, keď ho vymenoval do funkcie ministra národnej obrany. Tento post si mimoriadne obľúbil a v riadení armády sa priam vyžíval, hoci vojakom nebol. Bol to právnik. Dal sa dokonca vymenovať do hodnosti armádneho generála!
Požiadal o príchod sovietskych poradcov do našej armády, názorom ktorých sa podroboval. Navonok však všetko prezentoval ako vlastné nápady a rozhodnutia. Krátko po svojom nástupe na čelo rezortu zriadil Čepička aj smutne známe PTP, čiže pomocné technické prápory. Šlo o zvláštne jednotky armády, v skutočnosti tábory nútených prác, do ktorých bez ohľadu na vek zaraďovali ľudí nepohodlných režimu (tzv. čierni baróni).
Na čele rezortu obrany bol Čepička šesť rokov a za ten čas z armády vytvoril čosi, ako štát v štáte. Ministerstvo nemohol nikto kontrolovať a témy týkajúce sa armády sa vo vláde prestali prerokúvať. Schvaľovali sa automaticky tak, ako ich navrhol minister. Postupne sa zvyšovali početné stavy armády a z roka na rok astronomicky rástli aj výdavky. Kým v roku 1950 išlo na obranu 9,5 miliardy korún, o tri roky neskôr to už bolo vyše 99 miliárd! Alexej Čepička navyše dostal pod kontrolu (v záujme zabezpečenia bojaschopnosti armády) aj priemyselné rezorty.
Čo priniesla česká tlač:
Minister národní obrany Čepička mnohá opatření přicházející z Moskvy a ze spojeného velení v mnoha směrech přeháněl. V roce 1956 došlo k politickému posunu v SSSR a potažmo i v ČSR a v jejích ozbrojených silách. Ministr národní obrany Alexej Čepička byl odvolán z funkce a na jeho místo byl 25. dubna 1956 jmenován generálplukovník Bohumír Lomský.
Otevřely se před ním nové obzory a s nimi i povinnosti. Stal se členem vlády a tak vedle vojenských otázek musel řešit i problémy politické. Oblast, ve které se necítil tak jistý, měl v ní daleko méně zkušeností než ve vojenských věcech, kterými se zaobíral celých předcházejících dvaadvacet let. Avšak autorita, kterou si vybudoval jako voják se přenesla i do jeho funkce politické. Nejen kolegy ve vládě, ale i ministry obrany spřátelených armád, byl vždy uznáván a jeho názory, návrhy a opatření respektovány. 5. listopadu 1959 byl povýšen do hodnosti generála armády. Svou veselou a upřímnou povahou a rozsáhlými encyklopedickými znalosti v řadě oborů dovedl na spojeneckých jednáních vytvářet přátelskou atmosféru a využít ji ve prospěch věci.
Záver
Na vojenčinu asi každý rád spomína. Na všetko čo bolo zlé sa zabudlo, ale spomienky na ten čas a na kamarátov si každý zachoval. Vojenčina bola povinná súčasť našej mladosti, kde sme fyzicky aj psychicky dozreli a vrátili sme sa domov ako „chlapi“, schopní založiť si rodinu.
S pozdravom
Marian Slavkay
(K O N I E C)
(K O N I E C)
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.