Moje rodisko je však bližšie k Rožňave a keďže stránku robím ako lokálpatriot a nachádzam spolupracovníkov z celého Gemera bez nároku na honorár, nikdy by ma nenapadlo, že moju prácu si skôr všimol niekto z Revúcej a navrhol ma na takéto ocenenie.
V mojom veku už veru nerád cestujem pre rôzne dôvody, ale v ostatnom čase sú to zdravotné. Preto som rozmýšľal, čo s pozvaním spravím. Uznania takéhoto druhu však nie sú každodenné a uvedomil som si, že tak, ako ja neposielam honoráre za príspevky, zrejme tak to je aj z druhej strany. Nechcel som preto vziať na ľahkú váhu pozvanie, lebo na konci diania bol doklad o udelení Ceny primátorky mesta Revúca. Takže som sa rozhodol do Revúcej ísť a nasledovali úlohy so zabezpečením cesty a môjho pobytu v tomto regióne.
Revúcu vám nebudem predstavovať. Stačí snáď to, že leží v krásnom prostredí Slovenského Rudohohoria, pod najvyšším vrchom Stolica (1476) a neďaleko od Muránskej planiny so starovekým Muránskym hradom, dnes už zrúcaninou. Je mestom, ktoré sa pýši Prvým slovenským evanjelickým gymnáziom. Tu rozdávali vedomosti budúcim slovenským národovcom chýrni buditelia a učbári ako August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ivan Branislav Zoch, Július Botto a ďalší. Samozrejme, že moja cesta po príchode do Revúcej viedla do tejto, dnes, aj po vlaňajších záplavách, už znovu zreštaurovanej ustanovizne. Revúca práve vítala návštevníkov Dní mesta nielen z okolia, ale aj z Čiech, Poľska, Maďarska i Chorvátska, v ktorých sa nachádzajú jej družobné mestá. Podávali sme si preto častejšie kľučky s návštevníkmi, ktorí sa chceli s týmto bývalým gymnáziom a jeho históriou bližšie zoznámiť. Pracovníčky Múzea i TIC rady a vďačne po tieto dni poskytovali rôzne informácie o všeličom možnom, čo súviselo s bývalou školou, ktorá si tohto roku pripomenie 155. výročie svojho založenia. Posedeli sme si aj v Parku národovcov, kde je tiché a pekné prostredie a dopriali sme si dobrú kávu, ktorá nám po príchode do Revúcej veľmi chutila.
A tak začali pomaly ustupovať do úzadia spomienky na nepríjemné udalosti, ktoré veľmi negatívne poznačili našu cestu vlakom z Bratislavy na Gemer. Najprv našu cestu 15. júna 2017 prerušila na dve hodiny porucha v elektrickom vedení tesne pred Levicami. Aj keď boli vozne dobre prispôsobené na cestovanie v letnom období, dve hodiny bez prúdu, kedy vlak stál v poli, znamenali aj taký istý výpadok v klimatizačnom systéme. Keď sa všetko napravilo a rýchlik sa pohol, naša radosť netrvala dlho. Pred Lučencom bola ďalšia neplánovaná zastávka. Sprievodkyňa nás informovala, že na trati sa stalo veľké nešťastie, keď na chránenom železničnom priecestí náš rýchlik zrazil človeka a kým sa všetko vyšetrí a zabezpečí, bude to trvať dve až tri hodiny. A tak pribudli k nášmu meškaniu rýchlika, ktorý smeroval z Bratislavy do Košíc ďalšie hodiny. Po Rožňavu, ktorá bola našou cieľovou stanicou, meškal rýchlik takmer 6 hodín, keď namiesto príchodu o 13.35 hod. sme prišli až okolo 19-tej hod. Za ten čas železnice nespravili v prospech cestujúcich vôbec nič, aby aspoň zmiernili dôsledky meškania. Myslím si, že v takejto situácii by bolo žiadúce zabezpečiť aspoň možnosť zakúpenia si tekutín a jedla, pretože s predĺžením doby cestovania o taký enormný čas nikto nepočítal.
Našťastie, nepríjemné zážitky z cesty úplne zatienilo to, čo nás čakalo v Revúcej. Dlho budeme spomínať na krásne prostredie i milých ľudí, ktorých sme stretli na Dňoch mesta Revúca a osobitne na Oceňovaní osobností mesta Revúca, kde som sa ocitol v spoločnosti významných ľudí, ktorým bolo udelené ocenenie za prínos pre mesto z rôznych oblastí ich pôsobenia. Bol som veľmi príjemne prekvapený na akom vysokom stupni profesionality bola táto udalosť v Dome kultúry pripravená. Organizátorom sa podarilo túto udalosť pripraviť ako dôstojnú slávnosť, na ktorú budú nielen oceňovaní, ale aj všetci zúčastnení ešte dlho spomínať. Plná sála tohto kultúrneho zariadenia svedčila aj o tom, že na podobné udalosti sú už obyvatelia mesta zvyknutí a spoločne vytvárajú oceňovaným slávnostnú atmosféru. K umocneniu významu tohto slávnostného aktu prispela aj pani primátorka, ktorá pri odovzdávaní oceňovaní podala nielen kyticu, ale milo a srdečne sa prihovorila osobitne každému jednotlivcovi.
Viete, čo som si na tomto podujatí, okrem prevzatia Ceny, veľmi vážil? Keď som v obecenstve spoznal mojich dobrých priateľov z mladosti a bývalých vysokoškolákov z Košíc. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že ich uvidím v Revúcej, najmä preto, že nežijú v tomto meste, ale v okolitých obciach. Keď mi povedali, že ma prišli pozdraviť, lebo sa dozvedeli o ocenení, veľmi ma to dojalo a priznám sa, aj mi to polichotilo. Aj to je dôkazom toho, že v tejto časti Gemera žijú úprimní ľudia, ktorí vedia, čo poteší kamaráta v takejto situácii. Vďaka Vám Gitka, Ondrejovia i Tebe Rudo za prejavenú priazeň i úctu. Nevideli sme sa poniektorí hádam aj 40 rokov, ale Vaše stisky rúk a úprimné slová si budem stále pripomínať.
Na záver mi ešte dovoľte poznamenať, že 16. jún 2017 sa do mojej pamäti zapíše tými najkrajšími písmenami, na ktoré nikdy nezabudnem. Je mi trochu ľúto, že doteraz osobne nepoznám človeka, ktorý ma navrhol na takéto ocenenie. Ďakujem všetkým poslancom Mestského zastupiteľstva v Revúcej, že schválili tento návrh, ale najmä pani MVDr. Eve Cireňovej, primátorke mesta Revúca za ocenenie mojej práce, ktorú pre tento región vykonávam prostredníctvom internetovej stránky Maj Gemer i za jej milé slová, ktoré sa mi od nej počas môjho pobytu v Revúcej dostali. Veľká vďaka i za to, že Gemerčania si vedia oceniť každého, kto pre svoj rodný kraj niečo urobil a ešte by rád aj naďalej spravil. Bárs by sme všetci takými boli, ktorí svoju kolísku máme medzi Rimavou a Slanou. Medzi Horehroním až po maďarsko slovenské hranice na juhu nášho Slovenska. Všetko to je náš Gemer, ale aj Maj Gemer, krásny kraj s bohatstvom nášho ľudu premeneným do nádhernej prírody, zručnosti rúk obyčajného človeka i myšlienkovej bohatosti vzácnych ľudí, ale dnes aj veľkej chudoby a nezamestnanosti tohto regiónu. "Ši pajdeš svetom na víchot, ši na zápat, na juh, alebo na sever, nikdy nezabudni, že rozpráväš po našom, po gemersky. Že patríš medzi tich, šva nigdi nezapomli na rodní kraj, na lásku starich rodičoch, ale ani na svojich potomkoch, roztrúsením nilen po Gemeri, ale po calom svete. Rás Ti ono vráti aj s úrokami, ani sä nenazdáš."
Dr. Ondrej Doboš
Maj Gemer
Mesto Revúca udelilo najvyššie ocenenia mesta
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.