Moje rodisko je však bližšie k Rožňave a keďže stránku robím ako lokálpatriot a nachádzam spolupracovníkov z celého Gemera bez nároku na honorár, nikdy by ma nenapadlo, že moju prácu si skôr všimol niekto z Revúcej a navrhol ma na takéto ocenenie.
V mojom veku už veru nerád cestujem pre rôzne dôvody, ale v ostatnom čase sú to zdravotné. Preto som rozmýšľal, čo s pozvaním spravím. Uznania takéhoto druhu však nie sú každodenné a uvedomil som si, že tak, ako ja neposielam honoráre za príspevky, zrejme tak to je aj z druhej strany. Nechcel som preto vziať na ľahkú váhu pozvanie, lebo na konci diania bol doklad o udelení Ceny primátorky mesta Revúca. Takže som sa rozhodol do Revúcej ísť a nasledovali úlohy so zabezpečením cesty a môjho pobytu v tomto regióne.
Revúcu vám nebudem predstavovať. Stačí snáď to, že leží v krásnom prostredí Slovenského Rudohohoria, pod najvyšším vrchom Stolica (1476) a neďaleko od Muránskej planiny so starovekým Muránskym hradom, dnes už zrúcaninou. Je mestom, ktoré sa pýši Prvým slovenským evanjelickým gymnáziom. Tu rozdávali vedomosti budúcim slovenským národovcom chýrni buditelia a učbári ako August Horislav Škultéty, Samuel Ormis, Ivan Branislav Zoch, Július Botto a ďalší. Samozrejme, že moja cesta po príchode do Revúcej viedla do tejto, dnes, aj po vlaňajších záplavách, už znovu zreštaurovanej ustanovizne. Revúca práve vítala návštevníkov Dní mesta nielen z okolia, ale aj z Čiech, Poľska, Maďarska i Chorvátska, v ktorých sa nachádzajú jej družobné mestá. Podávali sme si preto častejšie kľučky s návštevníkmi, ktorí sa chceli s týmto bývalým gymnáziom a jeho históriou bližšie zoznámiť. Pracovníčky Múzea i TIC rady a vďačne po tieto dni poskytovali rôzne informácie o všeličom možnom, čo súviselo s bývalou školou, ktorá si tohto roku pripomenie 155. výročie svojho založenia. Posedeli sme si aj v Parku národovcov, kde je tiché a pekné prostredie a dopriali sme si dobrú kávu, ktorá nám po príchode do Revúcej veľmi chutila.
A tak začali pomaly ustupovať do úzadia spomienky na nepríjemné udalosti, ktoré veľmi negatívne poznačili našu cestu vlakom z Bratislavy na Gemer. Najprv našu cestu 15. júna 2017 prerušila na dve hodiny porucha v elektrickom vedení tesne pred Levicami. Aj keď boli vozne dobre prispôsobené na cestovanie v letnom období, dve hodiny bez prúdu, kedy vlak stál v poli, znamenali aj taký istý výpadok v klimatizačnom systéme. Keď sa všetko napravilo a rýchlik sa pohol, naša radosť netrvala dlho. Pred Lučencom bola ďalšia neplánovaná zastávka. Sprievodkyňa nás informovala, že na trati sa stalo veľké nešťastie, keď na chránenom železničnom priecestí náš rýchlik zrazil človeka a kým sa všetko vyšetrí a zabezpečí, bude to trvať dve až tri hodiny. A tak pribudli k nášmu meškaniu rýchlika, ktorý smeroval z Bratislavy do Košíc ďalšie hodiny. Po Rožňavu, ktorá bola našou cieľovou stanicou, meškal rýchlik takmer 6 hodín, keď namiesto príchodu o 13.35 hod. sme prišli až okolo 19-tej hod. Za ten čas železnice nespravili v prospech cestujúcich vôbec nič, aby aspoň zmiernili dôsledky meškania. Myslím si, že v takejto situácii by bolo žiadúce zabezpečiť aspoň možnosť zakúpenia si tekutín a jedla, pretože s predĺžením doby cestovania o taký enormný čas nikto nepočítal.
Našťastie, nepríjemné zážitky z cesty úplne zatienilo to, čo nás čakalo v Revúcej. Dlho budeme spomínať na krásne prostredie i milých ľudí, ktorých sme stretli na Dňoch mesta Revúca a osobitne na Oceňovaní osobností mesta Revúca, kde som sa ocitol v spoločnosti významných ľudí, ktorým bolo udelené ocenenie za prínos pre mesto z rôznych oblastí ich pôsobenia. Bol som veľmi príjemne prekvapený na akom vysokom stupni profesionality bola táto udalosť v Dome kultúry pripravená. Organizátorom sa podarilo túto udalosť pripraviť ako dôstojnú slávnosť, na ktorú budú nielen oceňovaní, ale aj všetci zúčastnení ešte dlho spomínať. Plná sála tohto kultúrneho zariadenia svedčila aj o tom, že na podobné udalosti sú už obyvatelia mesta zvyknutí a spoločne vytvárajú oceňovaným slávnostnú atmosféru. K umocneniu významu tohto slávnostného aktu prispela aj pani primátorka, ktorá pri odovzdávaní oceňovaní podala nielen kyticu, ale milo a srdečne sa prihovorila osobitne každému jednotlivcovi.
Viete, čo som si na tomto podujatí, okrem prevzatia Ceny, veľmi vážil? Keď som v obecenstve spoznal mojich dobrých priateľov z mladosti a bývalých vysokoškolákov z Košíc. Ani vo sne by mi nebolo napadlo, že ich uvidím v Revúcej, najmä preto, že nežijú v tomto meste, ale v okolitých obciach. Keď mi povedali, že ma prišli pozdraviť, lebo sa dozvedeli o ocenení, veľmi ma to dojalo a priznám sa, aj mi to polichotilo. Aj to je dôkazom toho, že v tejto časti Gemera žijú úprimní ľudia, ktorí vedia, čo poteší kamaráta v takejto situácii. Vďaka Vám Gitka, Ondrejovia i Tebe Rudo za prejavenú priazeň i úctu. Nevideli sme sa poniektorí hádam aj 40 rokov, ale Vaše stisky rúk a úprimné slová si budem stále pripomínať.
Na záver mi ešte dovoľte poznamenať, že 16. jún 2017 sa do mojej pamäti zapíše tými najkrajšími písmenami, na ktoré nikdy nezabudnem. Je mi trochu ľúto, že doteraz osobne nepoznám človeka, ktorý ma navrhol na takéto ocenenie. Ďakujem všetkým poslancom Mestského zastupiteľstva v Revúcej, že schválili tento návrh, ale najmä pani MVDr. Eve Cireňovej, primátorke mesta Revúca za ocenenie mojej práce, ktorú pre tento región vykonávam prostredníctvom internetovej stránky Maj Gemer i za jej milé slová, ktoré sa mi od nej počas môjho pobytu v Revúcej dostali. Veľká vďaka i za to, že Gemerčania si vedia oceniť každého, kto pre svoj rodný kraj niečo urobil a ešte by rád aj naďalej spravil. Bárs by sme všetci takými boli, ktorí svoju kolísku máme medzi Rimavou a Slanou. Medzi Horehroním až po maďarsko slovenské hranice na juhu nášho Slovenska. Všetko to je náš Gemer, ale aj Maj Gemer, krásny kraj s bohatstvom nášho ľudu premeneným do nádhernej prírody, zručnosti rúk obyčajného človeka i myšlienkovej bohatosti vzácnych ľudí, ale dnes aj veľkej chudoby a nezamestnanosti tohto regiónu. "Ši pajdeš svetom na víchot, ši na zápat, na juh, alebo na sever, nikdy nezabudni, že rozpráväš po našom, po gemersky. Že patríš medzi tich, šva nigdi nezapomli na rodní kraj, na lásku starich rodičoch, ale ani na svojich potomkoch, roztrúsením nilen po Gemeri, ale po calom svete. Rás Ti ono vráti aj s úrokami, ani sä nenazdáš."
Dr. Ondrej Doboš
Maj Gemer
Mesto Revúca udelilo najvyššie ocenenia mesta

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-