Ložiská železných rúd a barytu v okolí Malého vrchu v oblasti. Svoju činnosť zameriavali hlavne na dobývanie železných rúd, ktoré spracovávali v slovenských, neskôr vo vysokej peci v Drnave, a to až do roku 1894, kedy celú prevádzku dali do prenájmu.
V nasledujúcom období otvárali ložisko Štefan, kde sa v starších dobách dobývalo lomom, úvodnou štôlňou. Pre mimoriadne nepriaznivé tlakové pomery razenie zastavili a v roku 1898 začali raziť šachtu na vhodnejšom mieste. Túto vybavili ťažným zariadením a čerpadlom na parný pohon. Pri jej ústí vybudovali kotolňu na výrobu pary, prevádzkové a obytné objekty. Zo šachty vykonávali prieskumné práce. Keďže v hlbších častiach prevládal v ložiskovej výplni baryt, o ktorý v tom čase nebol záujem, práce zastavili. V roku 1904 celé zariadenie odmontovali a začali raziť úvodné horizontálne dielo na ložisku Anton. Intenzívnejšie prieskumné a otvárkové práce začali vykonávať od roku 1929. Ložisko nad úrovňou úvodného diela bolo otvorené dvomi horizontmi a dovrchnými. K dobývaniu došlo až po roku 1938. V rokoch 1940 – 1941 vybudovali lanovku z Malého vrchu do Rožňavskej Bane o dĺžke 7,5 km. Táto predstavovala prvú lanovku s automatickou uhlovou stanicou v okolí. 
Ložisko pod úrovňou úvodného diela otvárali, v období druhej svetovej vojny, úpadnicou. V rokoch 1950 – 1966 postupne, po etapách, vyhĺbili z úrovne úvodného diela šachtu Anton o celkovej hĺbke 370 m. Ťažobné práce vykonávali až do roku 1973, kedy prevádzku, vrátane lanovky, likvidovali.
Ložisko Ignác nemalo väčší význam. V starších podkladoch sú o ňom iba krátke zmienky. V polovici minulého storočia zahájili na ložisku prieskumné práce. Staré banské práce už neboli v tej dobe prístupné. Úvodnú štôlňu začali raziť v roku 1950. Nasledujúceho roku realizovali tri šachtice na výchoze ložiska. Úvodná štôlňa, vo vzdialenosti 340 m od jej ústia, narazila na ložisko. Sledovanie vykonali na obidve strany od úvodnej štôlne a po sklone ložiska. Prieskumné práce ukončili v roku 1956. Následne ťažili iba sideritické časti, aj to iba pomerne krátko.
Ložisko Jozef bolo v staršej dobe sledované na povrchu pingovými prácami. Ich cieľom bolo odkrytie ložiska železných rúd a nie sledovanie barytových žíl. Pre malý obsah železa v surovine bolo toto opustené. Po druhej svetovej vojne, keď stúpol dopyt po baryte, pokračovali v prieskume ložiska. Prieskumnými prácami, ktoré vykonávali do roku 1955, bolo ložisko otvorené štôlňami Ferenc a Jozef. Z týchto vykonali smerné sledovanie barytových šošoviek. K pravidelnej ťažbe však nedošlo.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Mikuláš Rozložník
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.