ktorý nahradil zastaralé spôsoby baníčenia modernými efektívnymi metódami dobývania rudy, razenia a vystužovania banských diel.
V geologickom prieskume dosiahli pozitívne výsledky a zistilo sa, že ložisko má pokračovanie až k Matejovciam pri Poprade. Dobré hospodárenie podniku sa prejavilo vo výstavbe budovy Podnikového riaditeľstva vo Švábovciach, výrobných a opravárenských dielní, ako aj vo výstavbe rodinných domčekov pre zamestnancov pri švábovskej bani. Každý z domčekov bol vybudovaný na pozemku asi 600 metrov štvorcových. Noví obyvatelia si urobili pri domku ovocnú alebo zeleninovú záhradku a tiež aj ohrádku s chlievikmi pre ošípanú, sliepky alebo zajace. V jednom z tých domkov žil mladý, pekný urastený manželský pár Martin a Božena. Martin bol dobrý výkonný haviar a Božena bola žena v domácnosti. Martin bol statný chlap a Boženu môžeme klasifikovať ako mimoriadne peknú mladú ženu. Pekná v tvári a dobre vyvinutej postavy. Zvykne sa povedať, že zo všetkého má na sebe dosť. Bujné blond vlasy a šibalské modré oči iba zvyšovali jej ženskú príťažlivosť. Mala aj veľmi dobrú priateľskú povahu, preto bola medzi ľuďmi veľmi obľúbená. Staré baby-rebeky ju zo závisti ohovárali, že sa vyzývavo vytŕča pred chlapmi. Také ohováranie na dedinách býva zvykom.
Laco, jeden z mladých inžinierov, ktorí došli na závod vo Švábovciach, bol zadelený ako banský technik-revírnik v bani. Býval v baníckej bytovke v jednoizbovom byte. Bol tiež veľký fešák, skôr by sa hodil ako model predvádzať na móle pánske oblečenie, ako sa plaziť kolenačky po banských rúbaniach. Dievčatá z dediny, ale aj úradníčky zo správy závodu sa za ním obracali a robili všetko preto, aby si ich všimol. Laca však dievčatá nezaujímali, lebo celú svoju pozornosť venoval povolaniu banského technika, aby sa čo najskôr v tejto funkcii dobre zapracoval. Po smene takmer nikde nechodil, iba vo svojej izbe študoval rôzne projekty a plány závodu, tiež bezpečnostné opatrenia v bani, alebo mzdové predpisy potrebné na vedenie smenovníc a robenie mesačnej uzávierky na úseku. Chodil iba na nutné nákupy v obchode s potravinami, keď si potreboval nakúpiť niečo na desiatu do bane. Po dvoch mesiacoch sa Laco už tak zapracoval, že dokázal samostatne riadiť prácu v zmene. Prišiel 9. september. Dlho očakávaný deň všetkými zamestnancami podniku. „Banícky deň“. Tešili sa baníci, aj ich manželky spolu s deťmi, lebo všetci vedeli, že bude vyplácanie vernostného príspevku, z ktorého sa ujde všetkým. Vtedy baník je štedrý, kúpi manželke aj deťom čo si zažiadajú. Sám si tiež dopraje, aby sa zabavil s kamarátmi, náležite to oslávil pri pivečku, vínečku a niekedy sa vypilo aj niečo ostrejšie. Doobeda na oficiálnych oslavách boli najlepší haviari vyznamenaní a dostali aj odmeny. Medzi vyznamenanými bol aj Martin. Po oslavách sedeli s Boženou na lavičke, prepočítavali peniaze a plánovali čo by si mali kúpiť, či chladničku, elektrickú rúru alebo televízor. Vtedy to bolo tak v mladých manželstvách, že na Banícky deň sa im do ruky dostala väčšia suma peňazí, z ktorej mohli kúpiť nejakú drahšiu vec do domácnosti. Vyvrcholením osláv však bola tradičná banícka zábava, ktorá sa začínala o 19. hodine v sále kultúrneho domu vo Švábovciach. Sála sa zaplnila do posledného miesta, lebo okrem baníkov na zábavu došli aj ľudia z okolitých obcí. Hudba začala hrať rezkú polku a za malú chvíľu sa už točili na parkete banícke manželské páry. Po niekoľkých tancoch ostali manželky baníkov pri stole samé, lebo chlapi už iba v košeliach sa presťahovali do miestnosti kde bol výčap a tam pri pivečku, alebo niektorí aj pri poldecákoch, už viedli hlasnú debatu na banícku tému. Rozprávali o dobývaní rudy, o razení chodieb, mudrovali, kde vedúci urobil chybu, lebo nariadil opustiť rúbanie, kde ešte bola ruda. Iný sa sťažoval, že mal nespravodlivú normu, niektorému zle vypočítali výplatu a rôzne podobné reči. Manželky, poznajúc svojich chlapov, si sadli dokopy a klebetili pri stole o všetkom možnom a nemožnom.
Inžinier Laco nemal vzťah k pijatike, preto s kolegom vypil po večeri dve deci vína a odišiel do sály, lebo ho tam zlákala výborná hudba. Rád tančil. Zo začiatku zobral do tanca mladé úradníčky z podniku, ktoré boli prevažne vyčačkané, vymaľované, s dlhými nalakovanými nechtami. Také ženy Lacovi nesedeli. Vyrástol na východoslovenskej dedine, kde dievčatá boli prirodzene pekné aj bez všelijakých farbičiek. Blúdil pohľadom po sále a zrak sa mu zastavil pri baníckych ženách, klebetiacich pri stole. Upútala ho Božena. Bola to žena jeho typu. Celý očarený ju požiadal o tanec. Postavila sa a hneď zbadal, že má telo ako kandidátka na miss roka. Začali tancovať a zhovárať sa. Po krátkej chvíli zistili, že sú z rovnakého cesta a ich komunikácia sa prirodzene rozvíjala. Odrazu obidvaja zacítili to isté. Preskočila medzi nimi povestná iskra. Po skončení tanca ju odviedol k stolu a aby to nebolo okaté, nasledujúci tanec prečkal pri vchodových dverách. Keď hudba znovu začala hrať, nedočkavo bežal do sály a popýtal Boženu do tanca. V tanci mu Božena porozprávala, že je manželka baníka Martina a bývajú v novom domku v baníckej kolónii. Predtým sa nestretli, lebo Laco sa zdržiaval po zmene prevažne v izbe, ale ona už o ňom vedela z rozprávania manžela, ktorý pracoval v jeho zmene. V ďalších tancoch sa iskrička rozrástla na spaľujúci oheň. Laco už zbadal, že sú stredobodom celej spoločnosti, preto sa rozlúčili s tým, že sa musia ešte niekde stretnúť. Laco sa pobral domov. Celý týždeň po zábave sa nič nedialo. Obojstranná túžba po vzájomnom stretnutí v nich narastala. Laco nevedel, v ktorom domčeku Božena býva a bál sa medzi ľuďmi vyzvedať, aby nevzbudil podozrenie. Nakoniec to vyriešila Božena. Martin mal poobedňajšiu zmenu. Božena zabudla kúpiť chlieb a nemohla Martinovi zabaliť desiatu do práce. Povedala manželovi, že pôjde kúpiť chlieb a desiatu mu donesie k úpadnici, keď pôjde po zápise do bane. Tak ako to naplánovala, tak sa aj stalo. Po zápise dala Martinovi bohatú desiatu, ktorú si vložil do tanistry a pustil sa kráčať dolu úpadnicou. Baníci jeden za druhým mizli v podzemí. Ona odišla pred kanceláriu technikov a tam postávala. Laco ju cez okno kancelárie zbadal. Vyšiel k nej a ona mu v rýchlosti povedala, v ktorom domku býva a aby tak o hodinu prišiel k nej. Týmto dňom začala medzi nimi vášnivá horúca láska, pred ktorou sa nevedeli ubrániť. Obidvaja vedeli akú podlosť páchajú voči Martinovi, ktorý patril k najlepším predákom na závode a celé svoje úsilie v práci zameriaval na to, aby tvrdou prácou mal dobré zárobky a tým mohol zabezpečiť šťastný domov pre rodinu. Vzájomná príťažlivosť a mladistvá náruživosť im však zaslepila oči. S jedlom rastie chuť. Obidvaja zaľúbenci napriek pocitu viny, sa takmer dennodenne schádzali, zneužívajúc Martinovu neprítomnosť, ktorý pracoval v bani. Časté zakrádanie sa pána inžiniera k domku Boženy neušlo zvedavým pohľadom susedov, ktorí ho sledovali s veľkou záľubou, skrytí za záclonami okna izby. Baníci aj susedia začali Martinovi dohovárať, aby si dal pozor, lebo inžinier Laco ho pošle do bane a potom ide za jeho ženou priamo do ich domku. Martin mal Boženu rád a neveril, že by bola schopná také niečo urobiť. Doma nič nezbadal, lebo Božena bola naďalej pozorná a starostlivá manželka.
Lož má krátke nohy. Aj tento milostný vzťah pána inžiniera a Boženy nakoniec vybuchol. Bolo to už v polovici novembra. V rannej zmene inžinier Laco urobil zápis a mužstvo sfáralo do bane. Vyhotovil potrebné hlásenia a zápisy do kníh a niečo po siedmej sa zakrádal k Božene. Zazrel ju pri chlievikoch ako iba v pyžame a župane dáva zajacom seno. Nezbadala ho, preto ju chcel prekvapiť. Vošiel do domku, v spálni sa rýchlo pozobliekal a iba v trenírkach a tielku si ľahol do postele. Zakryl sa paplónom celý, aj hlavu a čakal. Zhodou okolností, práve v ten deň Martin nesfáral do bane, ale sadol si do búdky, kde sa vážili banské vozíky a cez okienko pozoroval dvere kancelárie. Už nezvládal to neustále dohováranie spolupracovníkov ohľadom Boženy a mrzelo ho, že si už začali z neho robiť aj posmešky. Po chvíli videl, že inžinier vyšiel z budovy a kráčal ku kolónii. Martin ho sledoval s odstupom. Videl ho vojsť do domku. Za malú chvíľu vošiel aj on. Nazrel do kuchyne, nebol tam nikto. Otvoril dvere do spálne, nevidel nikoho. Už chcel odísť. Laco ležiac pod paplónom počul otvoriť dvere a bol presvedčený že je to Božena. Stiahol si paplón z tváre a vykríkol „Kukuk“. Najväčšie prekvapenie v živote však pripravil sám sebe. Uvidel vo dverách Martina, čo ho priviedlo do úžasu. Nestihol sa spamätať a rozzúrený Martin so šťavnatými nadávkami ho držal za krk a päsťou pravej ruky mu udeľoval tvrdé banícke údery do tváre. Už krvácal z nosa. V tom vbehla do spálne Božena a vidiac čo sa robí, priskočila k Martinovi a chytila mu oboma rukami pravú ruku. Poznajúc Martinovu silu, prosila ho, aby prestal Laca udierať v obave, že mu môže vážne ublížiť. On sa ale oboril na Boženu, aby sa pratala do kuchyne. Laco využil jeho nesústredenosť a podarilo sa mu vyšmyknúť z jeho zovretia. Vyskočil z postele. Martin ho schmatol a bosého v trenírkach vytlačil z domku na dvor. Dobitý Laco bosý trielil do svojho jednoizbového bytu. Dva dni ho nikto nevidel, lebo mal monokle pod očami a rozbitý nos. Pravdepodobne sa so všetkým zveril podnikovému riaditeľovi, ktorý jeho konanie odsúdil, ale ho poznal ako nadaného banského inžiniera, preto mu vybavil miesto technika na niektorom závode Spiša. Laco odišiel zo Šváboviec a mal poučenie na celý život. Potom už dodržiaval božie prikázanie „nepožiadaš manželku blížneho svojho“ a vo Švábovciach sa už nikdy neukázal.
Tento príbeh je pravdivý. Vyrozprával mi ho môj dobrý, už nebohý priateľ Ing. Jano Paulík, ktorý došiel na závod spolu s ostatnými spolužiakmi. Meno dotyčných osôb mi však neprezradil, preto mená v príbehu sú vymyslené. Neviem aký osud stihol manželov, ktorých som nazval Martin a Božena. Je to príbeh možno odsúdeniahodný, ale jedno je pravda, že „mladosť je pochabosť“. Často sme svedkami toho, že bláznivá láska mladých ľudí neraz dokáže poraziť zdravý rozum.
(POKRAČOVANIE)
Ing. Marian Slavkay

































Manganorudné bane, n. p. Kišovce-Švábovce zaznamenali v polovici šesťdesiatych rokoch minulého storočia významný rozvoj. Môžeme to pripísať prílevu mladého technického rozumu. Podnik získal viacerých mladých banských inžinierov, absolventov Baníckej fakulty. Spolu so staršími skúsenými inžiniermi vytvorili silný a technicky vyspelý pracovný kolektív,
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-