vo všetkých predpísaných ukazovateľoch. Neskôr boli tri voľné soboty. Tento režim pretrvával možno aj jeden rok, pokým sa prešlo na päťdňový pracovný týždeň. Voľné soboty umožnili baníkom rekreovať sa po celotýždennej tvrdej robote v bani. Mnohí z nich sa rozhodli vstúpiť do rybárskeho zväzu, aby si pri vode odpočinuli a nabrali nových síl do práce. Hüter Bandy (v Gemeri prezývka Ondreja) bol dobrý haviar na dobývke banského úseku Mária-Baňa. V tom čase asi štyridsaťročný sa skamarátil s Laci báčim Švajkom, ktorý bol starý člen SRZ v Rožňave. Bandy mal dopravný prostriedok, motocykel Čezetu 150 a Švajko báči, asi 65 ročný, mal dlhodobé skúsenosti z rybárčenia. Začal Bandyho učiť všetko od začiatku. Viazať háčiky, naväzovať karabínky, používať rôzne olovká a plaváky podľa spôsobu lovu jednotlivých druhov rýb. Bandy chodil s Laci báčim bez rybárskeho výstroja, bol vnímavý, a preto veľmi rýchlo vnikol do tajov rybárskej techniky. V jeden deň sa vybrali na ryby k rieke Slanej. Laci báči navliekol na silon priebežné olovko, priviazal karabínku, na ktorú zavesil na silone naviazaný háčik. V tom čase sa naviazané háčiky predávali v obchode. Na háčik nastokol dážďovku a nahodil k protiľahlému brehu. Olovko čľuplo do vody asi meter od brehu, presne tam, kde ho starý pán chcel mať. Spokojne povedal: „No, výborne, tam lovia ryby.“ Bandy bol mladý a mal dobré oči. Videl, že háčik sa zakvačil na vŕbu a iba olovko čľuplo do vody. Povedal to starému, ktorý ho okríkol: „Ticho buď sopľoš, to je výborne nahodené.“ Položil palicu do rázsošky a čakali. O malú chvíľu sa začal policajt hýbať. (Policajtom volajú rybári korkovú farebnú signálku zavesenú na silone, ktorá signalizuje záber ryby.) „No vidíš sopľoš, už berie.“ Potom policajt vyletel prudko hore k udici. Švajko báči chytil udicu, že zasekne, ale vtedy zbadal, že so silonom letí nejaký vtáčik, ktorý našiel dážďovku na strome a prehltol ju aj s háčikom. Asi Bandy tento príbeh niekde v krčme vykecal, lebo keď táto dvojica prišla ku jazeru pri obci Kružná, všetci prítomní rybári spustili na nich „čim, čim, čimčarára, čim, čim, čim“. Či ten príbeh bol pravdivý alebo vymyslený to neviem potvrdiť, ale rybári ich stále vítali pri vode hlasitým čvirikaním. Nasledovný príbeh pri vode s touto dvojicou som zažil osobne.
Bolo to začiatkom novembra 1966. Mal som nočnú šichtu z piatka na sobotu na banskom úseku Malý Vrch. Naplánoval som si, že ráno zo šichty nepôjdem domov, ale pôjdem na ryby do Kružnej na jazero. Mal som motocykel Manet 100, skúter. Do práce som si niesol aj kompletný rybársky výstroj. Ráno som rýchlo urobil zápis baníkov, sadol na skúter a uháňal do Kružnej na jazero. Došiel som tam asi o siedmej. Na Brzotínskom brehu boli rozložení dvaja starší rybári. Dvadsať metrov od rákosia, vo vrchnej časti jazera, sedeli v člne dvaja rybári. Na jazere sedela riedka hmla, takže som ich nevedel rozpoznať. Podľa motorky ČZ-150, ktorá bola odstavená na brehu jazera, som predpokladal, že je to známa dvojica Hüter Bandy so starým Švajkom. V tom čase naša rybárska organizácia kúpila pekný hliníkový čln, ktorý sa používal pri kosení rákosia na brigádach. Bol opretý o betónovú búdku, ktorá tam ešte aj dnes stojí. Vtedy si mohol hociktorý rybár čln požičať a z neho rybárčiť. Požičiavanie člna sa riadilo pravidlom „kto skôr príde, ten skôr melie“. Vybral som si miesto na brehu oproti člnu, nahodil som udicu a sediac čakal na záber. Nič sa nedialo, ryby nebrali, preto sa každý ponoril do svojich myšlienok. Ja som bol po nočnej zmene, tak som podriemkaval na rozkladacej stoličke. Ticho sedeli aj tí v člne. Asi o deviatej sa hmla zdvihla a po chvíli zasvietilo slniečko. Nastal pekný teplý deň ako uprostred leta. Starí rybári ako nástrahu na kapra používali obyčajné cesto, do ktorého dali za lyžičku červenej papriky, lebo vraj bieleho cesta sa kapre boja. Ja som bol rybár-nováčik, ale rybárstvom som sa nadchol. Objednal som si časopis Poľovníctvo-Rybárstvo, v ktorom som sa dočítal, že českí rybári pripravujú návnadu pre kapra z uvarenej kukuričnej kaše, do ktorej sa rozdrobí Marína keks a pridá vanilkový cukor. Také cesto som si doma pripravil. Starí rybári používali na lov duralový prút asi 1,6 metra dlhý a silon hrúbky 0,40 mm. Keď im kapor zabral, tak ho ťahali ako koňa a často sa stalo, že silnému kaprovi odtrhli papuľku. Nevedeli, že na navijaku sa dá nastaviť brzda tak, že keď kapor urobí výpad, brzda povolí a kapor môže ťahať silon z navijaka a ani slabší silon sa neroztrhne. Ja som si kúpil tenký celolaminátový prút, ktorý mal hrúbku pri rúčke asi ako ceruzka a pri koncovom očku bol hrubý ako špajľa do jaterníc. Vtedy to bola novinka. Keď som nahadzoval, tí dvaja starí rybári sa mi vysmievali, aby som s takým prútom chytal iba malé beličky. Veľký kapor mi takú udičku poláme na malé kúsky. Z obavy, aby mi kapor nestiahol do vody aj udicu, povolil som brzdu navijaka. Zadriemal som. O chvíľu navijak silno zavrčal. Pokým som sa prebral a zasekol, kapor už bol preč. Znovu som nahodil a situácia sa opakovala. Starí rybári nemali ani záber, tak mi začali vykrikovať, aby som išiel spať domov a nie pri udici. Ryby sa prebudili a začali brať. Bandy na člne chytil asi dvojkilového kapra. Držal ho za žiabre, nadvihol a kričal „tak sa má rybáčiť“. Ja som nahodil, nastavil brzdu na tvrdšie a udicu som zobral do ruky. Asi po piatich minútach som už vytiahol pekného 50 centimetrového kapra-lysca. Dal som ho do sieťky a znovu nahodil. Jeden z dvojice rybárov vstal a prišiel ku mne. Pýtal sa, akú návnadu používam. Vybral som z tašky cesto vo veľkosti žemle a ukázal som mu ho. Drzo mi z neho odštipol a opýtal sa: „Čo si dal do neho, mačacie hovno, alebo čo, že ti ryby tak dobre berú?“ Ešte mi vynadal, že nemám čo spať, keď rybárčim. „Bol som v nočnej šichte,“ povedal som. Tak ma posielal domov sa vyspať. Bol to starší chlap, tak som ho nechcel poslať tam, kde som si myslel. Vedel som čo ho štve, že oni nemajú ani jeden záber. Na chvíľu zase nastal pokoj. Ryby, ako keby sa dohovorili, prestali brať. Po chvíli však starý Švajko chytil kapra a dal ho do sieťky, čo visela na boku člna. Bandy usilovne prikrmoval ryby tak, že hádzal do vody malé guľky cesta okolo člna. V tom momente mu zabral pekný kapor, vytiahol ho a znovu nám ho ukazoval a kričal ako sa má rybárčiť. Dal ho starému, aby ho dal do sieťky. Kapor bol veľmi zranený a zo žiabier mu tiekla krv. Starý ho chcel umyť a držiac ho za papuľku ponoril ho do vody. Kapor využil poslednú šancu, čľapol chvostom, vyšmykol sa starému z ruky a ufujazdil do blízkeho rákosia. Keď to videl Bandy, šťavnato zahrešil a rozkričal sa na starého Švajka. „Čo do riti robíte, ani rybu neviete dať do sieťky?“ Švajko mu odpovedal, že kapor bol celý od krvi, tak ho chcel iba trochu umyť. „Dobre že ste mu nechceli vyčistiť zuby zubnou kefkou, veď v sieťke by sa bol sám poumýval aj bez vašej pomoci.“ Vadili sa hlasite a ich zvada sa šírila po hladine jazera, že sme rozumeli každé slovo. Mali sme ich pred očami ako divadelnú grotesku. Po chvíli stíchli. Starý Švajko chytil pekného kapra. Hrdo ho ukazoval Bandymu a povedal, že je krajší ako bol ten jeho, čo ušiel. Ryby si urobili pauzu, prestali brať. Tí dvaja v člne to využili, aby si zajedli a napili sa čaju z termosky. Bandy nám výsmešne vykrikoval, že sme babroši, že nevieme rybárčiť. Krútili sa, vrteli v člne, že nakoniec Švajko sedel na špici člna pri Bandyho udiciach a Bandy vzadu pri Švajkových. Určite prišli k jazeru možno už o štvrtej ráno, aby získali čln. Boli už unavení a ospalí, a keď sa nič nedialo, obidvaja na svojich sedadlách stíchli a zadriemali. Z ničoho nič veľký kapor zabral na Švajkovu udicu, pri ktorej sedel Bandy. Záber bol taký silný, že udica vyletela do výšky oblúkom a padla do jazera. Bandy vyskočil, ale už sa iba prizeral ako udica čľupla do vody. Švajko precitol a keď zistil čo sa stalo, začal mu nadávať do sprostých volov a somárov, že sedí pri udiciach ako taký drúk a kapor mu ju spod nosa uchmatne. Škoda, že ho učil rybárčiť, lebo z takého vola nikdy nebude dobrý rybár. Bedákal, že to bola úplne nová udica aj nový navijak, čo dostal od najbližšej rodiny z príležitosti 65. narodenín. Prút s navijakom stál viac ako 250 Kčs, čo bol v tom čase veľký peniaz. Bandy začal starého upokojovať, že on udicu z vody vytiahne. Začal sa vyzliekať. Dal si dolu vysoké rybárske čižmy, nohavice, bundu, sveter a ostal iba v košeli a v dlhých bielych teplých gatiach, ktoré svojou belobou až oslňovali okolie. Zliezol z člna do vody. My sme sa na brehu išli popukať od smiechu a naša pozornosť bola upriamená na toto divadlo. Dobre, že nám ryby nebrali, lebo aj my by sme boli prišli o udice. Bandy vo vode začal chodiť okolo člna a nohami tápal po dne, snažil sa nájsť udicu. Voda mu siahala takmer po pás, tak si rukami nadvihoval košeľu s tielkom, aby sa mu to nezamočilo. Zúfalo sa pustil od člna smerom k stredu jazera, ale tam bola stále hlbšia voda, tak sa musel vrátiť. Vyliezol do člna a začal sa zobliekať. Dal dolu gate aj trenírky a natiahol si nohavice na holé telo. Obul vysoké čižmy, sveter, bundu. Našťastie bol teplý deň, tak sa to dalo vydržať aj v takom oblečení. Vyžmýkal gate a trenírky a dal ich sušiť na strednú lavičku v člne. Starý stále jačal za novou udicou a novým navijakom. Bandy ho uistil, že na výplatu mu takú istú rybársku udicu kúpi. Potom zaryto mlčali obidvaja. Chytili ešte jedného kapra, ale bez nadšenia ho strčili do sieťky a sedeli mlčky ďalej. Niečo po tretej hodine sa začali na člne baliť. Bandy si poobliekal polosuché trenírky a gate, zobral do ruky takú širšiu latu, ktorá im slúžila ako veslo a vesloval s člnom k nášmu brehu, kde mali odstavenú motorku. Priblížili sa k brehu. Bandy v rybárskych čižmách vstúpil z člna do vody, ktorá mu siahala iba pod kolená. V pravej ruke držal sieťku s peknými kaprami a do ľavej ruky zobral retiazku pripevnenú k špici člna. Pomaly kráčal vo vode a ťahal čln za sebou. Švajko báči bol na zadnej strane člna. Postavil sa, batoh zobral na plecia a zohol sa, aby pozbieral udice a veci, ktoré ležali poukladané na dne člna. Bandy bol už iba dva metre od brehu. Zdvihol v ruke sieťku s rybami a znovu výsmešne nám vyhlásil: „Tak sa má rybárčiť.“ Predok člna sa už začal šúchať po dne jazera, preto Bandy bez uvažovania šklbol retiazkou, aby čln vytiahol na breh. V tom momente zohnutý Švajko báči urobil do zadu kotrmelec a padol do vody. Keď sa postavil vo vode, voda z neho čľapotom stekala. V tom momente vyzeral ako vodník. Čo sa potom udialo, je veľmi ťažko opísať. Starý pán zúril a mali sme dojem, že to skončí medzi nimi bitkou. Schmatol do ruky latu, ktorá im slúžila ako veslo a kráčal k Bandymu. On dostal asi strach, lebo utekal k motorke a starému vykrikoval, že nemal čo vstávať, keď čln bol ešte v pohybe. Potom na také zmierenie povedal Švajkovi, aby sa ponáhľal, že hneď budú doma, kde sa preoblečie do suchého, aby neprechladol. Nakopol motorku, Švajko odhodil s nadávaním latu a sadol si na zadné sedadlo za Bandyho. Pohli sa hore kopcom. Zetka na jedničku silne vrčala, ale ich zvada prehlušila motorku a počuli sme ich ako si navzájom nadávajú, až pokým hluk nezanikol v diaľke. Takýto cirkus som už na rybačke nikdy nezažil, hoci odvtedy už uplynulo 48 rokov. Ja som bol so svojím úlovkom spokojný a pobral som sa domov. Dvaja starí rybári nemali žiadneho kapra, preto využili prázdny čln a vyplávali na miesto, kde rybárčila tá vydarená dvojica. Do konca sezóny sa Bandy so Švajkom už pri jazere neukázali, ale počas zimy sa asi zmierili, lebo v novej sezóne sme ich mohli znovu vidieť na motorke chodiť spolu na ryby. Čln si však už nikdy na lov nezobrali.
(POKRAČOVANIE)
Píše Ing. Marian Slavkay

































Tak sa má rybárčiť
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-