zdvihnúť, nevládze to zdvihnúť iný chlap. Jemu pridelení pomocní haviari sa mi často sťažovali, že keď celú zmenu s ním robia, na konci zmeny už nevládzu. Jožo ešte hodinu pred koncom zmeny povie: „Kamarát, máme ešte pol hodiny času, tak ešte jednu páru (veraj) postavíme?“ Niekedy chce ešte položiť podvaly a pribiť koľajnice. Keď už pomocník vôbec nevládze, tak Jožo robí sám. Potreboval som mu nájsť dobrého a silného kamaráta. Pri banskej doprave robil Laco Čatlóš z Drnavy. Bol to silný mladý chlap, mladoženáč. Robil dobre, bol veselý, niekedy až príliš, hlavne v období keď sa pálila slivovica, ale tiež vedel riadne osláviť aj hociktoré sviatky. Do práce však chodil poriadne a keď sa mu niečo pritrafilo, došiel na baňu a vypýtal si dovolenku. Pohovoril som si s ním, že ho dám za pomocníka k Jožkovi Tótovi. Potešil sa, že konečne si bude môcť viacej zarobiť. Laco bol učenlivý a po štyroch mesiacoch už pracoval ako skúsený pomocný haviar. Zavládla všestranná spokojnosť. Jožko získal dobrého pomocníka a ja som získal dobrú partiu v rúbani, na ktorú som sa mohol spoľahnúť. V bani sa často vyskytnú situácie keď niektoré pracovisko, od ktorého očakávate do plnenia plánu ťažby konkrétne množstvo ton rudy, z rôznych príčin zlyhá. Vtedy mi stačilo povedať Jožovi, aby vydal o 200 alebo 300 ton rudy naviac. Jednoducho odpovedal: „Keď je potrebné, tak to musíme vydať“ a slovo vždy dodržal.
Bola neskorá jeseň. Laco Čatlóš prišiel do kancelárie a pýtal si na piatok dovolenku, lebo potrebuje urobiť chlievik pre prasiatko, s tým, že v pondelok príde do práce. V piatok som pridelil Jožkovi pomocníka, lebo ich rúbanie bolo toho času najproduktívnejšie a rudu do ťažby som potreboval. Víkend prešiel ako voda a v pondelok som robil felez (zápis). Čítal
som: „Tót Jozef,“ ozval sa: „Tu.“ „Čatlóš Ladislav,“ odpoveď: „Tu.“ Tak sa to opakovalo aj na druhý deň. V stredu ráno, pri ceste do práce som si všimol, že Laco Čatlóš nie je pri autobuse. On zvykol stále s niekým žartovať a smiať sa. V hlave mi začalo vŕtať, že ja som ho ani v predošlé dni nevidel. Keď som pri zápise čítal mená Tót, Čatlóš, stále sa ozvalo „tu“. Vyzval som, aby Čatlóš prišiel ku mne. Vo felezcímre osadenstvo stíchlo, že by bolo možné počuť aj muchu. Baníci očakávali, čo bude nasledovať. Pýtal som sa, kto za Čatlóša volal, že je tu. Postavil sa Jožko Tót a povedal, že on. „Laco Čatlóš tu nebol ani včera ani predvčerom.
S kým ste robili na pracovisku?“ opýtal som sa. Musel som sa premáhať, aby som sa nerozosmial na tom, ako ten „obor“ stál ako prichytený študentík a koktal. Staromódne ma tituloval: „Pán banský majster, nehnevajte sa na neho. Viete, on urobil chlievik aj slivovicu pálil. No a viete, ako to ide jedno s druhým, tak musel ten chlievik aj vyskúšať, či prasa v ňom môže pohodlne drichmať. Ja dnes pôjdem do Drnavy a určite už zajtra bude v práci.“
Znova som sa opýtal, naoko naštvaný: „S kým ste robili na pracovisku“? „Tie páru dierky, pán vedúci, som sám povŕtal aj odstrelil a rudy vyšlo toľko, ako keby sme robili dvaja. Viete, Laco má malé deti, tak mu je potrebné trochu pomôcť,“ odpovedal. Bol to starý dobráčisko, ale napriek tomu, že bol môj najobľúbenejší haviar, som mu pred celým osadenstvom povedal, že tento mesiac mu za ten priestupok zrazím 25 percent z prémií. Vysvetlil som mu, že nielen on sám seba ohrozuje, ale aj mňa, lebo do takej rizikovej práce ako je v rúbaní, nemôže byť zadelený sám jeden pracovník. Je to proti bezpečnostným predpisom. Čatlóšovi som nenapísal absenciu, ale dovolenku a pohrozil som mu, že nabudúce to bude A-čko. Na výplatu ani nemukli, hoci mali zrazené prémie. Od tej doby pracovali naďalej svedomito a znovu boli najlepším kolektívom v bani.
(POKRAČOVANIER)
Ing. Marian Slavkay

































Skúška chlievika pre ošípanú Na Malom Vrchu som mal jedného haviara Joža Tóta, ktorý bol taký chlap, že mal sily za dvoch. Robil na porube. Bol dobrosrdečný, ale v práci si nie celkom uvedomoval, že čo on
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-